O tom, ako ísť ďalej.

Intro

Za posledných deväť mesiacov som brala ohľad na to, čo sem napíšem a nenapíšem, pretože mi záležalo na tom, aký to bude mať dopad na človeka, ktorého som ľúbila. Pretože sa ho to proste (do)týkalo. Robila som to počas nášho vzťahu, a taktiež tri mesiace po ňom. Táto fáza končí. Už to budem zase ja, bez cenzúry, presne tak, ako to cítim. Presne tak, ako to sama vidím. Ďakujem, že ste ma v tom podporili.

Za posledný, dajme tomu mesiac, sa toho udialo mnoho. Ako vždy. Stále sa niečo deje. Okolo mňa, ale ešte viac vo mne. Celé tri mesiace od rozchodu sa tak nejak striedali fázy toho, kedy by som najradšej na všetko, čo bolo zabudla s tým, že mi je nenormálne ľúto, ako to nakoniec dopadlo. Veľký vplyv na to mali naše vzájomné interakcie a neinterakcie. Bola to pre mňa jedna veľká húsenková dráha. Emočný kokteil, ktorý nechceš piť. Tieto striedajúce sa emócie, ovplyvňovali jednak moje pocity, no rovnako moje správanie. Asi to je pochopiteľné. Trestať sa za to už viac nehodlám.

Som aká som, a preto ma veľmi mrzelo, že s človekom, s ktorým som zažila toho toľko, boli sme spolu denne, všetko sme zdieľali a mali sme sa radi, zrazu nedokážem normálne vyjsť. Stalo sa mi to totiž prvý krát. Preto som sa snažila, aby tomu bolo inak, aby sme to zvládli. Aj keď som si 100% istá, že on by tvrdil opak. Tvrdil by, že som sa nesnažila vôbec, mala sa správať úplne inak a že ja som to celé pokazila.

Úprimne som si myslela, že sme to napokon zvládli. Pred 14 dňami, keď sme sa stretli aby sme sa porozprávali, ako dvaja dospelí ľudia. Vždy som sa snažila, aby som sa správala ako dospelý človek. Boh mi je svedkom, no niekedy to skrátka nejde. S niektorými ľuďmi to proste nejde. Nech sa deje, čo sa deje. Už som sa s tým definitívne zmierila a netrápim sa preto tak, ako som sa trápila.

Premýšľala som, či sem chcem písať nasledovné riadky, preto som si na to dávala čas a priestor. Vzhľadom k tomu, o čom chcem písať neskôr a čomu sa chcem venovať vo väčšej miere, pretože cítim obrovskú potrebu, je nutné aby som to napísala. Pretože inak by to všetko potom nemuselo dávať až taký zmysel. Bolo to pre mňa ťažké rozhodnutie a musela som sa o tom poradiť aj s odborníčkou. Aby som si zbytočne neublížila.

Nebudem to rozmazávať do detailu, pretože detail až tak podstatný nie je. Skúsim to skrátiť. S ex sme sa dohodli, že si povieme, keď si niekoho nájdeme. Ako výsledok našej vzájomnej komunikácie na túto tému v priebehu porozchodových mesiacov. Aspoň som to tak pochopila. Môj bývalý priateľ, ktorý, a to sú jeho vlastné slová, s nikým nerandil, ani sa nevídal, si zázračne niekoho našiel, asi za týždeň na to, ako sme sa o tom bavili.

Nech boli veci ako boli, viem, že pravdu sa už nikdy nedozviem a vlastne je úplne jedno, pretože tá pravda môj život nijak nezmení. Či mal niekoho už na konci nášho vzťahu, či to všetko, čo mi hovoril, bola jedna veľká lož? Či robil zámerne zo mňa totálneho blázna? Neviem. V momente keď sa dvaja ľudia rozídu a ten druhý si niekoho nájde, je to už pochopiteľne len jeho vec. Preto to, že si niekoho našiel, je úplne v poriadku.

V poriadku však podľa mňa nie je to, že človek, ktorý má už nový vzťah, sa chce so mnou stretnúť z toho dôvodu, aby zistil kedy, kde a s kým, som čo robila alebo nerobila ja. V poriadku nie je to, aby miesto toho, aby mi povedal, že má nový vzťah, tak ako sme si to povedali, má okrem iného potrebu ma obviniť z toho, že som ho podľa neho klamala. Že neverí, že som od rozchodu s nikým nerandila. (Škoda, že nerandila.)

Nechápem, prečo by mal niekoho, kto má nový vzťah, zaujímať osobný život bývalého partnera. Nechápem, prečo by mal niekto, kto má nový vzťah potrebu ma informovať o tom, že jeho priateľka je úplne iná, ako ja. To, že je so mnou v kontakte jej nevadí, pretože je proste v pohode. O tom, aké to bolo so mnou peklo a najhoršie obdobie jeho života. Taktiež o tom, že si za všetko môžem vlastne sama, že ja som tá klamárka, že budem v živote veľmi nešťastná a čaká ma ešte dlhá cesta. A ďalšie iné veci, z ktorých mi je na zvracanie, len čo si na ne spomeniem. Áno, asi aj moje reakcie mohli byť iné, ale čo chceš v takej chvíli robiť? Bohužiaľ, niektorí ľudia nám vedia ublížiť natoľko, že v nás spustia všetky toxické vzorce, ktoré máme. O tom si však napíšeme niekedy nabudúce.

Mala som sa konečne dobre a nebola som to ja, kto sa zase mal potrebu vo všetkom vŕtať. Vložila som ďalšiu energiu a čas, ktorý mi už nikto nevráti, do toho aby sme aspoň nejak vedeli spolu fungovať. Zase som naletela. Zase na mňa nakydal všetky sračky sveta a išiel ďalej. Koľký krát to bolo? Prečo? Nikto nevie, ale pointa je tá, že už také správanie nikdy nehodlám tolerovať. Ani si kaziť život toxickými ľuďmi, ktorí sú vnútri tak jedovatí, že to asi nezvládajú inak, než tak, že ten jed musia chrliť na ostatných. Človek, ktorý ma mal rád. Sama si môžem hlavne za to, že som mu to znovu umožnila. No už toho bolo dosť.

V jednej z posledných správ mi písal, že som zase hrdinka. Pretože som si ho zmazala a zablokovala na sociálnych sieťach. Tak aby som sa nehrala na hrdinku, budem úprimná. Po tých správach, čo sme si vymenili, v ktorých sa odohralo to, o čom píšem vyššie, som sa totálne zložila. Nie preto, že má nový vzťah, ale preto, lebo ma strašne boleli všetky tie veci, ktoré som si musela prečítať.

V ten deň som musela zrušiť všetko, čo som mala naplánované. V hysterickom plači som volala kolegyni, či by za mňa vzala akciu v Brne, aby som tam nemusela chodiť. Ďakujem! Písala som terapeutke, aby mi dala expresný termín sedenia, že je krízový stav. Volala som domov. Bolo mi strašne zle. Strašne. Jedna kamarátka mi nahrala takú hlasovku, že som sa v momente rozrevala. Od šťastia, že ju mám. Druhá prišla za mnou a doniesla mi všetko sladké a slané mňamky, ktoré mám rada.

Ďakujem všetkým mojim najbližším za pomoc. Za to, čo ste urobili. Znovu opakujem, že mám jedno obrovské životné šťastie na ľudí, ktorých okolo seba mám. Láska má mnoho podôb. O tom som už tiež písala niekoľko krát.

Všetko zlé je na niečo dobré. Toto mi otvorilo oči. Definitívne. Raz a navždy som pochopila, že všetko, čo sa stalo v našom vzťahu, bola podľa neho moja chyba. On neurobil nikdy nič. Bodka. Takto som uzavrela náš vzťah. Navždy. Pritom som si vlastne uvedomila, že ani mňa nemá čo zaujímať to, čo robí on. A že už vôbec by ma nemalo zaujímať, čo si o mne myslí. Nesmiem mu viac dávať priestor na to, aby mi ubližoval. Musím ísť ďalej. Prečo by som sa mala zaujímať o niekoho, koho nezaujímam ja?  Po tomto uvedomení je život zrazu oveľa krajší. Všetku svoju energiu som presmerovala úplne inde. Zrazu sa rozžiarilo.

Brala som na neho ohľad a chcela, aby sme skončili v mieri. Na úkor seba. Zase raz. Bral na mňa ohľad on? Rešpektoval, čo som mu povedala? Nie. V skutočnosti som iba ja potrebovala, aby sme boli v mieri. Aj keď ma ten pokus, vždy nakoniec šialene bolel. Potom mi došlo, že jediný človek, s ktorým potrebujem žiť v mieri, som ja sama. Musela som prežiť bolestivé chvíle a urobiť bolestivé rozhodnutia, aby som ho našla. Mier.

Ďalej som tu už len ja. Môj život, ktorý si žijem podľa seba a už nedovolím nikomu, aby mi ho narušoval. Takže keby náhodou, už sa ma na môj bývalý vzťah, prosím nikdy nepýtajte a ani ho nikdy nespomínajte. Kým o ňom nebudem hovoriť ja sama. Nechcem sa ním viac zaoberať. Už nepátram po tom, ako veci boli. Nesnažím sa pochopiť veci, ktoré nechápem. Už viac nenarušujú môj spánok. Je koniec.

Túto kapitolu svojho života by som rada uzatvorila citátom, ktorý sa podľa mňa hodí pre každého z nás: For your peace of mind, do not try to understand everything. A ešte by som doplnila …or everyone. Je to zbytočná strata času, ktorý nám už nikto nikdy nevráti. V tej angličtine mi to vždy znie tak nejak lepšie, ale pre tvoj vlastný pokoj sa nesnaž všetko a každého pochopiť. Amen.

Randiť, či nerandiť? To je otázka.

No a teraz prejdem k tomu, o čom som chcela dnes písať. Kam tým vlastne mierim. Približne pred mesiacom som vás zahrnula do písania článku. Možno ste to netušili. Pýtala som sa, ako to máte vy. Či keď ukončíte vzťah, vrháte sa do randenia a nového vzťahu, tak ako môj ex, alebo si dávate čas, pretože vám to nejde, tak ako mne. Zaujímalo ma to. Nie je správna odpoveď. Sú rôzni ľudia a rôzne varianty toho, čo im vyhovuje.

Veľa z vás písalo, že to hneď nejde. Pokiaľ mal človek niekoho skutočne rád, tak si hneď niekoho iného nenájde. Písali ste, že je potreba si dať čas. Dokonca, že to považujete za nutné. Väčšina z vás, ako žien, tak mužov ste sa podelili o to, že máte vždy pauzu na to, aby ste si dali čas, prešli si tým procesom poriadne a takzvane ho „neošidili“. Tento čas venujete na to, aby ste sa stali lepšou verziou seba samého. Zapracovali na veciach, ktoré ste vo vzťahu robili zle. (Vždy sú nejaké veci, ktoré človek vo vzťahu robil zle!) Vrátili sa sami k sebe. Niektorí ste mali pocit, že ste sa vo vzťahu tak trochu stratili.

Prekvapilo ma, že si dávate pomerne dosť času. Sama som si v tomto ohľade prišla miestami strašne divná. Pretože mi to trvá vždy extrémne dlho. No vidím, že nie som sama. Ako muži, tak ženy, ste písali, že si dávate pauzu približne na rok. Viacerí z vás ste si viac ako rok po dlhodobejšom vzťahu nedokázali predstaviť, že budete s niekým iným.

Iní z vás už po skúsenostiach máte vyššie štandardy a preto si veľmi dobre vyberáte, s kým by ste sa zbližovať chceli. Jedna z vás mi napísala veľmi peknú správu: keď máš nevyriešené veci v sebe, priťahuješ rovnaké veci, ktoré nechceš. Len v inom obale. No a jeden z vás zase, že musíš byť aspoň chvíľu sám, len pre seba a nedávať energiu niekomu ďalšiemu.

Pointou článku nie je zhejtovať tých, čo začnú hneď randiť (ani môjho ex). Mám však nesmiernu radosť, že si drvivá väčšina volí tú náročnejšiu cestu, ktorú považujem z dlhodobého hľadiska ako lepšiu. Zdravšiu.

V tom najhoršom si uvedomíš mnoho

Viem, že mnoho ľudí má strach. Strach z toho, že ostanú sami. Strach z toho, že to, čo im o nich narozprával bývalý partner je pravda. Na základe toho strachu si potom radšej niekoho nájdu. Alebo už niekoho majú predtým, než sa rozídu, pretože inak by to neboli schopní urobiť. Nedajú si ten čas a priestor na liečenie. Čas sami pre seba. Ja osobne môžem povedať, že tieto tri mesiace boli pre mňa veľmi náročné, no na druhú stranu extrémne prínosné. Čo bolí to silí.

V tom, či budem alebo nebudem randiť som mala jasno hneď od začiatku. Aby som ale bola úplne úprimná, Tinder som si v zúfalstve stiahla. Mohla by som, ale nebolo by to dobré pre mňa a ani pre toho druhého. Takúto chybu som už urobila po predošlom rozchode. Ublížila sebe aj ostatným. Vedela som, že sa musím vrátiť sama k sebe. Trvalo mi to viac ako 90 dní. Keby som už samú seba v minulosti nenašla, viem, že by to trvalo ešte omnoho dlhšie. Takže som sa nepotrebovala hľadať, len sa k sebe znovu vrátiť. Stále som na ceste, no poznám sa zas o niečo viac, než predtým.

Dala som si čas na spracovanie toho, čo som v tom vzťahu pokazila, čo som urobila zle. Ešte omnoho dôležitejšie než to, čo presne to bolo, bolo prísť na to, prečo sa to stalo. At your lowest, you realize a lot. V tom najhoršom, si uvedomíš mnoho. A to je strašná pravda. Musela som sa zamyslieť nad tým, prečo sa mi v živote opakujú vzťahy, postavené na podobnom princípe. Je  jasné, že treba hľadať pravdu predovšetkým v tom, čo mali všetky tie vzťahy spoločné. To som bola ja.  

Uvedomila som si veci, ktoré som si predtým neuvedomovala. Spravila som si revíziu vzťahov, ktoré som v živote mala. Taktiež toho, ako sa ku mne daní ľudia správali. Aj keď minulosť ľutovať nemáme, nebudem klamať, že som si uvedomila, že vďaka tomu, čo som si celé roky neuvedomovala, som nechala ísť zo svojho života ľudí, ktorí ma milovali takú, aká som. S ktorými som sa necítila v neustálom chaose a strachu, ale naopak v bezpečí a podporovaná. Ľudia, ktorí sa ku mne nikdy nesprávali nepekne. Nezvýšili na mňa hlas, boli ku mne nežní, robili pre mňa krásne veci.

Asi nebol správny čas. Verím, že takého človeka znovu stretnem a na základe lekcií, ktoré som sa naučila, už nebudem opakovať svoje chyby. Myslím si, že až teraz som pochopila to, na čom v skutočnosti v kvalitnom vzťahu záleží. Viem, že som musela zažiť ešte aj tento vzťah na to, aby som si definitívne ujasnila to, ako sa chcem vo vzťahu cítiť. Sľúbila som si, že už nikdy nebudem upozaďovať svoje pocity a to, čo mi našepkáva intuícia.

Asi dáva zmysel, že s človekom, s ktorým máme byť, sa budeme cítiť dobre a budeme rozkvitať. Určite to nemá byť tak, že sa cítime každý deň ako nikto. Takýto človek nemá proti nám používať všetko, čo o nás vie. Zámerne nám ubližovať, aby si uľavil. Nemá nás pasívno-agresívne kritizovať a v každej situácii upozorniť, že sme mali niečo robiť inak. Lepšie. Meniť nás. Mal by nám pomáhať sa s tým vysporiadať. Nemáme pri ňom chradnúť. Máme vedieť problémy spoločne riešiť, nie sa len o nich dokola rozprávať, a domnievať sa, že sme vynaložili veľa úsilia na ich vyriešenie. Každý vzťah je kontinuálna práca.

Už aj vám možno niekto niekedy povedal, že je to s vami ťažké. Vzťahy nie sú ľahké, pretože jednak musíme vedieť pracovať so sebou a súčasne to ešte zladiť s osobou na druhej strane. S osobou, ktorá je úplne iná ako my. S osobou, ktorej možno nerozumieme, pretože nepoznáme históriu detstva, všetky možné traumy, a bolesti, čo si daná osoba so sebou nesie v batôžku. (Tu ma napadla zase tá múdra veta, ktorá v sebe nesie mnoho pravdu: Čo je hysterické, to je historické. Aj o tom vám budem písať.) Preto to nie je jednoduché. Ale viete čo? Keď vás niekto skutočne ľúbi, nikdy to s vami nevzdá. To je fakt, ktorý si treba uvedomiť, hlavne, keď vám bude ťažko.

Takže, keď vám niekto povie, že je to s vami veľmi ťažké, je to preto, že ten človek sa vďaka tomu, že je s vami, musí konfrontovať so svojimi chybami a nevyriešenými vecami. Otvárajú sa staré rany, staré bolesti. Pandorina skrinka. Môžete si nájsť niekoho iného. Pokojne. No nevyriešené veci raz aj tak vyplávajú na povrch. Skôr, či neskôr. Preto si myslím, že je lepšie sa s nimi vysporiadať radšej skôr, než bude zase neskoro a trebars vám preto nevyjde ďalší vzťah. Pretože v živote to funguje tak, že sa nám budú vzťahy a vzorce chovania, ako naše, tak aj ľudí voči nám opakovať dovtedy, až kým si ich nevyriešime. Raz a navždy.

Aj ja som na ceste. Za poslednú dobu som si uvedomila veľmi podstatnú vec, týkajúcu sa rodiny, detstva a to, ako ovplyvňuje môj život dnes. Raz, keď bude vyriešená, sa s vami o ňu určite podelím. Dnes by som ešte nemohla, pretože zatiaľ nemám dostatok vedomostí. Taktiež som si uvedomila, že to, akým spôsobom som nadviazal svoje posledné dva vzťahy nebolo dobré. Viem prečo, sa to stalo a viem aj to, že nabudúce musím na to ísť úplne inak. No a v neposlednej rade budem musieť urobiť ešte jednu náročnú vec, ktorú som mala urobiť už dávno, no nedokázala som. Viem, že musím. Inak sa ďalej nikdy nepohnem.

Tomu, že som si dala priestor a čas vďačím za to, že som mohla dospieť k týmto zásadným uvedomeniam. Keby som to hneď prehlušila niečím iným, niečím novým, tak na to možno neprídem vôbec, alebo až za nejakú dobu a ďalšom zlomenom srdci. A inak, často si to srdce lámeme my sami. Už nechcem strácať čas. Vyber si, čo je správne, nie čo je ľahké. Znovu sme pri tejto myšlienke, na ktorú si spomeniem často.

Telo, myseľ, duch, uzavretý kruh

Úprimne som sa cítila hrozne. Vyčerpane, unavene, bezradne. Nemohla som spávať. Asi štyri mesiace. O tom som už písala. Povedala som si, že je na čase aby som sa odrazila od dna a znovu vrátila k sebe. Veľa som si zapisovala. Aby som pochopila prečo sa cítim, ako sa cítim a čo tie pocity spôsobuje. Mala som viac terapií. Čítala som a premýšľala. Aby sa človek mohol cítiť dobre, v harmónii musí byť telo, myseľ aj duch. Tieto tri zložky na seba navzájom vplývajú. Možno ti to príde ako príliš ezo, ale je to tak.

Preto som začala pravidelne cvičiť a pravidelne a dobre sa stravovať. Tráviť čas s ľuďmi, ktorí mi energiu neberú, ale dávajú. Pokiaľ mám pocit, že taký človek aktuálne k dispozícii nie je, som radšej sama. Je to úplne v poriadku. Milujem sa prechádzať. Počas fyzickej aktivity mi vždy napadne hromada vecí.

Mám za sebou aj pár sedení na akupunktúre. Zvolila som si cestu tisícročia overenej tradičnej medicíny a prírodných bylín, miesto antidepresív. I v tomto platí, že som sa zamerala na odstránenie príčin problémov a nie len ich dôsledkov. Konečne mi je úprimne dobre. Po všetkých stránkach. Psychickej aj fyzickej. Automaticky sa mi zlepšil spánok. Priznám sa, že som už ani neverila, že sa mi niekedy v živote môže stať to, že som unavená o 22:00, ľahnem si a za pár sekúnd zaspím a zobudím sa ráno. Bez toho, aby som sa prebudila totálne vyčerpaná a deprimovaná.

Znovu sa zlepšila moja pozornosť a efektivita. Ľahšie zvládam mnoho vecí súčasne, aj keď je ich v poslednej dobe dosť. Robím veci, ktoré mi robia dobre. Keď sa na niečo necítim, tak sa do toho nenútim. Počúvam sa. Rešpektujem svoje potreby. Starám sa o seba. Snažím sa k sebe správať čo najlepšie ako viem. Pretože, keď sa sami k sebe nebudeme správať s láskou, ako by sme mohli očakávať, že sa tak bude k nám správať niekto iný?

Čas v samote je skvelý, pretože máme priestor na všetko, čo potrebujeme. Na druhú stranu, je to aj veľmi osamelý čas. Samozrejme, že mi niekedy strašne chýba človek, ktorý by tu bol pre mňa a objal ma. Niekto, kto by sa ma spýtal, aký som dnes mala deň. Niekto, s kým by som mohla zaspávať. Niekto, kto by sa o mňa postaral. Každopádne som to ja, kto sa musí teraz o mňa postarať. Tiež sa to učím. Ide mi to čoraz lepšie. Tréning robí majstra. Nie je to vždy jednoduché, ale je to proces. Verím tomu, že všetko je tak, ako to byť má. Na druhú stranu, mám skvelú rodinu a priateľov, ktorí sa ma spýtajú ako sa mám a môžem s nimi tráviť čas rovnako, ako by som trávila s partnerom.

Toxic ako Britney Spears

Vrátim sa k tomu, o čom by som chcela písať a vytvárať viac obsahu. Pretože presne to sú dôvody, prečo si prechádzam, čím si prechádzam a následne to s vami už nejakú dobu zdieľam. Vlastne o tom už píšem dávno, no nikdy som to nepomenovala. Toxické vzťahy a život s narcisom. Na základe svojich vlastných vzorcov správania sa, tráum, vzťahovania sa a aj genetickou výbavou, čo som dostala do vienka, mám predispozíciu na to, aby som si k sebe takých ľudí a vzťahy priťahovala. Kým to všetko celkom nezmením. To sú skúsenosti, ktoré môžem predať, pretože som si tým prešla a prechádzam na vlastnej koži. Aj keď áno, je to neprenosná skúsenosť. Ale presne viem, ako sa možno cítiš. Aj to pomáha.

Na druhú stranu v takých vzťahoch žije extrémne množstvo ľudí. Niektorí si to neuvedomujú vôbec,  a tak sa v tom živote len tak nejak potácajú. Iní si to začínajú uvedomovať, ale nevedia, čo s tým. Nevedia, ako z toho von. Je to totiž extrémne náročné. Hlavne keď má človek záväzky, rodinu. Potom sú tu takí, ktorí si tým prešli a buď sa z toho dostávajú, tak ako ja, alebo sa z toho našťastie už dostali. A sú tu aj takí, ktorí také vzťahy v živote musia tolerovať, lebo nemajú inú možnosť, no hľadajú spôsoby ako to robiť tak, aby to malo čo najmenší vplyv na kvalitu ich života. Toxické vzťahy nie sú len partnerské, ale taktiež rodinné, či pracovné.

Spolu sa z toho dostaneme!

Adri