VŽDYCKY ON

Tento článok je pre mňa asi najviac osobný zo všetkých, ktoré som kedy napísala. Písala som ho  s prestávkami, pretože to naraz nešlo. Zároveň je to článok, počas ktorého písania som veľa plakala. Popisuje totiž obrovský kus z príbehu môjho života. Mnoho z vás ho so mnou žilo. Mnohých z vás, sa to dotklo, aj keď o tom možno vôbec neviete. Naopak, mnohí ste to vedeli ešte skôr, než ja sama.

Nasledovné dva odstavce patria vám, moji najbližší, moja rodina, vy, čo ma osobne poznáte a presne viete, o kom v článkoch píšem, aj keď tie osoby nikdy nenazvem pravým menom. Dopredu vás žiadam o pochopenie a nesúdenie. Viem, že budete určite naštvaní, možno ma budete odcudzovať, no a dozaista vás napadne: bože, tebe fakt nie je pomoci. Viem, že budete takto reagovať práve preto, že ma máte radi a prajete si, aby som bola šťastná. A aj preto, že ste na vlastné oči videli ako vyzerali chvíle, kedy mi tento vzťah spôsoboval presný opak. Pretože ste mi strašne chceli pomôcť, no nevedeli ste ako.

Verím, že to pochopíte a nič to na našom vzťahu nezmení. Nikto z vás nezažil to, ako to s Ním bolo, a čo sme medzi sebou mali dokážeme úplne pochopiť len my dvaja. Nikto iný, len my dvaja. Nikto z vás nie je ja, tak ako ja nie som vy. Chcem byť však už len úprimná, predovšetkým k sebe samej. Nie vždy som bola úprimná. Možno ma obviníte z toho, že som vám klamala, ale na druhú stranu, keď človek klame seba samého, a ani si to neuvedomuje, tak mu logicky ani nedochádza, že klame aj ostatných.

Beriem to ako svoje veľké uzavretie najdôležitejšej životnej kapitoly, ktorá trvala 6 rokov a 5 mesiacov. Kapitoly, v rámci ktorej som sa úplne zmenila ako človek. Je totiž o príliš osobnej známosti, ktorá zostane vo mne navždy, aj keď tu už fyzicky nebude. Bude o Ňom.

O človeku, vďaka alebo kvôli ktorému, som začala písať tieto články. O človeku, vďaka alebo kvôli ktorému, som zistila, čo je moja životná cesta. O človeku, ktorý ma dostal do takých náročných situácií, až ma zmenili natoľko, že som dnes úplne iný človek, než som bola pred šiestimi rokmi. O človeku, s ktorým som sa nedokázala nikdy úplne rozlúčiť. Vždy len na nejaké obdobie. Ktovie či sa s ním niekedy vnútorne navždy rozlúčim. Myslím si, že vždy bude mojou súčasťou. A keďže som prostredníctvom skúsenosti s ním prešla takou zmenou, tak to možno ani inak nejde.

si všade

kde už dávno

nemáš čo robiť,

v mojom srdci

v mojej hlave

v mojej posteli

prečo stále

nevieme sa

navždy rozdeliť?

Vždycky to bol On. Aj keď som si to často krát neuvedomovala a nepripúšťala. No, všetko musí mať definitívny koniec, inak by to bolo nekonečné. Logicky.

„Čo si včera robila?“, píše Mrs. Always Late

„Bola som s bývalým.“, odpovedám.

„Čo? S ktorým pre Boha?“, opýtala sa.

„S Ním. S kým asi.“, odpovedala som.

„Jáj, tak to je ok. Jeho beriem už ako súčasť tvojho života.“

On. Začalo to pred šiestimi rokmi. V rámci nich, sme asi dva spolu chodili. Zároveň sú to už dva roky, čo spolu nechodíme. Posledná pauza nášho stretávania bola počas môjho posledného vzťahu. Naša najdlhšia pauza, polročná. Po rozchode sme sa znovu stretli. Nikomu (okrem Mrs. Always Late) som to nepriznala, pretože som nechcela počuť nikoho názor na správnosť, či nesprávnosť žitia môjho života. Pretože som presne vedela, aký by bol a tiež preto, že som vedela, že to správne nie je.

Výnimka bol len môj ex, keď sa ma na to opýtal. Prečo som pravdu povedala práve jemu, vysvetľujem v ďalších riadkoch. On bol totiž vždy moja komfortná zóna, môj bezpečný prístav. Paradoxne. O tom, čo všetko sme za tých šesť rokov spolu zažili (alebo, možno presnejšie, čo všetko som kvôli nemu, za tie roky prežívala ja) by som mohla napísať niekoľko kníh. V tomto článku nebudem opisovať náš príbeh od A po Z. Nie je to jeho pointou.

Prečo? Prečo som sa s ním aj teraz stále stretávala? Otázka, ktorú si určite položíte. Otázka, ktorú som si sama položila nespočetné množstvo krát. Prečo sa s ním znova stretávam? Nemusela som sa pred ním hrať na to, čo nie som, len aby som sa mu zapáčila. Nemusela som sa s ním o nič snažiť, nič riešiť. Vedela som, čo môžem čakať, alebo skôr nečakať. Nikdy po mne nechcel aby som sa menila. (Aj keď paradoxne som vďaka alebo kvôli nemu, prichádzala na to, že sa zmeniť musím.) Vždy ma mal tak nejak divne rád presne takú, aká som.

Takže, keď sme sa videli, bola som len tu a teraz, na pár hodín vytrhnutá z reality. Neriešila som nič z toho, čo ma sralo a nedávalo mi spávať, život sa na chvíľočku zastavil a potom šiel zase ďalej. On a aj môj život. A bola som s tým úplne v mieri.

Späť k moje konverzácii s Mrs. Always Late. (Btw, ju možno budem musieť premenovať, lebo aj ona sa mení a už sa stáva, že príde včas.) Začala som nad tým premýšľať. Sama som vedela, že je pravda, že ho beriem ako takú nejakú, dosť zvláštnu, súčasť svojho života. Preto, aj keď som ho chcela vidieť, už som mu nepísala tak často. Zakázala som si to. Pretože mi došlo, že raz príde chvíľa, keď už proste nebude. Vlastne ma po toľkých rokoch prvý krát napadlo, že je dosť možné, že sa to každú chvíľku stane. Že sa to bude musieť stať. Musela som sa na to pripraviť. Písal menej a ja tiež. Pretože sme riešili v hlave presne to isté, čo som taktiež v tej chvíli netušila. Netušila, ale  zároveň cítila.

Keď sme sa videli naposledy, tak si časť večera s niekým písal. Vedela som, že to je nejaké dievča. Samozrejme, že nie prvý krát. Samozrejme na tom nie je nič zlé, koľko krát som si písala a píšem s niekým ja. Nemáme voči sebe nijaký záväzok. Ostatne to bola rovnako jedna z noriem nášho podivného vzťahu. Ale uvedomila som si, že nie je správne v tomto pokračovať. Inak sa z toho ani jeden v živote nevymotáme. Uvedomila som si aj to, že si chcem dať šancu na to, aby som pre niekoho bola len ja. A tento krát už to znovu neposrať.

Začalo to fyzickým spojením, nič iné som od neho nechcela. Časom som sa zamilovala. On nechcel vzťah. Zároveň ma nikdy nenechal tak. Nechcela som ho stratiť úplne, tak som sa uspokojila s tým, ako to je. Vídame sa, zaspávame spolu niekoľko krát do týždňa, máme sa radi, ale nie sme spolu. Keď som si uvedomila, že chcem viac, ukončila som to. Lenže potom on si uvedomil, že ma nechce stratiť a skúsil mi dať viac. Skúšali sme mať normálny vzťah, ktorý zároveň nikdy neodpovedal vzťahu, po ktorom som úprimne túžila. Snažili sme sa obaja tak, ako sme najviac vedeli.

Už je to veľmi dlho, čo som pochopila, že sme to spolu skúsili a urobili sme preto obaja 100 %, ale šťastní by sme spolu nikdy neboli. Viem, že s ním by som nikdy nemohla byť naplnená, a že potrebujem pri sebe úplne iného človeka. Človeka, ktorý mi bude blízky iným spôsobom, budem sa s ním môcť do rána rozprávať. Človeka, ktorý mi lásku bude prejavovať iným spôsobom. Parťáka, ktorý mi tak strašne chýbal. Strašne som ho chcela natlačiť do toho, čo potrebujem, no on potreboval úplne niečo iné.

Je pravda, že som nikdy o nikoho nebojovala tak dlho a tak veľmi, ako o Neho. Nikdy som pre nikoho neurobila toľko vecí, ako pre Neho. Nikdy som nikoho nemilovala takým spôsobom, ako Jeho. A bohužiaľ viem aj to, že tie posledné tri tvrdenia neboli fér voči tým druhým, ktorí za to stáli a možno by si to všetko zaslúžili a vážili oveľa viac. Teda asi určite. Ja by som sa zas nemusela toľko trápiť. Tiež som si ich mala vážiť viac.

Sedím na terapii a keď sa dostávam k poslednej, no najdôležitejšej téme, ktorú som dnes chcela prebrať, mám obrovskú guču v hrdle. Viem, že bez plaču to dnes nedám. Ostatne už dva dni ma prepadne plač v pravidelných intervaloch. Pretože tento krát už presne viem, čo všetko musím urobiť. Healing. A tak sa zhlboka nadýchnem a rozprávam. O Ňom a o tom, čo popisujem vyššie. Pre moju terapeutku je už tiež starý známy, pretože presne On bol dôvod, prečo som s terapiou, už skoro pred 4 rokmi, začala.

Trochu si z terapie odbehnem, pre ten kontext. Písanie týchto článkov, bola pôvodne moja vlastná terapia. Tiež to začalo Ním. Odkrývam svoje najzraniteľnejšie miesta a zároveň mi to samej pomáha. V reakcii na nejaký článok, sa mi ozval starý známy, ktorý má za sebou pekelný príbeh. Začali sme sa o týchto veciach trochu baviť. Ja som si znovu prečítala jeho príbeh, ktorý pred dvoma rokmi verejne zdieľal.

Stratil milovanú osobu, aj keď bojoval ako lev. Pravdepodobne bolo neskoro. Vzťah sa mu nepodarilo zachrániť a tak sa pomaly snažil posunúť ďalej, s iným človekom. Zároveň, otvorene priznáva, že svoju bývalú partnerku stále miluje, že nevie, či to niekedy úplne prestane a že nie je deň, kedy by si na ňu nespomenul. V tom som si uvedomila, že aj keď priebeh našich vzťahov bol úplne iný, ich výsledok je pre mňa možno rovnaký. Príklad toho, prečo mi dáva zmysel, že to všetko s vami zdieľam.

Sedím na terapii a ako rozprávam, počas toho, ako to všetko vlastne prvý krát v živote, nahlas priznávam nie len pred terapeutkou, ale hlavne pred sebou samou, plačem stále viac a viac. Ani neviem, prečo tak veľmi plačem. Asi mi je to všetko strašne ľúto. Všetko čo bolo, čo nebolo a mohlo byť. Všetko, čo som pokazila. Všetko, čo som si nechala. Skrátka všetko. Keď pomaly končím, tak pre slzy už skoro ani nedokážem rozprávať. Terapeutka vyzerá tak, že sa tiež každú chvíľu rozplače. Napadlo mi, že som ju za tie roky asi ešte nikdy nevidela, aby sa takto tvárila.

„Adriána, nebudem vám klamať. Viete, bohužiaľ v živote existujú situácie, kedy človek niekoho miluje, ale zároveň vie, že s ním byť nemôže. Mrzí ma, že to je práve váš prípad. Dávno som to vedela, ale sama ste si to musela uvedomiť. Človek sa skutočne v živote zamiluje niekedy len raz, maximálne dva krát, keď má šťastie. Tak to bohužiaľ je. Veľa krát sa vzťahy dajú napraviť, ale vy viete, že v tomto prípade to nemá význam.“

Jasné, že viem. Strašne som si nechcela pripustiť, že niečo takéto je reálne, že niečo také sa deje a už vôbec nie, že práve mne. Že možno stále niekoho nejakým divným spôsobom milujem ja, bez toho, aby som o to stála. Myslela som si, že je to dávno preč. Asi úplne nebolo.

To sú tie prípady, kedy sa dvaja ľudia majú extrémne radi, a to dlhodobo, no zároveň spolu nemôžu byť. Prešlo asi 14 dní, kedy som si viac krát povedala, že by som mu napísala, ale vedela som, že nemám. Nakoniec som sa mu ozvala a priamo sa spýtala, prečo sa už toľko neozýva. Potrebovala som to začať riešiť. Vedela som, že musím. Napísal mi presne to isté, čo som sama cítila a napísala by som mu ja. Že to ani pre jedného z nás nie je dobré. Pretože si nebudeme hľadať iného partnera. Že by sme sa mali stretávať menej, pretože to bude inak trvať do nekonečna. Mal pravdu.

Rozdiel medzi nami je v tom, že ja som tie veci vždy potrebovala pomenovať, počuť, vyriešiť, spracovať a uzavrieť. On to riešil naopak tak, že to neriešil a počkal, kým sa to vyriešilo samo. Aj to je jeden z mnoho dôvodov, prečo by sme spolu byť šťastní nikdy nemohli. Zároveň, to neriešenie problémov a vyhýbanie sa im, som si bohužiaľ trochu osvojila a aplikovala do svojho posledného vzťahu. To som si uvedomila až teraz.

Pre mňa bol dlhé roky moja zóna komfortu. Napriek všetkému, čo sme spolu zažili. Možno práve preto, čo všetko sme spolu zažili. Šesť rokov je extrémne veľa. Pretože sa už perfektne poznáme. Nikdy sme sa na seba úplne nevykašľali. Nikdy. Vždy sme tu pre seba tak nejak boli, aj keď si každý riešil svoj život a svoje veci. Aj svoje vzťahy.

Práve mi out of the nowhere začala hrať pesnička Disfruto. Náhoda? Náhody neexistujú. Pred dvoma rokmi sme pri nej mali jeden z najkrajších sexov, aký si pamätám. Pred rokom a pol, som pri jej počúvaní zúfalo revala na gauči. Pozerala sa smerom do postele, kde sme spolu strávili až príliš veľa času. Stretávala som sa s niekým iným, s človekom, ktorý ma mal snáď najradšej na svete, (však viete, Batmana som spomínala už veľa krát) no myslela som na Neho.

Revala som preto, lebo som bola strašne zúfala, pretože som to nechcela, no bolo to tak a nech som robila čokoľvek, bolo to silnejšie ako ja. Preto som to s Batmanom nakoniec musela ukončiť. Pretože to nebolo voči nemu fér a zaslúžil si celý svet, nie ženu, ktorá myslí na iného chlapa. Po ukončení som sa znovu stretla s Ním. Pochopiteľne. Vždycky On.

Vždy keď sa mi rúcal svet, noc s ním, strávená v mojej posteli, v jeho náručí, kedy ma držal a niekedy celú noc, ani na chvíľku vôbec nepustil, bola pre mňa únikom do bezpečia. Do mojej osobnej skrýše. Napriek tomu, že som vedela, že v momente, keď ráno zatvorí dvere a odíde do práce s raňajkami, čo som mu nachystala, som tu zase už len ja a môj život. Život, v ktorom vždy bol, no zároveň nikdy nebol. Viem, že aj ja som bola zóna jeho komfortu. Vždy keď mu bolo zle, niečo sa posralo, či už bola noc a bol niekde na mol, alebo aj nie, keď už sme boli dospelejší, to, čo som ja našla v ňom, nachádzal on vo mne.

…zároveň

v žiadnom

inom náručí,

necítila som

sa viac

v bezpečí.

Veľa mi ublížil. Veľmi veľa krát sa ku mne zachoval tak, ako som si nikdy nezaslúžila. Veľa krát si ma nevážil. Veľa krát som bola posledná voľba. Veľmi často ma to bolelo. Ani by som nedokázala spočítať, koľko krát som kvôli nemu plakala. Kvôli nikomu som nikdy neplakala tak veľa, ako kvôli nemu. V posteli, vo vani, v električke. Všade. V žiadnom prípade nechcem, aby to znelo ako ospravedlnenie, pretože, každý je zodpovedný za svoje chovanie, ale myslím si, že mi nikdy nechcel ublížiť zámerne. Proste to v tej chvíli inak nevedel. Bolo veľa zlého, čo sa medzi nami stalo. Napísala som o tom niekoľko článkov. Mám o tom vyplnených niekoľko notesov a 250 stránkový súbor vo Worde.

Vďaka alebo kvôli tomu, som musela začať riešiť svoje veľmi malé sebavedomie. Lásku k sebe samej, ktorú som nikdy predtým necítila. Bola som donútená sa vydať na tú najviac osamelú cestu života, aj keď bola zdanlivo preplnená ľuďmi. Musela som sa začať spoliehať na seba. Pochopiť, že ma nikto nikdy nezachráni a že sa zachrániť musím sama. Tak isto, že ani ja nikdy nikoho nezachránim, lebo sa musí zachrániť sám. Pochopiť to, že vinníkom v tom, čo sa mi dialo, som často krát bola ja sama. Nie tá druhá strana. A že to pramenilo niekde tu.

Na druhú stranu, vážim si, že so mnou skúsil všetko. Aby to fungovalo. Snažil sa naplniť všetko, čo som po ňom požadovala, aj keď to pre neho bolo extrémne náročné a únavné. Viem to. Proste sme neboli stvorení jeden pre druhého. Nasťahovali sme sa k sebe. Šiel so mnou na párovú terapiu. Šiel so mnou k našim. Dva krát. Zobral ma k jeho rodine. Po troch rokoch, čo sme spolu žili a nežili. Strašne sme chceli a strašne to nešlo. Robil najviac čo v daný moment vedel, no pre mňa to bolo stále nutné minimum. Obojsmerná frustrácia.

Oproti tomu, objektívne si myslím, že so svojím posledným ex sme sa k sebe hodili ďaleko viac. Mali sme rovnaké hodnoty aj smer. Boli sme parťáci. Napriek tomu všetkému, čo som doteraz napísala, som fakt cítila, že to je on, ten s kým nakoniec ostanem. Bolo treba len zmeniť naše chovanie v situáciách, ktoré sa nám v živote opakovali dokola a nevedeli sme ich vyriešiť. To je celé, ale on to nechcel. Vzdal to so mnou. To nie je výčitka voči nemu, malo to tak byť a rešpektujem, že sa tak rozhodol. Koniec koncov, keby sa so mnou nerozišiel, nepíšem dnes tieto riadky.

Chcela som tým len poukázať na rozdiel v tom, že v jednom vzťahu sa dá vyskúšať všetko a proste to nejde, zatiaľ čo v druhom to niekto radšej vzdá, aj keď by to fungovať mohlo. A fungovalo. Smutná realita. Lenže práve preto, že On to so mnou nevzdal, o to ťažšie to celé bolo. Pretože to ma držalo v ilúzii toho, že mu na mne záležalo, ako na mne nezáležalo nikomu inému. Bullshit.

A teraz niečo, čo sa mi veľmi ťažko priznáva, no je to pravda. Kým by som si to nepriznala, tak by som pravdepodobne naozaj ostala celý život zaseknutá v tejto situácii.

On bol ten posledný impulz k tomu, aby som opustila svoj päť ročný vzťah.

On bol ten človek, ktorého som nedokázala pustiť z hlavy, aj keď som aktuálne bola s niekým s kým viem, že som si rozumela v živote asi najviac, a mohli sme byť spolu šťastní. Bola som šťastná.

On bol ten človek, kvôli ktorému som nedala ani len najmenšiu šancu k tomu, aby sa ku mne niekto nový, čo in len priblížil. Emocionálne. Rozhodne nemôžem povedať, že som na chlapov nemala šťastie. Každý jeden, ktorý mi do života prišiel, bol fajn. Takže dievčatá, ktoré toho svojho ešte nemáte, sú!

On bol ten človek, s ktorým som si písala a klamala o tom svojmu poslednému ex. Rozhodne to nie je jediný dôvod, prečo spolu dnes nie sme. Toto bol prvý vzťah, kvôli ktorému som s Ním oficiálne prerušila kontakt a priznala, že som si niekoho našla. On bol prvý človek, s ktorým som na neho prestala myslieť. Fakt som to myslela vážne. Snažila som sa k tomu pristupovať najzodpovednejšie ako som mohla, nech zase niečo perspektívne kvôli tomu nepokazím. Ale áno, napísala som si s ním a klamala som, že nie. Rovno dva krát.

Myslím, že aj keby sa to nestalo, tak spolu asi nie sme. A tým sa v žiadnom prípade nechcem zriekať viny. Viem, že v tomto smere som vinná v plnom rozsahu. Lebo áno, vždy tu bol On. Vždycky On. Raz mi to môj ex povedal, presne v tej chvíli keď som mu tvrdila, že som si s Ním nepísala, no on veľmi dobre vedel, že je to lož. Povedal presne toto: vidíš, zase si si vybrala Jeho. Keď sa za tým ohliadam, viem, že svojim spôsobom pravdu mal. Len som si to v tej chvíli neuvedomila. Pretože som bola presvedčená o tom, že chcem byť s ním a že to nič neznamená. Prisahám, že som to myslela vážne.

On bol ten človek, s ktorým som chcela žiť v baráku, ktorý staval. Po ničom inom som netúžila. Bola som totiž s ním od momentu ako riešil projekt, cez návštevy predajní, kde robia dvere, alebo kuchyne na mieru, návštevy IKEY a SIKA, cez siahodlhé vyberanie batérií a konzultácie s mojou kamoškou architektkou, až po vyberanie vypínačov na svetlá. Dúfala som, že tam raz budeme žiť spolu, s našou rodinou. Ešte viac po tom, čo ukazoval vizualizácie baráku môjmu otcovi a ja som sa o ňom bavila zase s tým jeho. Nakoniec vybral voľne stojaciu vaňu, v ktorej som ležala v SIKU a strašne sa mi páčila. Aj keď bola oveľa drahšia, než tie obyčajné.

Najhoršie na tom celom je, že On nikdy s tým, že by v tom baráku žil so mnou, nepočítal. Nikdy v živote nič také nespomenul. Nikdy. Takže ak mi niekto niekedy tvrdil, že si vytváram vlastnú realitu, tak som si ju vytvárala presne v tomto prípade. Dosť dlho.

Potom prišiel môj posledný ex, ktorý mal tiež v pláne stavať barák. Ten ma do tejto témy hneď od začiatku inkorporoval. Pýtal sa ma na názory o tom, či by som si to vedela predstaviť a podobne. Už po mesiaci nášho vzťahu. Bol to absolútne odlišný prístup a ja som zrazu dostala niečo, čo som celé roky chcela od Neho. Nedokázala som to prijať, nevedela som, ako s tým naložiť a preto som sa od toho radšej úplne dištancovala. Odpovedala len na nutné otázky a mala pocit, že nemám nijaké právo sa k nim vyjadrovať.

Jeden večer keď mal barák riešiť s najlepšou kamoškou (pretože zvažovali pozemok na polovicu), urobila som si iný program, aby som neotravovala doma, dala im priestor a šla písať do kaviarne článok. Myslela som si, že som vlastne urobila to najsprávnejšie, čo som mohla. Ani ma nenapadlo, že by som mohla byť pri tom, že možno niekoho zaujíma môj názor a že by o to niekto stál. Pretože, nič také som nepoznala.

Môj ex mi raz povedal, po tom večeri s tou najlepšou kamarátkou, že má pocit, že ho v tom vôbec nepodporujem, že ma to nezaujíma a že ho to mrzí. Spomínam si, že to zamrzelo mňa. Nebola to pravda. Milión krát som si predstavovala, ako s ním bývam v baráku. Videla som už aj to, ako bude vyzerať naše dieťa. Bola to pekná predstava a ešte krajšie dieťa. Vlastne som vnútorne z toho bola nadšená. Len som sa asi viac bála toho, že budem zase pomáhať s barákom niekomu, kto v ňom bude žiť nakoniec s niekým iným. Nie so mnou.

spolu stojíme

uprostred základov

domu, v ktorom

som vždy chcela,

no nikdy nebudem žiť,

a premýšľam

prečo sme nezvládli

postaviť

základy nášho

vzťahu.

Hovorí sa, že všetko sa deje z nejakého dôvodu, no niekedy ho vidíme až neskôr. Môj posledný vzťah bol test, v ktorom som v tomto smere zlyhala. Keby neskončil, nikdy by som si neuvedomila to, čo som si uvedomila. Až spätne vidím, ako ma vzťah s Ním poznamenal a ako ovplyvňoval moje iné vzťahy. Aj keď som nebola schopná to vidieť.

Možno preto som sa nedokázala zmieriť s posledným rozchodom, lebo som niekde cítila, že to do veľkej miery ovplyvnili moje nevyriešené veci, a to, čo som v tej chvíli ešte nechápala. Ani to, že to môjho bývalého mohlo bolieť právom. Dnes viem, že mal v mnohých veciach pravdu. Aj v tých hnusných, ktoré som nechcela vidieť. Držal v rukách zrkadlo, v ktorom to všetko bolo, no ja som sa doň odmietala pozrieť. Ktovie, aké by to bolo, keby to nebolo. To už sa však nikdy nedozvieme. Ale áno, to jeho „sama si za to môžeš“, je v tomto ohľade určite pravda.

Išla som si ho odblokovať na Facebooku, aby som si prečítala niečo, čo mi raz napísal a súviselo to s Ním. Keď sa prihlasujem na PC na FB, chce to po mne bezpečnostný kód. Dvojfázové overenie. Overenie cez WhatsApp, ale keďže to mi nefunguje, musím to urobiť cez sms.

Zadejte kód, který jsme vám poslali na WhatsApp. Je tam políčko na kód a potom voľba medzi POKRAČOVAŤ, alebo SKÚSIŤ TO INAK. To všetko, čo už bolo sa vrátiť nedá. No viem, že to tak muselo byť. Bolo to nutné, aby som si konečne naozaj všetko priznala a aj v živote si zvolila možnosť SKÚSIŤ TO INAK. Pretože viem, že možnosť POKRAČOVAŤ, by bola cesta do pekla.

Asi sa mi muselo stať toto všetko, aby som bola pripravená Ho nechať ísť. Vždy som si myslela, že Ho nechám ísť kvôli niekomu inému. V skutočnosti sa to deje až keď som si uvedomila, že to musím urobiť kvôli sebe. Tentokrát neexistuje nikto iný. Žiadny iný chlap, ktorému chcem dať šancu. Žiadny človek z minulosti, ku ktorému sa chcem vracať.

Tento krát som naozaj úplne, úplne sama. Zodpovednosť už nevkladám do rúk nikomu inému. Je to zvláštny pocit. Možno to niektorí nebudete vedieť pochopiť. Viem, že ho budem mať rada svojim spôsobom vždy. Možno to je nepochopiteľné, pretože aj tu som o ňom písala veľa vecí, ktoré boli odporné, a naozaj sa stali. Mnoho ľudí krútilo hlavou nad tým, prečo pre Boha živého, si to nechám. Aj ja sama som sa tomu divila.

No všetko sa stalo preto, aby som si nič z toho už nikdy nenechala. Aby som si vyriešila všetko, čo ma v živote brzdilo a mohla sa konečne posunúť ďalej. Naozaj posunúť ďalej. Aj keď to bolo kurva ťažkých sedem rokov môjho života, viem, že sa to všetko muselo stať. Keby nie, tak by som nikdy v skutočnosti nemohla byť šťastná. Ak som si niečím v živote 100 % istá, tak týmto.

No už som za to zaplatila príliš vysokú daň, sklamala a stratila som príliš veľa ľudí. Prečo o tom píšem? Pretože som si uvedomila, že je zbytočné čakať na niečo, čo sa možno nikdy nestane. Že možno už nikdy nebudem nikoho milovať rovnakým spôsobom, ako toho človeka. Že možno do konca života bude On, moje vždycky, ale to sa zároveň nevylučuje s tým, že môžem začať nový šťastný život s niekým iným. S niekým, kto naplní všetky moje potreby a ja zase tie jeho. Že sa s tým pocitom skrátka naučím žiť. A že aj toho ďalšieho človeka budem milovať, len možno trochu inak.

Priznám sa, že som mala o svojom živote úplne inú predstavu. Čakala som, že keď už sa mi toto všetko s Ním „stalo“, musí prísť niekto absolútne waaaaau, ktorý to celé prebije. Najlepšie okamžite. Niekto, kto ho úplne vytrhne z mojej hlavy a srdca, a časom po Ňom neostane ani stopa. Nenapadlo ma, že existuje aj scenár, kedy možno nikto, ktorý to všetko urobí za mňa nikdy nepríde, že sa s tým budem musieť zmieriť a skúsiť byť znovu šťastná ja sama. A že sa to udeje úplne inak, ako som si myslela.

V poslednom článku som písala, že nechápem, ako niekto môže byť s jedným, keď má v hlave druhého. Pochopila som, že niekedy to je možno tá jediná možnosť, ako ešte vôbec niekoho mať. A vlastne, a o tom som už tiež písala, cítila som, že môj posledný ex je ten pravý, napriek tomu, že On, niekde na tom pozadí bol. Chcela a myslela som si, že bude ten posledný. Takže to ide. Len to neposrať, no. (Tým nehovorím, že on nič neposral. Of course.)

Nuž, život je plný lekcií a uvedomení. Veľa vecí ľutujem, no viem, že už s tým neurobím nič. Ako som napísala, každý je zodpovedný za svoje vlastné blbé rozhodnutia a dôsledky si musí niesť sám. V tomto smere pracujem na sebe už 6 rokov. V poslednej dobe čoraz častejšie, keď sa s niekým rozprávam, počujem niečo ako: je vidieť, aký extrémny kus práce si na sebe urobila. Je to inšpiratívne a obdivuhodné.

Áno, urobila. Viem. Je to obdivuhodné. Tiež viem. No obdivuhodné je určite aj to, koľko vecí som zvládla zároveň epicky posrať. Dostala som sa sem skrz ohromné množstvo pádov, ktoré boleli ako sviňa. Dostala som sa sem cez stovky svojich vlastných rozhodnutí, ktoré boli často chybné. Cez kvantá enormnej bolesti, kedy som si niekoľko krát hovorila, že ju už viac fakt nezvládnem uniesť. Zároveň cez oceán bolesti, ktorú som spôsobila ja tým druhým. No a v neposlednom rade, súčasťou tejto cesty boli aj veľké straty. Našťastie nešlo o straty životov ľudí, „len“ o straty ľudí v mojom živote.

Šesť rokov som na sebe pracovala, no mám pocit, že to vyústenie práce v praxi sa naplno prejavilo v období od 29.9.2024, do dnešného dňa. Všetko zrazu nabralo spád. Všetko mi docvaklo, všetko sa spojilo. Kliklo to. Celé puzzle do seba zapadli.

Nuž, život je plný prekvapení. Napríklad som si nikdy nemyslela, že budem vo fáze života, kedy si každé ráno budem púšťať Ranní komentář s Jaroslavem Brychtou, ktorý mi bude pravidelne posielať XTB. To na odľahčenie, ale fakt ma aj toto prekvapilo. Pochopila som, že cesta k cieľu fakt nikdy nie je presne taká, akú si ju predstavujeme. Nikdy dopredu nevieme, kedy sa do cieľa dostaneme, ako presne tá cesta bude vyzerať, ani to, či to v tom cieli bude také, aké sme chceli, aby to bolo. Vôbec netuším, čo so mnou bude a ako to bude, no viem, že musím len ďalej ísť. Aj keď sa priznám, že sa mi práve teraz, zas až tak nechce. Musím. Nemám inú možnosť. Verím životu.

Či sa bojím? Nebojím. Veď som toho už toľko zvládla. Každému sa z nás, sa vždy deje len to, čo potrebujeme a zároveň to, čo unesieme. Aj keď to je občas strašne nefér a bolí to. Keď však pochopíme, prečo sa to udialo, zistíme, že sa viac nemáme čoho báť. Aj keď obvykle to pochopíme až po nejakom čase. Niekedy dosť dlhom čase. Tak ako ja.

Či sa bojím? Nie, naopak sa teším, kde ma ďalšie moje rozhodnutia dovedú. Mám totiž omnoho  viac vedomostí, a tým razantne vzrástla pravdepodobnosť, že sa budem častejšie rozhodovať správne. A keď sa náhodou rozhodnem nesprávne, aspoň sa niečo nové naučím. Minimálne o sebe. Aj keď by som bola oveľa radšej, keby to nenieslo toľko obetí. No to je život. A ja mu verím.

Dnes viem, že On bol môj karmický vzťah.  Aby som vám to stručne objasnila, čo to je, spýtala som sa môjho verného priateľa z iného sveta, chatu GPT:

Karmický vzťah je spojenie medzi dvoma ľuďmi, ktoré je často veľmi intenzívne a nabité emóciami. Tento typ vzťahu vychádza z myšlienky karmy, teda konceptu, že naše skutky v minulých životoch alebo minulosti ovplyvňujú naše súčasné vzťahy a životné skúsenosti. V karmickom vzťahu sa predpokladá, že títo dvaja ľudia majú medzi sebou nevyrovnané „dlhy“ alebo nedoriešené záležitosti, ktoré si prenášajú z minulých životov, a preto sa stretli, aby ich mohli vyriešiť.

Tu sú hlavné črty karmického vzťahu:

1. Silná príťažlivosť: Na začiatku býva spojenie veľmi silné a intenzívne, čo môže viesť k pocitu, že sa tí dvaja poznajú dlhšie alebo že sú neodolateľne priťahovaní k sebe.
2. Turbulencie: Tieto vzťahy bývajú často plné vzostupov a pádov. Na povrch vychádzajú intenzívne emócie, čo môže viesť k častým konfliktom.
3. Lekcie a učenie: Karmické vzťahy bývajú často o tom, aby sme sa niečo naučili – či už o sebe, o svojich hodnotách alebo o tom, ako milovať a odpúšťať.
4. Ťažkosti pri odpútaní sa: Aj keď vzťah nemusí, byť ideálny, často je pre ľudí v karmickom vzťahu veľmi ťažké ho ukončiť, pretože majú pocit, že ich stále niečo priťahuje späť.

Karmické vzťahy bývajú považované za dočasné, kým sa lekcie nepochopia a nevyriešia. Často slúžia na osobný rast a pomáhajú pripraviť na zdravšie a vyrovnanejšie vzťahy v budúcnosti.

Tak ďakujem a zbohom, môj karmický učiteľ.

Tvoja Adri