KONCE A ZAČIATKY

Je piatok. Teda nie, vlastne už je sobota. Je jedna ráno a ja revem. Konečne revem. Prišlo to na mňa, ako prívalové dažde na územie Česka a Slovenska, pred dvoma týždňami. Konečne sa zo mňa vyplavuje niečo, čo som v sebe držala niekoľko mesiacov. Tak som to už potrebovala! Nič konkrétne sa nestalo, proste to len tak z ničoho nič prišlo. Neviem, či to môžem pripisovať akupunktúre a zázračným bylinkám, alebo je to len placebo efekt. Každopádne, je to strašná úľava.

Keby som sa chcela cítiť za to trápne, tak to určite nepíšem a nezdieľam celému svetu. Celému internetu, možno ľuďom, ktorých môžem pokojne zajtra stretnúť v kancelárii. Ľuďom, ktorí ma majú radi a presne viem, že keď si ten článok prečítajú, dajú mi feedback, že prečo to vlastne robím. A ešte, že to vyzerá, že som úplne v prdeli. Že to už nestojí za zmienku, že sa mám na všetko vykašľať. Zabudnúť. Neriešiť. Žiť život ďalej.

Lenže ja nie som v prdeli. Žijem si život ďalej a je to dobrý život! Nikdy nechcem zabudnúť. Naopak chcem, aby každý, kto prežíva to isté vedel, že to celé prežívanie, všetky ups and downs, sú normálne. Pretože keď je človek psychicky v poriadku, nevykazuje známky patológie, ani duševnej poruchy, presne toto, v prípadoch, ako je tento, prežíva. Sú dobré dni aj zlé. O tom ten život je.

Každému trvá spracovať veci, čo sa dejú, inú dobu. Aj to je úplne normálne. Nechcem aby ma niekto ľutoval. Nie je čo ľutovať. Čo ak a bude niekto ohovárať? Nech, aj to mi je jedno. Mojím cieľom v článkoch bolo vždy byť pravdivá. Aj keď som v živote občas klamala. (A nikdy v živote sa to neoplatilo, práve naopak.) Viem, že sa to nikdy nebude páčiť všetkým. Niektorí budú nad tým ohŕňať nosom. Iní si myslieť, že som trápna. Alebo v prdeli. Slaboška. Nech. S tým som počítala, keď som sa rozhodla, že do toho pôjdem. To, čo zdieľam, nie je pre mňa prejav slabosti. Práve naopak. Zdieľam to pre vás, pre tých, čo mi píšete, že vám to pomáha. Pre tých, ktorí ma vždy totálne prekvapíte, keď ma oslovíte s tým, že to čítate. Aj pre vás, čo čítate tajne.

Sociálne siete sú priestorom, ktorý už raz existuje a asi len tak ľahko nezmizne. Ja osobne aj tam chcem byť pravdivá. Aby som nebola pokrytec. Prostredníctvom všetkého, čo kde pridám, chcem inšpirovať. Ak sa tak podarí, čo i len v prípade jedného človeka, som spokojná. Malo to zmysel. Viem, že to tak je a tak s tým nechcem prestať. Mne samej vždy veľmi pomáhalo sledovať správnych ľudí.

Vždy som si na sieťach strážila súkromie. Nikto, kto ma bližšie nepozná, by podľa môjho Instagramu nezistil, že som sa päť rokov s niekým stretávala, prežila s ním štyri Silvestre, jeden Covid a pár mesiacov u neho dokonca bývala. Nikto. Naposledy som tam zdieľala fotky s bývalým, s ktorým som chodila pred šiestimi rokmi. Od vtedy nič. Aj keď som prežívala toho mnoho. Niekedy možno až príliš veľa. Nikdy to nebolo na sockách. Napríklad som nikdy naozaj nepriznala, že mám vzťah, pretože som to tak asi odvtedy necítila. Nie, že by socky museli byť potvrdeným toho, či s niekým sme alebo nie sme. Ale bolo to tak.

Po niekoľkých rokoch života v marazme, po uvedomení, že človeku, ktorý ma mal najradšej na celom svete, ale ja mu vďaka tomu, čo mi urobili tí pred ním, nedokážem tú obrovskú lásku opätovať, som ho stretla. Toho, s kým som sa oficiálne rozhodla mať vzťah. Po šiestich rokoch.

Nebudem sa vracať k tomu, ako to celé začalo, aj keď je to príbeh, ktorý sa podľa mňa len tak nestane. (Alebo si to len domýšľam a až taký špeciálny nebol? Neviem.) Príbeh, o ktorom som niekoľko krát rozmýšľala, ako by som ho raz rozprávala našim deťom. Spolu sme nad tým premýšľali. Ten príbeh by pravdepodobne potreboval menšiu cenzúru. Teda asi určite. Aspoň kým by nemali 18, alebo tak. Tak možno aj ten začiatok sa raz objaví v knihe. A možno vôbec.

Stretávali sme sa, sporadicky, potom častejšie, až som sama bola v Brne stále viac a viac, bez toho, aby som si to uvedomovala. Aby som bola s ním. Bolo mi s ním dobre, cítila som sa s ním, že žijem. Presne túto vetu som si vtedy zapísala do svojich zápiskov. S ním sa cítim, že žijem. Bol tak strašne podobný ako ja, až sa mi tomu nechcelo veriť. Fakt.

Nechcela som nič záväzné, lebo som mala pocit, že akonáhle sa to v niečo záväzné zmení, tak sa to celé skazí. Pretože to tak proste chodí. Bála som sa toho. Bála som sa toho, čo znamená, že ku mne pristúpil, odzadu ma objal a dal mi pusu na krk. Nechápala som, čo znamená, že ideme spolu behať a keď začne búrka a my už sme konečne schovaní, potiahne ma k sebe a dá mi pusu. Pred ľuďmi. Ako vo filme. Nechápala som, čo znamená, že mi dá pusu, keď vystupujem z auta a lúčime sa, len na nevyhnutne dlhú dobu. Kým sa obaja doma osprchujeme a zase sa uvidíme. Nerozumela som, čo znamená, že chce so mnou tráviť čas a podľa mojich možností si upravuje ten svoj. Bála som sa a preto som sa rozhodla na to nemyslieť.

Bolo to príjemné, ale strašne som sa toho bála, lebo som už nikdy v živote nechcela zažiť ten pocit, že mi na niekom bude záležať až tak veľmi, že by som mu znova do rúk vložila tú najnebezpečnejšiu zbraň. Tú, čo mi dá GAME OVER, alebo KO. Moc ublížiť mi. Ja by som zase bola následne dlhé mesiace v prdeli. Lebo to tak proste mám. To som za žiadnu cenu nechcela. Pochopiteľne. Smutné je to, že ten strach bol tak strašne veľký, až som ten vzťah nakoniec čiastočne posrala. Ale o tom inokedy. Možno.

Takže, bolo to fajn. Mala som s kým prežívať pekné veci, absolvovať spoločné aktivity, ktoré sme zdieľali. No akonáhle som cítila, že je to veľa, mohla som sa bezpečne vzdialiť. Dokonca do iného mesta. To bolo tiež fajn. Dávala som si pozor, aby som sa nepopálila. Stále v strehu. Keď sa mi chcelo byť samej, tak som sama bola. Robila som si čo chcem. Tak ako doposiaľ. Nikomu som nemusela nič vysvetľovať. Žiadna zodpovednosť. Nuž, možno práve tá mi v tom vzťahu niekedy chýbala. Priznávam.

Prešlo pár mesiacov. Trávili sme spolu čas, boli na výlete, kúpali sa spolu v lome v spodnom prádle. Uprostred ničoho sme sa pozerali na hviezdy, hrali hru, čo sme si vlastnoručne vymysleli, smiali sa, spali spolu v stane, raňajkovali v kufri auta. Spoznala som jeho priateľov.

Keď sme to už asi obaja potrebovali nejak definovať, pretože sa nám to obom vymykalo z pod kontroly, ani jeden z nás nebol vo fáze, kedy by sme boli schopní stáť o vzťah. Buď sme tam neboli, alebo sme to proste neriešili. Neviem a nechcem premýšľať nad tým, ako to kto z nás mal. Lebo je to jedno.

Aj za relatívne krátku dobu, sme spolu prežili veľa pekných chvíľ, kedy sme sa smiali, rozprávali sa o všetkom možnom a nemožnom, robili sme spolu veci, ktoré máme obaja radi. Mala som pocit, že sme tak trochu parťáci. Ani neviem ako, ale asi som ho začala mať rada. Myslela som na neho, keď sme spolu neboli, tešila som sa na neho, keď sme sa dlhšie nevideli. Stal sa súčasťou môjho života. Bez toho, aby som si to uvedomila. Bez toho, aby som to chcela a niekde mohla vyplniť nejaký online dotazník, prostredníctvom ktorého by som sa mohla rozhodnúť, či o to stojím, alebo nie.

Každopádne som sa bála a preto som sa nechcela na to upínať. Keď ma zavolal iný chlapec vonku na kávu šla som. Šla som aj druhý krát. Bola som totiž voľná. Nič to neznamenalo, veď sme sa len tak stretávali. Keby tam bolo niečo viac, tak je to iné. Keď mi raz volal, keď sa vracal, z pre neho dôležitého výletu, a ja som mala ísť vonku s niekým iným, cítila som sa previnilo.  Hrozne. Vtedy som si uvedomila, že to asi potrebujeme nejak rozseknúť. Prišlo mi to nefér, aj keď sme voľní a nič sme si nesľúbili.

Tak sme sa dohodli, že sa stretneme. Šla som za ním, pretože musel byť týždeň doma. Ešte predtým som sa spýtala, či niečo nepotrebuje priniesť. Vystúpila som zo šaliny, na zastávke, o ktorej som ešte netušila, že na nej budem vystupovať pravidelne. Tak ako som nevedela, že keď na nej pravidelne vystupovať za pár ďalších mesiacov prestanem, vždy ma to zamrzí, keď pôjdem okolo. Život. Spomínam si, že v ruke som držala sáčky do koša a hubičky na riad. Bol december a mne bola zima. Sedeli sme u neho na gauči, kde obvykle vždy prebiehali všetky podstatné debaty, ktoré sme kedy absolvovali. Keď nerátam balkón.

Vedela som, že to musíme nejak uzatvoriť, alebo s tým proste niečo robiť. Začalo mi to totiž prerastať cez hlavu. Okupoval totiž až príliš veľa priestoru v mojej hlave a vedela som, že je to predzvesť pekného prúseru. Už sa totiž poznám. Už som zažila takéto stretávanie, ktoré nikam neviedlo. Najhoršie na tom je, že to nikam neviedlo presne päť rokov. To som si už nemohla dovoliť.

V ten večer som hovorila väčšinou ja. Long story short, myšlienkou bolo, že by sme sa nemali ďalej stretávať, keď tam nevidíme nič viac. (Ono sa totiž ešte medzi tým stali dve situácie, jedna, ktorú som pokazila ja a jednu, ktorú pokazil zasa on. Tie v tomto článku rozoberať nechcem, pretože má byť pozitívny. No napriek tomu, sme to nikdy neskončili.) On ani veľmi nenamietal a dalo by sa povedať, že sme sa zhodli. Po dlhej dobe som tam neprespala a nezabudnem na to, ako strašne som si priala, aby sme sa mohli v ten večer milovať. Aspoň naposledy. Už dopredu som vedela, že to možné nebude.  

Na byt som šla taxíkom. Keď sme sa blížili na ulicu, kde som mala vystupovať, míňali sme jeho predošlé bydlisko. Počas desať minútovej jazdy sa mi premietli všetky spomienky posledných mesiacov a po tvári mi už dávno stekali slzy. Ulice boli prázdne, tak ako pocit v mojom srdci, ktorý sa tam naraz vytvoril. Pozerala som sa do okna, v ktorom sedel nejaký neznámy muž, no ja som tam videla nás dvoch. Mňa bez-makeupu v čiernych šatách na ramienka, a jeho v červenom tričku a čiernych kraťasoch. Videla som nás, ako tam spolu stojíme, ja pozerajúc do ulice na skupinku mladých ľudí, ktorí sa smiali pred dverami naproti, s jointom v ústach a on za mnou, pričom ma držal v objatí. Videla som tam nás, ako sa smejeme. Ako ma chytí na ruky a odnesie do postele. Kde potom všetkom zaspíme v objatí, aj keď to ani jeden z nás neplánoval.

Spomínala som na tie chvíle, ktoré sme v tejto ulici spolu stihli prežiť. Vzala som mobil do ruky a chcela mu napísať, že mi bude chýbať. Presne v tej chvíli prišla správa od neho. Že mu budem chýbať. Rozplakala som sa ešte viac. Pamätám si, že tú noc som nespala. Druhý deň som sa vracala z Brna do Prahy aj s mojou, dnes už jednou z najlepších priateliek. Vždy som sa tešila, ako uniknem do Prahy, do svojho malého bytu, kde sa schovám pred životom v Brne, pod svojou obľúbenou perinou. Aspoň na chvíľku.

Nikto o nás nevedel, pochopiteľne, pretože sme spolu pracovali, takže sme nechceli aby o tom niekto vedel. Ja som v tej deň bola tak strašne smutná, že som už nedokázala ďalej tajiť pravdu. A tak som jej všetko povedala. Ako som jej to hovorila, ešte viac som si uvedomovala, že mi na ňom neskutočne záleží. Do prdele, prečo???

Na druhý deň sa ma pýtal, či sme to naozaj ukončili. Ja som si nebola istá tým, či to ukončiť chcem. Toto je úryvok z toho, čo som mu na to odpovedala:

„Aj po tom, čo sa stalo a ja som si sama vyhodnotila vo svojej hlave aký si a našla dôvody, prečo by to fungoval nemohlo, boli ďalšie chvíle, v ktorých so sa cítila naopak tak, že by mohlo. Stále si to myslím, lenže, či sa nám to páči alebo nie, všetko v živote funguje na báze rozhodnutí. My sme sa v skutočnosti nikdy nerozhodli pre nič. Lebo sme vedeli, že nemusíme. Ani preto, že sa seba úplne vzdáme, ani preto, že si vzájomne stojíme za to, aby to bolo inak. A to je ten problém. Takže neviem.“

Čakali nás Vianoce a povedala som si, že je to dostatok času a priestoru na to, aby som si sama ujasnila, čo vlastne chcem. Prvého januára som sa zamýšľala nad svojim životom. Klasické novoročné predsavzatia. Pocit, že môžeme začať odznova, že začíname písať novú kapitolu. Úprimne som si v hlave kládla otázky, či chcem mať vzťah a aký by mal byť môj partner. Keď som si to postupne uvedomovala, zistila som, že spĺňa všetky podmienky. Na čo ešte čakám? Čo ďalšie hľadám? Čoho sa bojím a čo najhoršie sa vlastne môže stať?

Rozhodla som sa. Rozhodla som sa, že už si nechcem nechať ujsť potencionálne šťastie pomedzi prsty. Tak, ako zvykne hovoriť môj otec. A tak som nazbierala odvahu k tomu, aby som prejavila svoje city. Aby som si ich priznala sama pred sebou a následne pred ním. Bola som pripravená na všetky alternatívy. Vedela som, že má rád hry a preto som sa rozhodla to urobiť zaujímavé a hravé. Budeme sa hrať! Na jednu stranu som sa samej seba pýtala, či to naozaj myslím vážne, že kvôli nejakému chlapovi toto všetko hodlám absolvovať. Ego. No chcela som. Musela som. Nič mi v tom momente neprišlo správnejšie.

A tak som pripravila hru s názvom S(h)ituation Change Game. Jedna biela a 5 červených obálok. Kusy papiera, počmárané mojím písmom, ktoré mali rozhodnúť o všetkom. Mali sme sa stretnúť. Presne štvrtého januára. Bola som taká nervózna, že som si po práci so šéfom dala panáka orechovky, aby som sa upokojila. Prišla som k nemu a on mal seminár. Tak som zatiaľ varila, aby sme nestrácali čas. Brokolicu na brokolicové placky, ktoré mu tak chutili. Robili sme ich už asi tretí krát.

No a potom som to vybalila. Povedala som mu, že by som s ním chcela vzťah a tak, že si myslím, že by to mohlo fungovať, že som na to asi ready. On sa najskôr vyhýbal odpovedi, lenže ja som si po niečo prišla a nehodlala som odísť bez toho. Hovoril, že si ma váži, že kvôli mne sa začal nad sebou zamýšľať a dostala som sa mu pod kožu. Taktiež hovoril o tom, že ešte nie je asi na vzťah pripravený a musí si nejaké veci vyriešiť najprv sám. Proste strašne pekné veci, no zároveň kecy v kleci. Aj tak som bola spokojná a vyrovnaná, pretože som proste preto spravila, čo som mohla. Hlavne som to urobila pre seba samú. Aspoň viem, ako sme na tom. Teraz už si nemusím lámať hlavu tým, ako to je, ako to nie je a ako by to mohlo byť. Dostavil sa nenormálny kľud a pokoj na duši.

Jednoznačne a jasne som trvala na tom, že sa nejakú dobu určite nebudeme môcť baviť. Kým sa to celé utrasie. Chápal. Chcel však, aby som ostala do rána, aby sme si dali rozprávací večer. Bol štvrtok a ja som ráno mala v pláne už len ísť do Prahy a on domov do Ostravy. Takže som zostala. Bol to skvelý večer. Rozprávali sme sa do rána. Priznal mi veci, ktoré údajne, nikomu nepovedal a ja by som ich nikdy nikomu nepovedala, pretože ja keď to dopadlo, ako to dopadlo, ctím si ich. Mali sme deep talks. Podľa mňa to bol najúprimnejší večer, aký sme kedy zažili. Spomenula som mu, že som mala nachystané obálky s hrou, na základe ktorej sa mal rozhodnúť.

Nad ránom, sme šli spať. Maznali sme sa. Nemali sme sex, pretože povedal, že by bol rád, keby to ten večer ostalo takto. Priznám sa, že som sa na pár sekúnd cítila urazene, akože prečo? No na druhú stranu to bolo to vlastne strašne pekné. Prišlo mi to tak, že nie, že by nechcel, ale táto situácia a chvíľka bola tak dôležitá, že tam ten sex akoby nepatril. Teda aspoň dúfam. Ako vždy sme sa strašne smiali. Normálne sme mali výbuchy smiechu. To som na tom celom asi milovala najviac. Naše nekonečné debaty a veľa smiechu. Ktovie kde sa časom stratil…

Ráno bolo tiež pekné. Aj keď som bola unavená. Keď som sa odhodlala k vstávaniu, tak ma nechcel pustiť a držal ma v objatí.

Už som bola v chodbe, oblečená a obutá a nachystaná k odchodu. Nenechala som sa ovládať emóciami, proste som to brala vecne, tak ako to je. Je koniec a ideme ďalej.

„Adri, prosím necháš mi tady ty obálky?“, spýtal sa ma.

„Ale tie sú moje“, odpovedala som.

„Vždyť já ti je vrátím. Prosím“, bol klasicky intenzívny, ako vždy keď niečo chcel.

„Beztak ich chceš len monetizovať a ukradnúť mi môj business plán však? Ale neboj sa, na mě si jen tak nepřijdeš. Keby bolo nejaké policajné šetrenie, tak by sa preukázalo, že som to vymyslela ja“, situáciu som sa snažila odľahčiť trochou humoru.

Obálky som mu dala do ruky a objal ma.

„Počkej ještě“, objal ma znova a dal mi pusu na líce.

„A napíš mi někdy“, dodal.

Otočila som sa, usmiala a odišla.  Až keď som prišla výťahom na prízemie a zašla za roh baráku, rozplakala som sa a plakala som celú cestu šalinou až na byt. Potom aj vo vlaku z Brna do Prahy. Až tak? Do prdele, prečo? Prečo? Prečooooooo?

Prešlo 14 dní v rámci ktorých som na tie listy nedostala nijakú reakciu. Ozval sa síce ešte v ten deň, keď som od neho odišla. Písal mi celý víkend. Potom sa pýtal, že kedy sa uvidíme. Nechápala som to, ale neriešila. Fajn, tak asi mi k tomu niečo chce povedať osobne. Dohodli sme sa na ďalší týždeň. Stretli sme, šli cvičiť a potom boli u mňa. K listom sa nijak nevyjadril.

Keď som sa na ne pred spaním spýtala, pretože pochopiteľne to, že sa situácia nijak nezmení a bude naďalej pokračovať v predošlom móde, nebolo ich cieľom, tvrdil, že nemal čas si ich prečítať. Vnútorne som bola nasraná a samozrejme som mu neverila, keďže to bol jeden z najviac zvedavých ľudí, akých som kedy v živote stretla. Bullshit.

Potom sa mi dokonca prvý krát, za celú dobu stretávania sa, asi 4 dni neozval. Vôbec neozval. Nechápala som to, ale nemala som v pláne na neho nijako tlačiť. Veď už bolo všetko povedané. Keď sa ozval akoby nič s tým, čo sa ani neozvem, už to vo mne vrelo. Napísala som mu, či fakt mu nepríde fajn, aspoň na to nejak reagovať. Strašne ma to mrzelo. Dokonca som si vonku s dievčatami urobila anketu medzi cudzími ľuďmi. Každý z opýtaných povedal, že keby mal záujem, tak mi to dávno povie. Super.

Nakoniec, asi po viac ako 2 týždňoch, od kedy som mu listy dala, sme sa stretli. Chcel mi niečo povedať. Po večeri teda prišiel ten najkrajší monológ, aký som kedy počula. A teda, vôbec som to nečakala. Tie slová si pamätám dodnes a podľa mňa ich ešte dlho nezabudnem. Ale tie si chcem navždy nechať pre seba. Výsledkom bolo, že to chce skúsiť. A tak som mala ísť  na druhý deň na otočku do Prahy, ale vrátiť sa do Brna, aby sme spolu strávili víkend. Fakt svoj víkend zruším kvôli chlapovi? To sa mi úplne nechce. Ale asi by som mala, keď už sme teda spolu. Teraz už mám akože frajera? Čo ak to nezvládnem? To bolo prvé, čo ma napadlo.

Bol to ten najkrajší víkend. Túlili sme sa na gauči, spoločne raňajkovali, šli na prechádzku, vzal ma do kaviarne, kde sme skladali origami. Boli sme behať, pozerali Clash of the Stars, ktorý som predtým extrémne hejtila a následne som bola sklamaná, keď vypršala prvá neplatená polhodina. Musel zaistiť aby sme dopozerali celé. Jedli sme pomelo, ktoré ošúpal, pretože ja by som na to nikdy nemala nervy. V nedeľu večer sme trénovali choreografiu. Hrozne veľa sme sa milovali. A smiali. S rozloženým diárom a kalendármi v telefónoch sme plánovali ďalšie dni a mesiace. Nemohla som uveriť tomu, že sa to naozaj deje. Mala som pocit, že to je človek, na ktorého som celý život čakala. Nikdy som si tým nebola taká istá. Nikdy som nebola taká šťastná.

O týždeň na to, zas prišiel za mnou on. Do Prahy. Chceli a bol sme spolu každú chvíľu, kedy to len šlo. V ten večer som chystala rýchlu suchú večeru, po dlhom dni a vyčerpávajúcej ceste z Brna. Strašne som sa tešila do postele.

„Adri? Tak jsem přemýšlel a chtěl jsem se zeptat, jesli by jsi chtěla být moje holka?“, spýtal sa.

Zasmiala som sa objala ho.

„Adri? Chceš být moje holka?“, zopakoval.

Za prvé, som si myslela, že už jeho holka od minulého týždňa som a za druhé som sa divila tomu, že sa to ešte niekto takto oficiálne spýta. Veď v jednej obálke mal predsa zakrúžkovať, či chce so mnou chodiť, áno, alebo nie.

„Hej, chcem“, odpovedala som a objala som ho.

„No kdybych tě jednou žádal o ruku, tak prosím nejdřív řekni ano a až potom mě obejmi jo?“, radil mi s úsmevom na tvári.

Do prdele. Ja mám fakt chlapca. Ja mám naozajstný vzťah. Fakt? Čo to vlastne znamená? Do prdele to je vážne. Lietalo mi v hlave, zatiaľ čo som na jednej strane v kútiku duše dúfala, že práve on ma o tú ruku raz naozaj požiada. A to fakt nekecám.

Zažili sme spolu veľmi veľa spoločných chvíľ za krátku dobu. Moje narodeniny, ktoré boli vďaka nemu krásne. Niekoľko večerov s kamarátmi. Výlet na Ibizu, Maroko, niekoľko krát Prahu, Ostravu, svadby, výlety, všetko možné. Debaty o spoločnej budúcnosti, o tom kedy chceme mať deti, o tom koho by sme dali za svedka na svadbe. O tom, kedy sa už k nemu presťahujem. Bolo tam všetko, o čom som vždy snívala. Nechápala som, že nejaký človek, v mužskom tele, je v toľkých veciach taký istý ako ja. Fakt som si myslela, že už nikdy v živote si nikoho iného hľadať nebudem. Hovorili, že „keď to bude ten pravý, tak to proste budeš cítiť.“ A ja som to fakt cítila.

O tom, ako sa to celé tak strašne zvrhlo, bude možno nejaký ďalší článok. Možno kniha. Možno ešte nie som pripravená písať o tom zlom. Samozrejme, medzi riadkami je mnoho vecí, ktoré sa stali. Proste sme to nezvládli. Začína mi byť stále jasnejšie, čo sú skutočné dôvody, prečo je tomu tak. Niektoré dieliky puzzle ešte chýbajú, na niektorých veciach musím sama veľmi zapracovať a preto zatiaľ nemôžem. Možno v tom nájdete niečo vy, čo sama nevidím. Možno.

Ten článok ale nemá byť o tom. Má byť o nádeji. O pravdivosti. O priznaní, že som fakt verila. Že som po všetkom tom zlom, po všetkých sračkách a ublíženiach, dala šancu. Dala som niekomu šancu, aby mi zase ublížil. To bol ten najväčší strach. Pustiť si niekoho k telu natoľko, že dostane možnosť moje srdce rozbiť na cimpr-campr.

Ten článok nie je o tom, že to ľutujem a že to nevyšlo, dúfam, že ho tak vnímať ani nebudete a nájdete tam inú myšlienku. Aj keď uznávam, tak ako by ma nikdy nenapadlo, že práve my dvaja spolu budeme chodiť, tak by ma asi nikdy v živote nenapadlo, že náš vzťah skončí horšie ako Titanic. No, to už je pointa tých šancí. Buď to dopadne ako epická rozprávka, alebo ako vojnová dráma. To nikdy dopredu nevieme. Život.

Či to ľutujem? Nie. Vždy budeme ľutovať to, čo sme neurobili, nie to, čo sme urobili. Dnes sa ma spýtal kamarát, či to stále bolí. Na chvíľku som sa nad tým zamyslela. Áno, občas to stále bolí. Keď sa človek po šiestich rokoch naozaj rozhodne, že preberie zodpovednosť, prizná svoje city, oficiálne si vyberie partnera a do vzťahu dá všetko, asi by bolo divné, keby to ešte občas nebolelo. Pravdepodobne ešte aj bolieť bude. No život nekončí. Zažili sme krásne chvíle a napriek tomu, že on už nie je, mi zostali nie len spomienky, ale aj kopec skvelých ľudí, ktorých by som inak nikdy nespoznala.

Či ma to mrzí? Jasné, že áno. Spoločných spomienok a plánov, ktoré sa nikdy neuskutočnia mám zapísaných na desiatky riadkov.

Či by som urobila niektoré veci inak? Rozhodne. Minimálne by som sa už nebála. Strach je dobrý, pretože nás varuje, no na druhej strane zo strachu občas robíme strašné somariny. Kazíme si pekné chvíle. Bojíme sa vecí, ktoré nikdy nemusia nastať.

No dnes už viem, že It is what it is. Keď sa človek v živote chce posunúť ďalej, nesmie ostávať v minulosti, ale musí byť tu a potom v budúcnosti. Lebo na tej záleží. Z minulosti sa treba poučiť.

Článok by som rada ukončila úryvkom z knihy od Robina Sharmu:

„Nemôžeš sa pohnúť vpred, pokiaľ sa obzeráš späť, Jonathan, „ povedal Julian pevným hlasom.

„A minulosť už nijako nezmeníš.“

„Ale ja mám pocit, že by som mal urobiť niečo, aby som to napravil, aby som ukázal, ako ma to mrzí,“ upresnil som.

„Môžeš urobiť dve veci. Musíš urobiť dve veci,“ upresnil. „Prvá je, že už nikdy nesmieš žiadneho priateľa takto odpísať. Už nikdy nesmieš byť ľahostajný ku krutému a zlému zaobchádzaniu s inými ľuďmi.“

Prikývol som. Toto rozhodnutie som už urobil pred niekoľkými mesiacmi.

„A druhá, že musíš sám sebe odpustiť. Je dôležité odpustiť druhým a najdôležitejšie je odpustiť sám sebe.“

Keď sa potrebujem ešte do minulosti vrátiť ja, odkladám ju na papier. Do slov. Občas sa tam musíme vrátiť, aby sme si spomenuli, čo už znovu urobiť nemáme. Alebo naopak to, čo urobiť máme.

Ďakujem za to, čo bolo a teším sa na to, čo bude.

Adri