DO NEBA

17.12.2023

Dnes som chcela uverejniť iný príspevok. Mám ho nachystaný a tvorila som ho pomerne dlho. No mením plán. Zase. Veď ono je to jedno. Čo je na tom, že človek zmení názor? Aj tak pravdepodobne riešiš posledné resty pred tým, než budú Vianoce. Beháš po nákupných centrách, vyzdvihuješ balíčky. Posledné darčeky rýchlo hádžeš do košíka, aby stihli prísť do Vianoc. Ideš piecť, je potrebné začať upratovať byt. Zohnať stromček. A tak ďalej. Veď to poznáš. Vlastne si myslím, že bude lepšie keď ti ten pôvodný článok odovzdám neskôr. Bude totiž vyžadovať hlbšie zamyslenie. No a popravde, aktuálne nie som ani ja vo svojom najlepšom psychickom rozpoložení, v akom som kedy bola. Preto by mi možno prišlo trochu pokrytecké, písať ti práve teraz o tom.

V posledných dňoch som bola smutná. Ľudia okolo mňa tiež. Dokonca aj na Instagrame som za posledné dni videla veľa príspevkov kamarátov, známych a aj ľudí, ktorých nepoznám, no inšpirujú ma. O tom, že sa tak nejak necítia dobre. Čítala som, že byť smutnou pri oceáne je najlepšie miesto, kde sa dá byť smutnou. Taktiež že by niekto najradšej zostal celý deň schovaný pred celým svetom. Taký ten bunker z periny mood, v mojom podaní. Asi je nejaké na prd obdobie. Obecne si myslím, že pred Vianocami príde nejaká nostalgia. Zasiahne všetkých. Ale neboj sa, je to v poriadku. Ako spieva Jiří Korn, v jednej z najobľúbenejších pesničiek kolegyne z môjho tímum ktorú si občas spievame – Jednou je líp, jednou je hůř. Tak už to v živote chodí.

Ja dnes, posledný deň pred tým, než odídem na sviatky za rodinou, sedím v tom „svojom“ byte. Sedím a premýšľam. Nad všetkým a nad ničím zároveň. V byte, kde som sa najviac zmenila. Akože navždy to budem ja, to je jasné, ale zároveň už nikdy nebudem taká, aká som bola. V byte, v ktorom som začala bývať, prvý krát v živote sama. V byte, z ktorého som odišla, aby som s Ním začala žiť nový život. V byte, do ktorého som sa po troch mesiacoch vrátila. V byte, ktorý symbolizuje začiatky aj konce. V byte, v ktorom som prežívala tie najkrajšie a najhoršie minúty svojho života zároveň. V byte, kde sme prežili asi tak milión sexov, navarili stovky večerí a raňajok, v byte v ktorom sme prežili troje Vianoce a 3 Nové roky. Plus jeden Covid. V byte, v ktorom som si ogrcala stenu v deň, kedy sa so mnou prvý krát rozišiel. V byte, v ktorom som ho v ten istý deň videla prvý a posledný krát plakať. V byte, v ktorom obvykle píšem tieto riadky, pre seba aj pre teba a často pritom plačem. V byte, kde som privítala mnoho ľudí. Niektorých, ktorí sa sem pravidelne vracajú. Niektorých len jediný krát. V byte, kde sa riešili mnohé drámy. Moje aj tých druhých. Ach, keby jeho steny vedeli rozprávať!

Dnes ráno som spontánne vytvorila tento text. Vôbec som netušila, že bude. Priznávam, že je to tentokrát viac pre mňa, než pre Teba. Verím, že to chápeš. Možno si v tom aj tak niečo nájdeš. Ešte viac, než pre kohokoľvek iného, je tento článok pre jednu konkrétnu osobu. Pýtaš sa prečo jej to teda nepoviem, ale píšem to sem? Pretože už nemôžem.

Pre starkú Oboňovú:

Ach bože, starká, dnes by si mala narodeniny. Keby si tu ešte bola, pravdepodobne by sme ich trávili spolu s dobrým koláčom a pitím, v kruhu rodiny. Ktovie, čo by si mi povedala, keby si videla ako sa v tom živote občas neskutočne strácam. Dúfam, že by si si nemyslela o mne niečo zlé. Veď som ti taká podobná! Škoda, že sme sa nemohli porozprávať aj v dospelosti. Na toľko vecí by som sa ťa rada opýtala. Toľko vecí, čo sa mi stalo, by som ti rada rozpovedala. Vždy som mala rada naše konverzácie. Tvoju múdrosť. Spomínam si, že keď som bola veľmi malá, najradšej som bola s dospelákmi a počúvala o čom sa rozprávajú. A tiež som si predstavovala ako budem dospelá. Rada som sa rozprávala. S tebou. Všetko sme spolu preberali.

Milovala som, keď sme sedeli na schodoch v chodbe, ty si sedela na treťom schode a ja oproti tebe na drevenej stoličke. Čistila si huby, ktoré starký v lese nazbieral a ja som so záujmom počúvala príbehy z tvojej mladosti. Stále som sa vypytovala. Ty si rozprávala o zážitkoch a ľuďoch zo svojho života a ja som si ich predstavovala. A potom som chcela vidieť fotky. Aby som si overila, či som si ich predstavovala správne. Mimochodom, vždy som obdivovala ako tie huby dokážeš krájať jeden ako druhý, na tenké plátky a zároveň sa mi neúnavne venovať a odpovedať na všetky moje zvedavé otázky. Vždy keď ich s ocinom krájame tak si na Teba spomeniem.

Milovala som aj to, keď si mi spievala pesničky. Vždy sme si spolu spievali. Podľa mňa, presne tam, v kuchyni, keď ty si varila a ja som sledovala každý Tvoj pohyb a pritom si mi spievala, sa zrodila moja láska k hudbe. Najradšej som mala pesničku Okolo Zvolena trávička zelená. Vtedy som si myslela, že mi to spievaš o sebe. Tak som si to v hlave predstavovala. Možno preto, že aj Ty si sa volala Anička.

Ležíme v posteli. Tak ako vždy, keď je starký v nočnej a ja sa rozhodnem prespať vo vedľajšom dome. Po Tvojom boku.

„Starká, starká zaspievaš mi tú o Aničke?“ prosíkala som.

Nikdy si ma neodmietla. Začala si spievať:

Okolo Zvolena trávička zelená,

žala ju Anička, bola rozžialená.

Prišiel ku nej Janík, že bude rukovať,

ona si začala slzičky utierať.

Janíček, Janíček, čo si to vykonal,

keď si sa tak mladý na vojnu zverboval.

Ja som sa zverboval pre svoju frajerku,

že ma nepozvala, keď hrali volenku.

Keď volenku hrali, všetci tancovali,

len ja som v kúte stál, na mňa sa dívali.

Volenka, volenka, ty nešťastný tanec,

ty si urobila našej lásky koniec.

Nikdy na tie chvíle nezabudnem. Chýbaš mi. Podľa mňa by sme si rozumeli aj keby sme sa poznali v tomto veku. Aj keď som sa za tých 18 rokov dosť zmenila. Možno by sme si boli ešte bližšie, ako sme si boli keď som bola malá. Nechcem si namýšľať, ale myslím si, že si so mnou mala najhlbší vzťah, spomedzi všetkých tvojich vnúčat. Pretože sme spolu strávili najviac času. Času, za ktorý som neskutočne vďačná, že som ho mala možnosť s tebou prežiť. Aj keď sa trochu hnevám, že sme ho mali pre seba tak málo. Odišli ste nám so starkým veľmi skoro. Jeden po druhom. Viem, že ti bolo za ním smutno, tak si sa rozhodla, že sa za ním vyberieš. Chápem ťa, veď ste spolu prežili celý život. Dlho mi bolo smutno, že už nemám za kým chodiť. Že keď si zmyslím, neprejdem z jedného domu do toho vedľajšieho. Vášho. Takú starkú, akou si bola ty, by som teraz veľmi potrebovala. Každá starká je totiž iná. Všetky majú niečo spoločné, ale každá je iná.

V piatok som kupovala druhej starkej darček na Vianoce. Keď som ho potom doma skúmala, uvedomila som si pár vecí. Mrzí ma, že som sa ťa nikdy nestihla opýtať, či si šťastná. Či si myslíš, že si prežila šťastný život. Či nebolo nejaké tajomstvo, o ktorom sme nevedeli. Že netuším, čo ti robilo v živote najväčšiu radosť. Že neviem, aký bol tvoj najväčší sen a či si si ho stihla splniť. Mrzí ma, že sa to už nikdy nedozviem. Obdivujem ťa za všetko, čo si si v živote prežila. Viem, že to nebolo vždy ľahké.

V detstve som ti spôsobila vždy veľa problémov. Vždy som niečo robila v dobrej viere a nakoniec som to totálne spáckala. To mi asi ostalo dodnes. Pamätáš, keď som ukradla narodeninovú tortu pre sesternicu Tonku, pretože som si myslela, že je to tá naša a bála som sa, že sme ju zabudli na stanici? Nastúpili sme do vlaku a zrazu sme zistili, že torty máme dve. Hnevala si sa na mňa, ale ja som to myslela dobre.

Raz som ti omylom rozbila veľkú vázu po tvojej maminke, ku ktorej si mala silný vzťah. Bola to jedna z mála vecí, ktoré ti po nej zostali. Bolo mi to veľmi ľúto. Obhadzovali sme sa so sesterkami v obývačke vankúšmi, Tonka sa uhla a vankúš letel práve na túto vázu. Tá váza celé roky ležala na malom drevenom hokerlíku medzi gaučom a stolom s televízorom. Dodnes to mám pred očami. Ty si vtedy niekde bola a my sme rýchlo upratovali celý dom, aby si sa menej hnevala, keď to zistíš. Priznala som sa a videla som na Tebe, že ti to bolo veľmi ľúto. Nikdy si nedokázala skrývať, keď si nebola v pohode. Nakoniec tú vázu starký zalepil, takže to hádam celkom dobre dopadlo. Síce so šrámom, ale stále mohla stáť na tom hokerlíku. Na krajkovanej dečke, ktorú si sama vyšila. Je to ako s nami. Síce so šrámami na srdci, ale aj tak ideme ďalej. Aj my sme šli. Inak za to vyšívanie som ťa tiež vždy obdivovala. Že si na to mala trpezlivosť. Viem, že som to pár krát s Tebou skúšala, ale nikdy to nebolo také pekné, ako to Tvoje.

So sesterkami sme vždy, keď prišli na prázdniny, chystali pre teba tanečné a hudobné vystúpenia. Poctivo sme sa na ne pripravovali. Brali sme to veľmi vážne a zodpovedne. Vždy sme to predtým ukázali tete Evke, že či to bude dobré. Taká generálka. Bola si náš jediný fanúšik, ktorý vždy sedel v prvom rade, usmieval sa a tlieskal. Videla som v Tvojich očiach hádam aj hrdosť. Ak som ti to nepomýlila s niečím iným. Myslím, že nie. Raz sme to prepískli, pretože sme spievali Oh Happy Day zo Sestra v akcii. My sme si mysleli, že to bude super, pretože sa to odohráva v kostole, kde sama často chodíš. Takže ti to bude úplne pasovať do noty! Ty si si myslela, že si robíme srandu z Pána Boha. My sme to tak nemysleli. Fakt.

Raz sme si na seba poobliekali outfity zo všetkého možného, čo sme našli v tojej skrini. Hlavne z Tvojich šatiek, ktorých si mala podľa mňa milión, a vyšli sme na ulicu. Dali sme si pred seba klobúk, že ideme za naše spievanie a tancovanie vyberať peniaze. Tonka spievala a my sme jej robili komparz. Tancovali sme tanec, čo sme predtým celý deň nacvičovali v záhrade. Nikto nám nič nedal. Len ty si sa zľutovala. Dala si nám 20-korúnáčku. Tú sme si spravodlivo rozdelili po 5 korún a šli sme si do papierníctva kúpiť farebné géliky na tvár.

Spomínam si aj na to, že si mala hrozne veľa oblečenia. Šaty a zástery, snáď každej farby. Šatky každej farby a neskutočné množstvo kabeliek a topánok. Už vtedy som premýšľala, či aj ja raz budem mať toľko vecí. A kde ich vlastne vezmem. Myslím, že tú slabosť na kabelky mám po tebe. Sestra zase na topánky. Veľmi pekné veci si mala. Škoda, že sme si nejaké nenechali. Teraz by som ich nosila s hrdosťou. Ale vieš čo som neznášala? Veď jasné, že vieš! Tú baretku! Divne zelenú hnusnú baretku, ktorá ti podľa mňa vôbec nepristala. Pripadala mi ako pancier korytnačky. Pamätáš keď som ti ráno, keď si si ju dala na hlavu, na cestu do škôlky, povedala, aby si si ju už poobede nedávala? Keď si po mňa prišla a videla som, že ju máš na hlave, tak ma to strašne rozčúlilo. Lebo si zabudla na to, čo som ti povedala. Rozbehla som sa smerom k Tebe, baretku ti strhla z hlavy a šmarila ju do kúta. „Veď som ti povedala, aby si si už nedávala túto škaredú korytnačku!“ razom som ti vysvetlila. Všetci rodičia, ktorí v šatni boli sa strašne smiali. A aj ty, aj keď si sa snažila tváriť vážne, akože „Aďka toto sa nerobí“. Od vtedy som chvalabohu na Tvojej hlave tú baretku nevidela.

Spomínam, že sme spolu chodili vždy v nedeľu do kostola. Ja som tam chodila hrozne rada. Vždy som sa tam tešila. Od teba som dostala aj prvú modlitebnú knižku. Modrú. Strážila som si ju ako oko v hlave a bola som pyšný, že aj ja ju už mám. Konečne som ju dostala aj ja. Veľa to pre mňa znamenalo. Dovtedy som sa vždy len na Teba dívala, ako v kostole listuješ v tej svojej a hľadáš správnu modlitbu, podľa čísla, ktoré načerveno svietilo po oboch stranách oltára. Vždy si mi nosila nejaké sväté obrázky. Doteraz neviem kde si ich vlastne brala. Stále ich mám uložené vo svojej spomienkovej krabici.

V kostole ma všetci poznali. Mysleli si, že som „taký tvoj pekný vnuk.“ Lebo som mala ostrihané vlasy na krátko a vždy som robila problémy. Pamätáš, ako som sa počas omši vybrala sama do sakristie za miništrantmi? A ty si nevedela, čo máš robiť? Alebo keď si ma vždy inštruovala: „Aďka nezabudni, že v kostole musíš byť tíško.“ Hej už vtedy som veľa rozprávala. Ja som si teda v kostole držala prst na ústach a dookola hovorila – „Aďka musí byť tíško, Aďka musí byť tíško.“ No evidentne som tú inštrukciu nepochopila.

A pamätáš keď si ma zobrala do kostola na Mikuláša? Ja som dostala balíček, lebo vraj pekne spievam. (Nuž, v tomto domnení som žila dlhé roky, až mi raz ocino v aute povedal, že spievam krásne ale dlho. Mikulášovia klamú, či ako je to? ) Tak som začala spievať ešte jednu pesničku. Mariša pusu daj, mamky sa nepýtaj. Aj ona taká bola, keď ešte mladá bola. Mikuláš – pán kaplán –  moju pesničku pochválil, strašne sa smial a dal mi 3 balíčky sladkostí miesto jedného. Ja, aj keď som vedela, že ma túto pesničku naučila druhá starká, som si myslela, že ti to pridá v rámci vašej katolíckej komunity kredit a budeš slávna. Tak som na otázku, kto ma naučil takú krásnu pesničku, zaklamala a odpovedala, že starká Oboňová. Myslela som si, že budeš hrdá. Vtedy si sa na mňa hnevala ešte viac. Pretože si sa hanbila, že čo si o tebe budú myslieť ostatné „tetky“, ako som im vždy hovorila. Ale starká, dnes by som ti povedala, že je jedno, čo si o tebe myslia cudzí ľudia. Už vtedy sa mi zdalo čudné, prečo to tak riešiš, pretože mi to pripadalo zbytočné. Veď máme troje sladkostí miesto jedných, Tvoja vnučka krásne spieva a vedia o tom všetky tetky a ujovia, čo chodia do kostola! My sa máme, že sa máme! Tak kde je problém?  Vliekla si ma za bundu, obvyklým rezkým krokom domov a hneď žalovala ocinovi. Ale vieš, ja som to myslela dobre. Len som to ako dieťa nedokázala vyhodnotiť.

A ani teraz nedokážem niektoré veci vyhodnotiť. Potrebovala by som niekoho, kto by mi s tým poradil. A neodsúdil ma. Neviem prečo si myslím, že by si to v rámci rodiny mohla byť práve ty. Možno preto, že sa čoraz viac podobáme. To, že som zdedila povahu po Tebe, to už som počula miliónkrát. Lebo som vraj temperamentná a mám svoju hlavu. No ešte aby som ju nemala, nie? . „Si ako starká Oboňová.“ počula som minimálne sto krát. A vieš čo starká, dodnes si myslím, že si najväčšia frajerka, keď si dokázala prejaviť nesúhlas s tým, že ti starký pomáha málo. Že si chodí po futbaloch a málo ti pomáha. Za to, že si so vztýčenou hlavou nakráčala uprostred futbalového zápasu s kočíkom priamo do brány, kde si kočík s malým ujom v ňom, nechala a zase odkráčala. Klobúk dolu za tú odvahu! No ale musíš uznať, že niektoré scény, tie sme si mohli odpustiť. Niekedy sme boli až príliš hysterické. Ale veď ty to asi vieš, že keby si si tú scénu vtedy bola odpustila, tak by ťa starký nezamkol v špajzi, kým sa neupokojíš. No niekedy to s nami inak nešlo, však?

V poslednej dobe, čím viac zrejem, sa na teba podobám stále viac vizuálne. Aj ocino to hovorí. Jamka mi zdobí ľavé líce už od malička. Stále tam je. Taká, akú si mala aj ty. Mám po tebe vlasy. Ťažké a jemné, takže sú stále rovné a žiadna vlnka mi na nich nedrží.  A pery. Tie mám teda najradšej. „Máš gamby ako starká Oboňová“ počúvala som často od malička. Vraj si vždy mala vyšpúlené pery a hlavu si otočila nabok, keď si sa hnevala. Mňa jeden môj ex volal Gambička. Náhoda? Nemyslím si. Aj oči mám trochu tvoje. Vtedy keď sú do zelena, sú tvoje. Aj vtedy keď sa zamračím. Som rada, že aj keď tu nie si, tak pri pohľade do zrkadla, ťa stále trochu vidím. Chýbaš mi.

Všetko najlepšie tam hore, starká moja! Dúfam, že sa dnes nechystáš robiť haruľu na plechu, aby ju starký náhodou nevyhodil von oknom, pretože je hrubá. Veď vieš, že na tú je expert on! Tak ho prosím pozdrav a daj mu za mňa pusu. A prosím toto isté za mňa odovzdaj aj druhému starkému. Povedz mu, že sa mi o ňom minulú sobotu snívalo. Bola som totiž vo Viedni. Asi preto sa mi o ňom snívalo, pretože vždy hovoril, že si želá ísť na výlet do Viedne, a dať si tam Sacher a kávu. V peknej kaviarni. Je mi ľúto, že sa mu tento sen nesplnil. Ale ja dúfam, že tam máte nebeskú Viedeň, krásne kaviarne a tie najlepšie Sacher torty. Tiež ju mám hrozne rada. To mám zase po ňom. Toľko som toho po Vás zdedila a som na to hrdá. Tak ako by ste boli vy na mňa. Majte sa tam pekne a dávajte na nás pozor! Ľúbim vás.

Aj tebe občas chýbajú niektorí ľudia, s ktorými by si sa rád porozprával/a, ale nemôžeš? Tak im napíš dopis, ako ja starkej, alebo sa s nimi aspoň porozprávaj v hlave. Verím, že po tom, čo kliknem na PUBLIKOVAŤ, sa tento odkaz dostane aj do neba. Tak si to nejak predstavujem. Teda verím tomu. A čomu verím, to predsa existuje, nie?

Možno ti je teraz smutno a chýbajú ti ľudia, s ktorými by si sa tiež chcel/a porozprávať, a stále sú medzi nami, takže je to reálne možné, ale z nejakého dôvodu máš strach to urobiť. Neboj sa povedať ľuďom, čo máš na srdci. Čo najhoršie sa môže stať? Chceš niekomu poďakovať, povedať, že ti na ňom záleží, povedať, že ťa niečo trápi, ukončiť niečo? Urob to.

Som si istá, že je omnoho horšie ľutovať to, čo sme chceli urobiť a neurobili, než to, čo sme urobili. Podľa mňa to je to najhoršie, čo sa môže stať.

Tvoja Adri