ZLATÁ TÁCKARKA

Pojem zlatá táckarka som prvý krát počula asi pred troma rokmi, v podcaste jauuu, PS: to bolelo. (Pre tých, čo nepoznajú, robí ho Petra Polnišová a Evelyn. Zdieľajú príbehy, ktoré píše sám život. Tie veselé, aj menej veselé. A edukujú! Doporučujem.) Veľmi sa mi zapáčil a okamžite sa zaradil do môjho osobného slovníka. Kto ma pozná vie, že ľúbim takéto polo sarkastické pojmy, ktoré dokonale reflektujú všetky odtiene života. Sama ich aj vymýšľam, však uvidíš časom. Preto tento pojem – zlatá táckarka – používam dodnes.

Uvedomila som si totiž, že fenomén zlatej táckarky je veľmi rozšírený a že ňou sama som, respektíve som bola. (Poznámka redakcie: týmto článkom nechcem vytvárať nijaký feministický manifest. Veď čo by sme bez Vás robili moji milí chlapi? Beztak vás milujem! Takže tým chcem povedať, že existuje aj mnoho zlatých táckarov, nie len zlaté táckarky. Prirodzene. Ja len že pre účely toho, čo robím, budem písať v ženskom rode – o táckarke, keďže píšem o sebe.)

Prečo zlatá táckarka? No pretože neustále dávaš. Vždy, všetko, for free. A ešte aj na zlatom podnose. Vracia sa ti to? Samozrejme, že nie.

Vysvetlím na vzorke vlastných skúseností. Je ich toľko, že by som sa mohla rozpísať na sto strán, ale to by ťa určite nudilo.

November 2019

asi 11:30

Je nedeľa, som doma, mám nachystané všetky ingrediencie, pretože idem piecť. Teším sa, lebo sa mám dnes vidieť s Ním.  Má narodeniny a my ich strávime spolu. Jupí! Rozhodla som sa, že mu urobím tortu. Oreo tortu. Má totiž rád sladké. Strašne sa teším, ako ho prekvapím a urobím mu radosť.

Hlava zamestnaná predstavami o tom, aký skvelý dnešný večer bude. Ruka zamestnaná mixovaním krému z bielej čokolády. Zrazu cítim, že niečo hrozne smrdí. Pozriem sa a parí sa mi z mixéra. Vzápätí sa vybili poistky.

„Do prdele, to sa môže stať len mne!“ pomyslela som si.

Mixér bohužiaľ odišiel do večných lovísk, tak som šla aspoň nahodiť poistky. Stále nesvietim. Nerobím to rada, pretože veď ja vždy na všetko prídem aj sama, ale zavolala som otcovi, aby mi poradil. Hlavný istič. No dobre, ale kde je?  Po krátkom pátraní som zistila, že na chodbe, akurát, že sa k nemu nemám ako dostať, pretože nemám doma žiadne náradie. Nahlas som niekoľkokrát vymenovala všetky sprosté slová, ktoré ma v tej chvíli napadli a od nervov som kopla do skrinky. 

„Dobre Adriána, takže sa prosím ťa ukľudni a porozmýšľaj čo budeš teraz robiť.“ sama som si prehovárala do duše.

Samozrejme, že mi najviac z toho všetkého záležalo na torte. Na Ňom. Zavolala som kolegyni z práce, ktorá odo mňa bývala najbližšie. Opýtala som sa, či je doma, má mixér a či by som si mohla k nej prísť dokončiť krém. Podotýkam, že dostať sa v nedeľu v Prahe z bodu A do bodu B, keď tie body neležia na rovnakej linke metra, nie je úplne časovo efektívna záležitosť. Takže som si zavolala taxík. Tam aj späť. K tomu som ešte musela zo seba robiť debila, pretože aj On bol náš kolega z práce. Samozrejme nikto nevedel, že „niečo“ spolu máme. Medzičasom som volala vlastníčke bytu, ktorá mi priniesla špeciálny kľúč od skrinky s hlavným ističom.

Našťastie všetko dobre dopadlo. Korpusy sa mi podarili, krém bol výborný a vizuálna stránka diela bola tiež pomerne uspokojivá. Bola som na seba hrdá, ako som to všetko krásne zvládla. Aj  napriek prekážkam. Hello, it´s me! K tomu som si ešte stihla dať vaňu, umyť vlasy, navoňať sa od hlavy až k pätám a obliecť si sexy prádlo. Ako spieva Ego: žena do voza, do koča, do paroma!

„Bože veď toto musí chcieť každý chlap! Určite si konečne uvedomí, aká som skvelá.“ pomyslela som si a to som ešte nevidela, že trochu trochu dosť naivne.

asi 18:30

Je tu. Navečerali sme sa. Áno, vždy som mala pripravenú večeru. V sobotu alebo v nedeľu som vždy vymýšľala, čo skvelé mu uvarím. Tortilly s poctivým, 5 hodín pečeným trhaním mäsom, Chilli con Carne, Pad Thai, Halušky s bryndzou a iné. Keď si zmysel, že by si dal hamburger, ako slovenská strela som utekala po mleté hovädzie a ďalšie veci, nakúpila a pekne si to aj odniesla domov. Koľkokrát som mala na účte posledné prachy do výplaty, ale aj tak som pre neho mala vždy všetko nachystané. Krava no. Prečo? Aby ma mal radšej a videl, čo všetko pre neho robím. Dodnes si nemyslím, že to videl.

Vytiahla som na stôl tortu so zapálenými sviečkami.

„Všetko najlepšie k narodeninám!“ nadšene som prehlásila.

„Co to je?“ spýtal sa.

„Hovno! Co to je? To je slepý alebo čo?“ pomyslela som si, pretože som nechápala tejto debilnej otázke.

„No tvoja narodeninová torta.“ odpovedala som.

„Já žádnej dort nechci.“ postavil sa a odišiel si ľahnúť do postele. Mňa tam nechal sedieť s tou tortou, ako čumím na horiace sviečky a nechápem.

Tie vety znejú v mojej hlave, akoby to bolo dnes. Akurát si už vlastne vôbec nepamätám ako som na to v ten moment reagovala. Nie som si istá, či som mu povedala, že je debil, či som sa rozrevala alebo som neurobila vôbec nič. Nechcem klamať. Ako sa poznám, pravdepodobne to bola kombinácia prvej a druhej možnosti. Viem však, že som sa cítila ako totálna I-D-I-O-T-K-A a neverila som, že je reálne, aby niekto reagoval takýmto spôsobom. Ty sa snažíš. Snažíš sa urobiť pre človeka, na ktorom ti záleží niečo pekné. Premýšľaš nad tým, čo mu urobí najväčšiu radosť. Dlho to plánuješ. Zamýšľaš sa nad tým, čo má rád. Ideš na nákup. Ideš taxíkom ku kolegyni dokončiť krém. Dáš do toho všetko. Nepríde ani len posraté ĎAKUJEM. Nič. Bola som sklamaná.

Čistá zlatá táckarina.

Február 2020

Je nedeľa a ja mám narodeniny. Rozhodla som sa, že si tieto narodeniny nenechám skaziť. Nebudem na neho myslieť. Nebudem sa trápiť. Budem happy! Piatok aj sobota bola krásna, strávila som ju v obklopení mojich najbližších kamarátok v Prahe. Dostala som darčeky, tortu, veľa sme sa smiali a jedli. Fakt som bola šťastná! V nedeľu som mala v pláne si zavolať s rodinou, maľovať, dať si vaňu a urobiť si me time, čas pre seba. Už o 7 ráno mi prišla od Neho na messengeri fotka, na ktorej boli ruže. K tomu text: „všechno nejlepší“. Nenechala som sa rušiť, ale bolo mi divné, že mi v nedeľu píše tak skoro ráno. Tak asi chlastal, no.

Dokonca som v tento deň dostala svoj prvý, narodeninový playlist na Spotify s názvom MyAO. 9 hodín a 33 minút hudby o láske: Can´t get you off my mind, Rozeznávám, Memories, I´ve got you under my skin, Just the way you are, I miss you… Od človeka, s ktorým sme si boli blízki. Už od začiatku vysokej školy, ale o tom inokedy. Bol to krásny víkend. Až kým sa celý neposral. Až kým mi ho celý neposral.

Prišiel za mnou totálne na sračku. Otvorila som dvere, do ktorých päť krát narazil. Šiel na záchod kam ledva trafil (a to má moja mini garsónka len dvoje dverí, z toho jedny sú permanentne otvorené) a zo záchoda na mňa vykrikoval. Bol na víkendovom výlete. So mnou na žiadny výlet nikdy ísť nechcel. Až za nejaký čas som sa dozvedela, že na tom výlete bol s inými dievčatami. Ale o tom niekedy inokedy. Prišiel za mnou aby sa mi posťažoval, čo spravil. Ako sa hrozne opil a opitý šiel k rodičom. Že robil bordel pred svojimi malými synovcami, že je na neho naštvaná mama a že kvôli nemu plakala. A že ho musel doviezť otec, aby sa vôbec dostal domov, respektíve ku mne.

„Adriánko, však nejsem až takový zmrd?“ hľadal u mňa útechu.

Bolo mi ľúto, aký je smutný. Snažila som sa nájsť pre neho pochopenie a podporiť ho. Veď asi ma má rád, keď prišiel za mnou, nie? To je určite dobré znamenie. Aj keď si veľmi dobre vybavujem, ako veľmi sa ma dotklo, že mám dnes narodeniny a on mi spravil toto. V pozadí hral playlist MyAO, od človeka, ktorý ma mal podľa mňa najradšej na svete. Vedľa mňa sedel človek, u ktorého som si priala, aby ma mal najradšej na svete. Aký krásny životný paradox. Keďže bol na sračku, tak krátko na to, potom čo na mňa vysypal kýbeľ svojich sračiek, zaspal. Žiadne pekné slová, žiadne objatia, žiadne ďakujem za to, že si. Nič. Ja som ležala vedľa a po lícach mi tiekli slzy. Snažila som sa plakať potichu aby som ho nezobudila. Tak krásne narodeniny, Adriánka.

August 2022

Bývame spolu. Už cestou z práce som premýšľala, čo budem dnes variť. Po práci som sa, ako obvykle, zastavila v Lidl na nákup. Nakúpila som mnoho dobrých a zdravých vecí a ešte som bola aj spokojná s tým, že som ušetrila, pretože som sa snažila nakupovať všetko v zľave. Po práci šiel do fitka, pýtala som sa kedy sa vráti, aby som vedela tú večeru nasmerovať presne na daný čas a bola teplá. Večera, v presne určený čas, ležala nachystaná na stole. Prišiel a rovno zamieril k chladničke aby sa pozrel, čo som kúpila.

„Proč si zase koupila avokádo, když tam jedno je?“ spýtal sa ma.

„Pretože to jedno je už na vyhodenie a boli v zľave za 19 korún.“ odpovedala som.

„Ne není, je ještě dobré. Adriáno ty hrozně plýtváš. “ vzal ho a začal ho rozkrajovať. Ani on ho nezjedol.

Nejdem do detailu opisovať celú anabázu príbehu s avokádom, ktorá nasledovala, než sme sa konečne dostali k tej večeri. Myslíš si, že sa mi poďakoval? Bohužiaľ nie. Pravidelne a dobrovoľne som robila nákupy a nikdy si nič nepýtala. Miesto slova vďaky som dostala väčšinou len pojeb za to, čo všetko som zase kúpila. Vlastne, keď som sa nad tým spätne zamýšľala, tak som mala výčitky z toho, že som si kúpila za svoje vlastné peniaze to, na čo som mala chuť. Pretože to bol vždy problém.

To ani nemusím hovoriť o tom, že som mu celé tie roky, skoro vždy  keď sme spolu prespávali, takže vždy, chystala raňajky. Iba občas, keď ma fakt strašne naštval a povedala som si, že už dosť, tak som ich na protest neurobila. To ma vždy po pár dňoch prešlo a tak to išlo stále dokola. Lebo som sa bála, že keď prestanem robiť tie všetky veci, tak ma už nebude mať tak rád. Budem v jeho očiach horšia a bude ma mať rád menej. Bude mať rád niekoho iného, kto to robiť bude.

Zlatá táckarka? Neviem, možno aj trochu krava. Ku kravám sa ešte dostanem v závere.

Vianoce (asi trojo)

Vianoce milujem. Každý rok sa na ne extrémne teším. Som ten typ, ktorý hrozne rád robí prekvapenia a potom sa teší, keď vidí, že niekoho potešil.

Prvé Vianoce, ktoré som ho už mala rada, som ho chcela prekvapiť a dať mu aspoň niečo malé. Poslala som mu poštou domov ponožky s pivom, ktoré tak miloval a na ktoré som tak strašne žiarlila.  Ďalšie Vianoce som mu vyrobila personalizované tričko s naším interným vtípkom. K tomu som mu napísala krásny list, plný lásky s tým, že si to má celé otvoriť až na Štedrý deň. No a posledné Vianoce, tie, kedy sme už spolu oficiálne chodili som mu chcela kúpiť voucher do kaderníctva The Trim, na strihanie k Danielovi Pašekovi, podľa ktorého som mu raz farbila červený pruh na hlavu. To nešlo, tak som mu aspoň kúpila produkty na vlasy, ktoré Pašek používal a odporúčal. Ďalší darček, ktorý som mala vymyslený, bola kniha od experta na kryptomeny Dominika Stroukala, ktorú som zháňala po celej Prahe, pretože nikde nebola dostupná. Kryptomeny a investovanie boli totiž v tej dobe jeho obľúbená záľuba. Ja som nedostala nič. Aj keď už 4 roky vedel ako milujem Vianoce a že ja pre neho darček mám.

„To Vám naozaj nedal nič? Ani žiadnu drobnosť?“ opýtala sa ma terapeutka na nasledovnom sedení.

„Nie, naozaj nič.“ úprimne som odpovedala.

Čo som sa naučila a chcem aby si vedel/a tiež?

Zlatá táckarka je v skratke osoba, ktorá je tu vždy pre druhého. Za každého počasia, okolností, fázy mesačného cyklu. Bez ohľadu na to, že by chcela alebo potrebovala niečo iné. Proste vždy ready. Pripravená s navarenou večerou, s ramenom, na ktorom sa môže vyplakať, vždy s chuťou na sex a taktiež v plnom nasadení ísť vyberať vybavenie do baráku, v ktorom dúfa, že bude raz bývať, ale reálne vie, že nebude. Skrátka, ak si zlatá táckarka, tak si taká tá 112ka pre tú osobu, ktorej všetko servíruješ na zlatom podnose. V každodennom živote ho vôbec nezaujímaš, ale keď ťa potrebuje, vie, že môže zavolať a ty mu pomôžeš.

Vždy som rada robila veci pre druhého človeka. Považujem to za úplne normálne. Nehovorím tým, že som robila niečo super, extra a tým pádom som lepšia ako niekto iný. Mne to len jednoducho robí v živote radosť. Robiť niečo pre druhých. Pozor, je tam však tenká hranica. Veľmi ľahko sa môže stať, že človek robí všetko slepo len pre druhého, ale zabudne na seba. Až v tomto vzťahu som si uvedomila, že ja dávam všetko, ale mne sa nevracia vôbec nič. Pretože v tých predošlých vzťahoch to proste bolo všetko prirodzené a normálne. Oslavy narodenín, spoločné Vianoce, nákupy do domácnosti, záujem a starosť o mňa. A tak som si uvedomila aká strašná zlatá táckarka sa zo mňa stala.

Jedna vec je, že rada dávam. Druhá vec je, že som sa mu stále chcela zavďačiť. Aby si uvedomil, čo vo mne má. Aby ma mal radšej. Aby som pre neho bola dosť dobrá. Vzťah by mal byť totiž vyvážený. Mali by dávať obaja rovnako. Nemôžeš rozdať všetko, pretože ti neostane nič. Zostane len prázdno a vyčerpanie. Ja som robila všetky tieto veci a nie len, že sa mi nič nevrátilo, ale dokonca ešte ani nič z toho, čo som robila nebolo nikdy dosť dobré. Len výnimočne prišli slová vďaky, alebo akékoľvek iné gesto, ktoré by naznačovalo, že si to ten človek váži. A ja miesto toho, aby som s tým prestala, prípadne to robila pre iných ľudí, som sa snažila ešte viac.

Dnes už zlatá táckarka nie som. Stále robím rada veci pre druhých. Stále ich robím nezištne. Stále ich robím s láskou. Stále ma to napĺňa. Dnes si už ale viem racionálne zhodnotiť, či mi ten daný vzťah niečo i dáva. A nemyslím tým len materiálne veci. Už nepremýšľam stále len nad tým, či dávam dosť ja. Nad tým, čo viac by som ešte mohla. Aby ma mal radšej. Aby som bola v jeho očiach dosť dobrá. Pokiaľ vidím, že mi ten vzťah z dlhodobého hľadiska viac berie, než dáva, tak ho ukončím. Alebo ďalej nerozvíjam. Nehovorím len o vzťahu partnerskom. Týka sa to akéhokoľvek vzťahu.

Zároveň som sa naučila si extrémne vážiť, keď niekto robí niečo pre mňa. Nie je to zadarmo a nie je to samozrejmosť. Uvedomila som si, že som veľa vecí, čo pre mňa robia druhí ani nevidela. Pretože som mala veľmi zúžené videnie a jediný cieľ – urobiť všetko možné aj nemožné pre jednu konkrétnu osobu, ktorá to nikdy neocení.

Lenže keď si zlatá táckarka, tak je to celé naopak. Čím viac sa snažíš a ideš cez „mŕtvoly“, aby si mu dokázala, že si dosť dobrá, tým menej si ťa váži. Vieš sa o seba postarať, nakúpiš, navaríš, upraceš, proste urobíš všetko. Donesieš mu do postele sladkosti, čaj, urobíš raňajky, vybavíš kamarátku architektku, ktorá mu poradí so všetkým, čo potrebuje. Viac sa nedalo, fakt. Od neho naopak nevyžaduješ nič. Len aby si ťa všímal a mal ťa rád.

Si vyčerpaná, lebo si zo seba vydala maximum. Si ťažná krava, ako v knihe Ztracenné napísala Michelle Losekoot. Ďalší pojem do môjho slovníka, ktorý sa mi páči. A aj keď som pôvodne mala v pláne zdieľať, ako ďalší v poradí, iný článok, inšpirovalo ma to natoľko, že som sa rozhodla napísať Zlatú táckarku. Pretože som sa s tým absolútne stotožnila. Priblížim. Tak s tebou zdieľam takmer celú kapitolu z knihy Ztracenné – Ťažné verzus chovné:

——————————————————–

Niekedy mi príde, že sú na svete len dva druhy žien. Ťažné a chovné. Rovnako ako kravy. Ťažná má na čele napísané: Pozri, čo všetko utiahnem a kam až to dotiahnem. Neustále ponúka druhých, aby jej do vozu hádzali svoje ťažkosti – predsa sa s nimi nebudú ťahať. Ťažná pomáha druhým na úkor seba, aby zvýšila svoju hodnotu, a tým si pre seba obhájila vlastnú existenciu. Verí totiž, že je dobrá len keď niečo dokáže, a tak robí, čo môže, aby si zaslúžila ocenenie, uznanie od ostatných, a tým v sebe vyvolala pocit dôležitosti.

Po nejakej dobe sa (tá ťažná krava) ohromnou únavou zastaví, aby vydýchla a uľavila svojmu boľavý chrbtu. Rozhliadne sa okolo a vtom uvidí lúku a na nej chovnú kravu. Chovná si tam leží v kľude a prežúva. Nikomu nič nedokazuje. Proste len je. S nikým nesúperí a tak je odpočinutá a má dobrú náladu. Nikam sa neponáhľa, pretože verí, že je pre ňu všetkého dostatok a že to, čo potrebuje, dostane. Nepotrebuje si nič zaslúžiť. A akoby to všetko nestačilo, za chovnou postáva statný býček. Ťažná si povie: Tak to je vrchol. To je ale pekná krava – veď vôbec nemaká. Tá si nič nezaslúži. Ja sa na to nemôžem ani dívať. A radšej ďalej ťahá svoj náklad do chlieva.

Ale býček jej nedá spať. Tiež chcela mať doma býčka, ale tým, že všetkým stále dokazovala, ako nikoho nepotrebuje a všetko dokáže najlepšie sama, každého býčka spoľahlivo odradila, alebo z neho postupne urobila vola. Ťažná totiž môže byť len s volom, inak sa jej hra na najvýkonnejšiu a najobetavejšiu kravu na svete hrať nedá. Síce sa na vola neustále sťažuje, ale vďaka nemu žne potlesk okolia za zásluhy. Keď ťažná vidí, ako sa má chovná, zaberie paradoxne ešte viac. Keď teraz pridám, snáď sa raz budem mať rovnako dobre, snáď ma konečne všetci docenia a budú si ma vážiť. Veď by som sa pre nich rozkrájala – to mi predsa musí niekto nakoniec oplatiť.

Lenže čakaním na uznanie utečie ťažnej často celý život. Na sklonku života je vyčerpaná, zbitá, zranená a zlomená. Veľkú krivdu a nespravodlivosť cíti obzvlášť v momente, kedy ide okolo lúky, kde vidí prežúvať chovnú. Krava lenivá, vôbec si to nezaslúži. Nevidí, že sa nehnevá na chovnú, ale na to, čo jej chovná zrkadlí. Že chovnou sama byť nedokáže.

——————————————————–

Teraz si predstav, že si ťažná. Ty sa ani sa nenazdáš a tvoj býček si nájde chovnú. Ktorá možno nevie poriadne zapnúť sporák a ani neupratuje. To nie je žiadna zášť a nepíšem to ani preto, aby sa niekto ľutoval. No je to realita a toto sa stáva. Život. Píšem to preto, aby si si na to dal/a pozor. Pretože to, že zo seba vydáš maximum ti nič nezaručí. Tvoj princ na bielej Toyote aj tak nakoniec odíde, ak odísť má. Pokojne ťa v tom nechá. V tom, že nie si dosť dobrá. Takže je jedno, či si ťažná krava alebo zlatá táckarka. Pretože pointa je úplne rovnaká.

Ak sa v tom vidíš tak sa prosím zastav. Sprav si svoju vnútornú revíziu a ak zistíš, že všetko dávaš niekde inde a ty si absolútne vyčerpaná, bez toho aby si dostávala naspäť, zastav sa. Vyhoď zlatú tácku a buď na chvíľu chovná krava. A užívaj si to! Lebo si super a nepotrebuješ robiť psie kusy, ako ja, aby si si to dokázal/a.

Ja už dnes doma zlatú tácku nemám. Preventívne som sa jej zbavila. Mám len tácku. Občas sa vedome rozhodnem, že budem chovná krava a proste len som. Pretože môžem. Tak buď aj ty!

Tvoja Adri