LÁSKA INAK

Viera, nádej, láska. To sú slová, ktoré sú viac, než s čímkoľvek iným, spojené s Vianocami. Počas Vianoc je všetko intenzívnejšie. Všetko je tak nejak VIAC. Od rodinných hádok, až po prežívanie pocitov a emócií.

Vianoce odjakživa milujem. Ale to už vieš. Mám rada ich neobyčajnú a jedinečnú atmosféru. Zároveň, vždy už počas celého decembra, na mňa dopadá akási vianočná nostalgia. Som vďačná za to, čo mám. Mám sa dobre, som zdravá, mám prácu ktorá ma baví, mám okolo seba úžasných ľudí. Môžem všetko, čo chcem. Viem, že všetko je tak, ako má byť. Amor fati. No, aj tak je mi smutno. Bilancujem, ozvú sa staré šrámy, vrátim sa späť do minulosti, niektoré veci mi prídu ľúto. To, že nedopadli inak. Viem, že to tak máme všetci. Tú nostalgiu a aj to, že je nám občas ľúto, že niektoré veci nedopadli inak.

Nedávno som sa bavila s jednou osobou, ktorú v živote nemám až tak dlho, no svojím spôsobom je dôležitá. Pamätáš sa, ako som v úvodnom článku písala, že každého človeka v živote stretávame preto, aby nás niečo naučil? No tak ja som vďaka tomuto človeku dostala lekciu, aby som pochopila, aké je na hovno, keď sa k niekomu správame nekonzistentne. Ale o tom inokedy. Volajme ho Ježek. (Áno, presne ako to malé ostnaté zvieratko. Tak som ho nazvala. A vlastne keď tak nad tým rozmýšľam, tak je celkom roztomilý, no zároveň ma občas jeho slová pomerne dosť bodajú. Skutočný dôvod, ako som k tomuto pomenovaniu prišla, si nechám pre seba. Ježek, som si istá, že ak to čítaš, tak sa určite pousmeješ, pretože si na tú chvíľu, kedy si sa oficiálne stal Ježkom určite spomenieš. A presne tak som to chcela!)

Bol to jeden z tých večerov, kedy mám milión random, out of the nowhere, obvykle zložitých otázok. Lebo pravda je zložitá. Kto ma dobre pozná, tak už si na ne zvykol. Som to proste ja.

„Si šťastný?“ spýtala som sa.

„Řekl bych, že asi jo. I když musím uznat, že mě mrzí, že některé věci v mém životě nedopadli jinak.“ odpovedal.

„Čo napríklad?“ položila som ďalšiu otázku.

Pokračovanie našej debaty si už nechám pre seba. Nemôžem predsa prezrádzať cudzie tajomstvá. No podstatné je to, že som si v tú chvíľu uvedomila, že aj tohto, na prvý pohľad večne pozitívneho a vysmiateho týpka, mrzí, že niečo v jeho živote nedopadlo inak. Všetci to tak máme. Ak to tak nemáš, tak sa mi ozvi. Chcela by som ťa spoznať a vyspovedať. Fakt!

Premýšľala som, čo by som Ti chcela povedať. Teraz pred Vianocami, keď spoločnosťou otriasa brutálny nenávistný akt, ktorý má na svedomí to, že zhaslo niekoľko ľudských životov. Zbytočne. Dosť ma to zasiahlo. Zostala som bez slov.

Ako som písala naposledy, všetci okolo sú tak nejak smutní. Unavení, nahnevaní, frustrovaní, sklamaní, zúfalí. Priznám sa, že ja tiež. Rozhodne nie som v tom stave, v ktorom som bola, keď som písala niektoré úryvky z nasledovného textu, ktorý budem s Tebou zdieľať. No keď som si ich prečítala, hneď mi dodali nádej. Preto si myslím, že aj na Teba by mohli mať rovnaký efekt. Aj keď sa možno pod vianočným pozlátkom, ozdobeným trblietkami, ktoré si oblieklo Tvoje srdce, skrývajú boliestky a smútky, ktoré sa práve v tomto období ozývajú intenzívnejšie. Je to tak v poriadku. Nezabudni, sme v tom všetci. ♥

Láska. Tak konkrétny, no abstraktný pojem zároveň. Neboj, nechystám sa púšťať do filozofických debát o tom, čo vlastne je a ako by mala vyzerať. Dnes by som však chcela s Tebou zdieľať jedno závažné zistenie, ku ktorému som dospela. Nebolo to jednoduché. Ako inak. Ani si priznať, ani si uvedomiť, ani sa ním naučiť žiť. Už dupľom nie vyťažiť z neho to dobré. Ale dá sa to. Fakt!

Kedy jedna láska skončí?

Vrátim sa k obdobiu posledného rozchodu. Vždy predtým sa mi zdalo, že každá láska „skončila“. Takže som čakala, kedy skončí aj táto. Všetko musí predsa vždy skončiť nie? To je zákon. Dnes si to už nemyslím. Nemyslím si, že je vždy všetko tak jednoznačné a definitívne. Ale čo Ty vieš, možno za čas zase zmením názor. Preto, lebo si nemyslím, že je vždy všetko jednoznačné a definitívne. Život je premenlivý a aj my sme zmena.

Teraz ťa nechám nahliadnuť, ako som s tým bojovala v priebehu posledného roka. Bojovala, pamätaj si toto slovo. Bojovala som preto, lebo som čakala na koniec lásky, ktorý stále neprichádzal. Je to pre mňa veľmi intímne, ale chcem to s Tebou zdieľať. Sú to časti u mojich zápisov, ktoré som si počas roka zaznamenávala. Možno ti to sprvoti nebude dávať dohromady zmysel. Ale čítaj. Napokon pochopíš. Vysvetlím.

——————————————————–

nejaký deň

Je fakt sranda, že ty vlastne celý čas čakáš na ten deň, kedy si všetky tvoje bunky tela uvedomia, že je naozaj koniec. Každý jeden deň, kedy si to nechceš pripustiť, si to úpenlivo želáš. Vlastne si neželáš nič iné. Stále vidíš také tie citáty a príspevky na sockách, že: „Raz príde tá chvíľa, kedy vstaneš a zrazu ti už nebude ťažko.“ Ježiš Mária, ako dobre ja toto poznám! Keď som scrolovala motivačné citáty, ktoré mi zneli akože: „wau super, to chcem!“, ale neverila som, že to raz reálne budem tak cítiť sama. Že dôjdem do tej fázy. Nemožné.

Dlho som čakala kým to príde. Tlačila som na pílu a snažila sa urobiť všetko možné, aj nemožné, aby to už bolo.

Vždy večer si šťastný/á, že si prežil/a ďalší deň „zvyšku svojho života“ a tešíš sa na ráno, lebo možno to konečne príde. Ráno, keď sa zobudíš a zistíš, že nič, že to stále neprišlo, tak si sklamaný/á. A takto to ide dokola. Už ani nedúfaš, po toľkých neúspešných pokusoch. No a potom to príde úplne z ničoho nič. Kedy to už ani nečakáš, lebo už si sa zmieril/a s tým, že to proste nikdy nepríde. Ale ono to príde. Príde ten čas, kedy už aj ten človek, ktorý sa nikdy nevzdáva, definitívne pochopí, že je koniec. Že už nie je čo viac robiť, len sa posunúť. Že tu už tá cesta končí. Je to extrémne oslobodzujúce. A vždy to príde, vždy!

No nenechaj sa zmiasť tými pocitmi smútku a flasbackmi. To je niečo úplne iné. Keď si spokojný/á a príde na Teba splín, tak  si polož nasledovné otázky:

Je mi smutno preto, lebo mi chýba ten človek? Alebo mi je ľúto, ako veľmi som si ubližoval/a? Stalo sa mi to tiež. A stáva sa mi to často. Je mi krásne a zrazu ma myšlienky vrátia do minulosti. Keď si vybavím ten rozdiel medzi tým, ako som sa vtedy cítila a aké je to teraz, je mi ma úprimne ľúto. Ľúto preto, že som sa tak vtedy musela cítiť. Že som si to spravila. Že som neodišla skôr.

Viem, že to príde to ešte nespočetne veľa krát. Ale to je dobre. Pretože každé zranenie sa musí vyliečiť. A toto je jeho súčasťou. A ver mi, už nikdy si to znovu nedopustíš. Nikdy. To ti garantujem. Čím dlhšie a ťažšie je liečenie, tým odolnejší voči budúcemu sklamaniu sa človek stáva. Stáva sa múdrejším a skúsenejším človekom a lepším budúcim partnerom. No, k tomu všetkému je potrebné si odpustiť. Prestať sa na seba hnevať. Ja? Ja som na seba bola pekelne nahnevaná. Daj si priestor a buď k sebe dobrý/á. Rob, čo Ti robí dobre. Buď s ľuďmi, s ktorými sa cítiš dobre! Premeň to!  Transformuj!

nejaký ďalší deň

Bože, ako šialene mi chýba. Od včera som Ho nemohla pustiť z hlavy. Neviem prečo. Nechápem to. Ráno sa mi ani len nechcelo vstať z postele, pretože viem, aké veľmi ťažké pre mňa dnes bude, to ustáť. Cítim sa tak neskutočne zle. Takto mi už dlho nebolo. Pritom som strávila štyri dni s Človekom, ktorý ma mal pravdepodobne najradšej, ktorého som už spomínala a ešte aj budem. Od teraz to bude Batman. (Prečo? Pretože je jediný, najlepší a tiež sa snaží zachraňovať „svet“. Viac k tomu nie je treba dodávať.)

Nedokážem si pomôcť. Aktuálne by som dala asi čokoľvek na svete za to, aby som s Ním mohla byť čo i len na chvíľku. Reálne viem, že to nesmiem už nikdy dopustiť. Trošku som dúfala, že mi dnes nenapíše. Bohužiaľ napísal. Navyše takú správu, ktorá ma extrémne rozcítila. Prečo? Prečo sa mi to zase musí diať?

No, úplne ma to dnes rozsekalo. Najhoršie je, že dnes celý deň budem sama. Budem smutná a budem sa musieť s týmito pocitmi konfrontovať. Lenže ja nechcem!

Strih. Volala mi pani, že má pre mňa kvety, či som doma. Batman mi nechal doniesť kvetinu. S pivóniou lebo vie, že ich mám najradšej. Je to miláčik.

Strih. Bývalá kolegyňa si prišla po veci a čaká druhé mimino. Ďalšia je tiež tehotná. Kedy sa toto všetko stihlo udiať, prosím?

Strih. Myslím na Neho nonstop. Nedokážem prestať. Tak strašne by som s Ním chcela byť. Objať ho. Pozerám sa na posteľ a vidím nás tam spolu. Ako sa bozkávame, držíme za ruku, milujeme sa. Ako zaspávame v objatí. Celú noc ma nepustí. Pane Bože, čo mám robiť? Ja sa z toho zbláznim. Zbláznim sa. Mne tak strašne chýba. Netuším, čo mám robiť. Povie mi to niekto?

Zúfalá sedím na gauči a revem, ako už dlho nie. Teda aby som bola presnejšia, zažívam mentálny break-down, ako už dlho nie. V takýchto situáciách nie je hanba napísať kamarátkam. A tak píšem krízovému štábu, pretože presne tieto chvíle si vyžadujú zásah krízového štábu. Vďaka Ti vesmír za môj krízový štáb!

ešte jeden deň

…no ale aj tak Ťa to zasiahne. Lebo tá rana a jazva, ktorá po tej láske ostala sa zrazu znovu ohlási. A zabolí. Páli a omína. A príde smútok a nostalgia. Ale ty vieš, že bude dobre. Netreba sa tomu brániť. Nechaj to plynúť. Aj slzy. Veď je pravda, že na každého človeka máš obmedzený objem sĺz a raz sa nádrž vyprázdni. Treba akceptovať aj to, že sa to stane možno ešte veľakrát. Aj keď sa budeš mať dobre. Sama som v tomto na seba extrémne prísna. Ale to je liečenie. Liečenie rany a hlavne liečenie duše.

Ani zlomenina sa nevylieči za týždeň. Možno celý život tá ruka, ktorá bola zlomená, bude občas bolieť. Možno keď bude vonku pršať. Neviem, nikdy som nič zlomené nemala, ale hovorí sa to. A tak isto je to aj so srdcom. To, že sa mu hovorí zlomené, nie je len tak. Takže nemôžeš očakávať, že o mesiac všetko prebolí a nikdy sa to nevráti.

Strašne som bola nahnevaná. Strašne! Pýtala som sa, ako je to dopekla možné, že keď robím čo môžem, (a stále niečo robím), tak sa mi ešte neuľavilo? A ako je dopekla možné, že on je v pohode? A to ma dostalo do ešte horšieho stavu. Ale vieš čo? Je to proces. U mňa trvá už vyše 6 mesiacov. Stále je to lepšie a lepšie. Ale poviem Ti jedno, je dôležité pred svojimi pocitmi a myšlienkami neutekať. Nechaj ich nech prídu. Nech v Tebe vyvolajú, čo vyvolať majú. Krič, plač, hnevaj sa, popros niekoho o objatie. Rob, čo cítiš, že musíš. Inak sa nikdy nevyliečiš. Keď v sebe budeš všetko dusiť a potláčať, tak ťa to aj tak raz dostane. A bude to vo finálne ešte horšie.

Je náročné byť konfrontovaný/á sám/sama so sebou. A ocitnúť sa tvárou v tvár svojim strachom a bolestiam. Viem. Povedala by som, že je to to najťažšie. Ale je to dobré znamenie, pretože sa konečne spoznávaš. Zistíš, čo chceš a čo nie. Čoho sa bojíš. Potom sa aj ten Tvoj život začne postupne meniť. Najviac nás bolia nenaplnené sny. A predstavy. A najhoršie je sa ich dokázať vzdať. Ale keď to urobíš, tak sa navždy staneš slobodným/slobodnou. Potrebovala som to.

iný deň

Spomínam na naše spoločné chvíle.

Chýba mi.

Nechcem to, ale je to tak.

Myslím na Neho.

Zrazu sa pozriem vedľa seba a leží tam iné telo, iná tvár.

Dívajú sa na mňa iné oči, pred ktorými sa cítim vinná za to, čo sa mi práve odohráva v hlave.

Zrazu som zmätená, zrazu neviem, čo je správne a čo nie.

Zrazu neviem, či dokážem byť s inou osobou a či to vlastne chcem.

Nie som si istá, že zase niekoho nesklamem. Či zase nezlomím srdce človeku, ktorý si to nezaslúži. Ja už to znovu urobiť proste nesmiem! Vôbec si nemôžem dovoliť ho stratiť kvôli minulosti a mojej naivnej predstave toho, čo nikdy nebolo a ani nebude.

Ale čo ak je to ten typ príbehu, kedy dve osoby, ktoré sa majú radi proste nemôžu byť spolu, ale aj tak jedna bude myslieť na tú druhú po celý život? A čo ak bude raz svojej vnučke rozprávať, tak ako moja starká, že si vybrala starkého, pretože to bol skvelý chlap, ale aj tak vždy milovala toho, s ktorým jej zakázali rodičia byť? A čo ak to budem ja? Toto je ten strach, ktorý mám. Moja najväčšia obava, pretože takto som si ten život skrátka nepredstavovala. Kedy mi už na Ňom konečne prestane záležať? Čo mám ešte spraviť?

ďalší deň

Utorok. Ten som skoro celý prespala, takže som nemala vôľu na to, aby som nad niečím premýšľala. Ale bola som rozladená. Celkovo, zo všetkého. Včera som tiež nemala dobrý deň a keď som sa vracala do Prahy, tak som ma Neho zase celý čas myslela. V hlave mi oscilovali zase nejaké spomienky. K nim som si dotvorila nové scenáre, ktoré som si v hlave vymyslela, aby som sa mohla trýzniť a umárať v bolesti. Alebo neviem prečo.

Musím priznať, že som mala chvíľku pocit, že mu odpíšem. Že chcem vedieť, ako sa má. Musela som sa veľmi premáhať, aby som tú správu neposlala. Celý večer som vedome odpaľovala preč, ako tenisovú loptičku, každú jednu myšlienku, ktorá mi nerobila dobre. Šla som si čítať „múdru knižku“, pretože som vedela, že tá mi naopak pomôže dostať sa z tohoto módu. Ktorý mi tiež nerobí dobre. Je mi ľúto to, že napriek tomu, že sa fakt snažím, robím čo môžem, že to aj tak nejde tak, akoby som sama chcela. Že tieto chvíle stále prichádzajú a že ma dokážu ešte dosť dobre rozladiť. A viem aj to, že sa proti tomu nedá bojovať. Nemá to význam. Nejde to. Neviem to. Človek si to proste musí len odsrať. Prečkať to. Vydržať.

a ešte jeden

Terapeutka mi dnes po mojom štandardnom monológu, ktorý som jej rozprávala hovorí:

„No vidíte Adriána, na prd vám bola tá nezávislosť, keď ste bola v absolútne závislom vzťahu.“ Mala pravdu. Ja som si myslela, že bez neho nedokážem žiť. Že umriem, keď bez neho budem. Že mi praskne srdce. Aj keď sme sa rozišli tak som si to myslela. Dokonca som o tom bola úplne presvedčená. Ale skutočne som znovu začala žiť paradoxne až vtedy, keď to skončilo naozaj.

Motýle. Vždy som si myslela, že to tam musí byť, že tam musí byť tá chémia a to pnutie. Elektrika. Ale opak je pravdou. Vieš čo si myslím? Toxickí ľudia nás priťahujú, pretože sme sami toxickí. O tom sa ešte spolu pobavíme. Toto je totiž veľká téma.  

Dnes som počula podcast, kde Emma Můller spomínala, čo jej raz povedala mama:

„Ideálny muž je ako brokolica – je zdravý, ale nejdeš sa zblázniť.“  Cítiš, že do toho messy života ti prišiel pokoj a stabilita. A poriadok. Tak ja už budem nabudúce jedine s brokolicou. Však ju mám celkom rada.

——————————————————–

Teraz už vieš, akými fázami som si prechádzala. Bolo to ako na húsenkovej dráhe. Bojovala som sama so sebou. So svojimi pocitmi.

Takže kedy jedna láska skončí?

Myslím, že niekedy láska neskončí. Je nekonečná. Ako som však napísala v úvode, možno raz zmením názor. Ktovie.

Raz som niekde čítala, že by sme mali poďakovať ľudom, ktorí nám ublížili. Pretože sme aspoň zistili, že dokážeme niekoho tak obrovsky milovať. Tým pádom sa dokážeme otvoriť tej láske, ktorú dostávame. A predovšetkým tej, ktorú si zaslúžime.

Asi to je tak, že láska sa nedá len tak zrušiť. Zastaviť, vypnúť, anulovať – to proste nejde.

Láska k niekomu tam stále je. Možno bude navždy. Ale nie vždy ju môžeme dávať tej osobe. Niektoré osoby o našu lásku nestoja.

Ale čo s ňou, keď tam stále je? Ona láska sa fakt nedá zabiť. Proste to nejde.

My sa o to snažíme. Spočiatku sa snažíme ju vysmútiť, vyplakať – no ona tam stále zostáva. Potom sa snažíme na ňu zabudnúť, jednoducho ju vytesniť. Niekedy tak, že začneme nadmerne piť, lebo vtedy sa aspoň na chvíľku cítime fajn. Zabudneme. No ale potom to je zase späť. Snažíme sa nadväzovať nové vzťahy: randíme – hľadáme svoju brokolicu, alebo si len užijeme jednorazový sex. Rýchly dopamín. Zase nám je na chvíľku fajn, ale potom prídu ešte horšie pocity. Pretože tá láska tam stále je. A ten chlapík, čo ráno od nás odišiel, nie je ten, ku ktorému tú lásku cítime. Môžeme randiť so skvelým človekom, ale nejde to. Pocítime, že tam tá stará láska stále je. Je nám ľúto, že sme sa jej stále nedokázali zbaviť. A tak sa točíme v bludnom kruhu. Snažíme sa tú lásku otupiť, vymazať, zahubiť, nahradiť.

No nech robíme, čo robíme, stále tam je. Sme z toho zúfalí. To zúfalstvo nás úplne opantáva. Rozlieva sa nám do tela a v žilách nám prúdi číra bezmocnosť. Čo s tým?

Nenapíšem nič svetoborné. Je nutné si uvedomiť, že ona láska sa len tak nestratí. Tiež mi to dlho trvalo. Ale napokon, je to logické. Veď ono by to bolo veľmi zvláštne, keby niečo tak silné, čo cítime a nosíme v sebe, to, čo je ozajstné a stále žije, zo dňa na deň zmizlo. Čím viac sa tomu budeme vzpierať a bojovať s tým, tým horšie to pre nás bude.

Raz mi môj dobrý kamarát povedal vetu, ktorú som si musela hneď zapísať, pretože má niečo do seba:

„Nejsi na světe k tomu abys pořád bojovala, nejsi Spartakus.“  

Viackrát som sa nad tým zamyslela. Potom som to konečne pochopila. Bojujem sama proti sebe. Veď to sa nedá vyhrať!

Nerobme si zle. Nebojujme s vlastnými pocitmi. Prijmime ten fakt. A naučme sa s ním žiť. Naučme sa žiť s neopätovanou láskou v srdci. Stále je to láska. A tá sa nedá vymazať ako kontakt z telefónu, bohužiaľ. Ale mám dobrú správu.

Láska.

Láska je.

Láska je skvelá.

Láska sa dá transformovať.

Je možné ju rozdávať iným ľuďom, ktorých máme okolo seba. Tým, ktorí ju nemajú, potrebujú a zaslúžia si ju. A buďme vďační za to, že tú lásku vôbec cítime. Pretože to znamená, že sme v poriadku. Že všetko bude v poriadku!

Pretože kde je láska, tam je nádej a viera. No a ešte sa nikdy nestalo, že tam, kde je láska, nádej a viera, by sa nestali zázraky. Just wait for it.

Hej a napadlo Ťa, že tú lásku môžeš venovať aj sám/sama sebe?

Ja sa už konečne veľmi ľúbim a poviem Ti, je to skvelý pocit! Je skvelý pocit, keď  ťa ľúbi niekto, o koho láske nemusíš pochybovať a ani sa báť, že o ňu prídeš. Pretože niektoré lásky sú večné. A čo, že nemám brokolicu. Brokolica bude a budeme sa ľúbiť do bezvedomia! Ty sa tiež neboj, pre každého sa brokolica nájde.

Prajem Ti tie najkrajšie sviatky.

Nech zažiješ svoj magic.

A prosím nepokúšaj sa zabíjať žiadnu lásku, aj keby to trochu bolelo!

Násilia je všade dosť, tak poď so mnou ľúbiť!

Seba, jeho, ju, ich.

Ono to prebolí. Preľúbi sa. Ver mi.

Tvoja Adri