OFFLINE

Dnes

Väčšinu týchto riadkov som si poznamenala asi tak pred mesiacom. Musím ich trochu updatovať, pretože dnes tiež vidím niektoré veci inak. Reálnu realitu, taká, aká je. Už na nič nečakám. Nepredstavujem si, že sa zrazu stane niečo, čo všetko zvráti. Nečakám, že človek, na ktorom mi tak strašne záleží, sa zrazu prebudí, a príde s tým, aby sme to ešte skúsili. Ešte pred týždňom som mala nádej. Happyend ako z filmu sa v tomto prípade nekoná. Veľmi rýchlo ma vymenil ako o číslo väčšie topánky zo Zalanda. To je realita.

Staviam sa k tomu čelom. Staviam sa na vlastné nohy, dvere minulosti zamykám a kľúč nechávam zmiznúť, podobne ako zvykol zmiznúť Harry Potter, za pomoci svojho kúzelného plášťa. Pomaly sa snažím zabudnúť. Niektoré dni sú lepšie, iné horšie. Asi je to tak v poriadku.

Dnes sme mali spoločne odchádzať na aktívny víkend do Rakúska. Bol to môj darček, ktorý som od neho dostala na narodeniny. V spomienkach sa vraciam v čase. Je mi trochu smutno, pretože je všetko úplne inak, než sme si to plánovali. Chýba mi. Chýba mi veľmi.

Pred mesiacom

Najradšej by som sa vystrelila na Mars. Fakt prosím, vezme ma niekto na nejakú inú planétu?

Ako to vlastne je? Neviem, ale je to únavné. Extrémne únavné. Som vyčerpaná. Nemám síl na nič. I dýcha sa mi ťažko. Nemôžem spávať. Nedokážem zaspať a keď už sa mi to výnimočne podarí, stále sa budím. Vždy keď sa preberiem, uvedomím si realitu. Som strašne unavená. Mám pocit, že ak sa poriadne nevyspím, tak umriem. Podľa mňa z toho začínam mať halucinácie. Tá hnusná realita. Nie je to tak, ako som to chcela. Bolí to.

Veľmi ťažké obdobie. Také to, keď sa ti nechce nič, lebo na nič nemáš náladu ani silu. Práve som do jedného chatu napísala: to je vtipné ako sa s tebou ten život zahráva. A tak mi došlo, že to napíšem aj sem.

Posledné dni som prežívala také dni, ako pár rokov dozadu. Najhoršie na tom je to, že som si myslela, že už to nepríde. Nikdy. Nie, nemyslela, bola som si tým dokonca istá. Myslela som si totiž, že keď už raz konečne budem mať ďalší vzťah, keď už sa teda rozhodnem, že ho mať chcem a budem, tak to dopadne. A ono hovno! Jediná istota je zmena. Fakt.

Takže sa zase cítim tak, ako predtým. Na dne. Oproti tomu prvému razu je to lepšie v tom, že viem, že to prejde. Čo bolí, to prebolí. Už som to raz prežila, takže je dosť veľká šanca, že to prežijem zas. To je to jediné, čo mi dodáva silu na prežitie. Prečo nemôžem ľúbiť menej? Prečo? Prečo? Prečo?

Keď sme sa rozišli s Ním, tak som si myslela, že nie je reálne sa z toho dostať. No od vtedy som sa v mnohom zmenila. Viem, že ešte stále existuje dosť veľa vecí, ktoré som mala zmeniť a nezmenila. Moje veci, nad ktorými sa budem musieť zamyslieť a prebrať ich do hĺbky. Veci, ktoré určite prispeli k tomu, prečo je dnes všetko inak, než sme si to vysnívali pred viac než pol rokom. Presne viem, o čo sa jedná. Beriem to tak, že už len to je pozitívna správa.

Na druhú stranu, oproti prvému razu je to horšie v tom, že v tomto prípade, som si s tým človekom dokázala predstaviť budúcnosť. Dokonca som reálne verila, že bude. Asi to je aj tým, že tento človek to mal rovnako. V porovnaní s tým predchádzajúcim. Teda, čo ja vlastne viem, či to tak mal. Aspoň to tvrdil.

Momentálne sa mi ani nechce veriť tomu, že existuje vzťah, ktorý vydrží navždy. Aspoň nie v tom mojom svete. Stačí sa pozrieť okolo seba. Ako sa ľudia k sebe správajú. Ako rýchlo menia partnera za druhého, miesto toho, aby na vzťahu pracovali spoločne. Mám pocit, že vzťahy sú vlastne len také lekcie. Možno potom, keď už sa konečne všetko naučím, tak to raz vyjde. Ale vlastne, neučíme sa náhodou celý život? Učiť by sme sa predsa mohli aj s partnerom. Nemusíme sa preto rozchádzať, či nie? Neviem.

Každopádne, iné som chcela. Posledné dni mi bolo ťažko. Nech som robila čokoľvek, tak som sa stále musela vracať k tomu, čo bolo dobré, čo nebolo dobré, čo bolo nejak a malo byť inak, čo malo byť inak, ale už nikdy nebude. Čo som spravila zle, prečo som to spravila, čo môžem urobiť preto, aby som to napravila. Potom príde reality check. A to je teda extrémne peklo. Tentokrát som si myslela, že je to ten pravý. Bola som o tom presvedčená. Možno to znie extrémne pateticky a smiešne, ale fakt som tomu verila. Aj po tom všetkom, čo som si už preskákala. No lenže keby to bol ten pravý, tak spolu zvládneme čokoľvek, nie? Asi by ma len tak za pár dní nevymenil za niekoho iného, nie? Ja vlastne neviem.  Ja už nič neviem.

Najhoršie je prijať ten fakt, že niečo končí. Na jednej strane by ste toho človeka najradšej videli a boli s ním, no na druhej viete, že keď sa to stane, bude to len horšie. Všetko začne odznova. Čím viackrát sa po rozchode stretnete, tým viac sa ten proces predlžuje. Aj to už našťastie viem. A tak sa snažíte zabudnúť. Všetkými možnými spôsobmi, ktoré sú k dispozícii.

Ja už viem, že mi nepomôže párty. Áno, ten večer je to fajn. Človek sa odreaguje, príde na iné myšlienky, prípadne urobí nejakú jednorazovú rýchlu akciu, ktorá na chvíľku „urobí dobre.“ Väčšina z nás, ktorí sme si už toto okúsili však vieme, že to je len ilúzia. On proste nie je on. Aj tak ten deň po, je človeku zo seba zle, či už sa jedná o opicu alkoholickú, alebo morálnu. A ten večer po párty, povedzme v nedeľu, aj tak nakoniec zaspávaš sám/sama a myslíš na toho človeka. Je ti smutno.

Tento krát to budem riešiť inak. Hlavne inak ako on. Som na to hrdá. Postavím sa k tomu čelom a doprajem to najlepšie sebe. Nebudem sa snažiť klin klinom vybiť. Toto nás obvykle aj tak dobehne, pretože čuduj sa svete, ale podobné veci, sa dosť pravdepodobne budú opakovať aj v ďalšom vzťahu. Pravdepodobne.

Za posledné dni bolo veľmi málo chvíľ, kedy som si povedala, že mi je fajn a na nič som nemyslela. Paradoxne to bolo s ľuďmi, ktorí mi až tak blízki nie sú. S tými blízkymi je to bezprostredne po tragickej udalosti, ktorá sa vám stane, náročné, pretože tým, že im na vás tak extrémne záleží, a váš smútok prežívajú s vami, sa to vlastne násobí. Sú tu aby pomohli, no v drvivej väčšine prípadov nepomôžu, práve naopak a čo je horšie, tým, že ste na dne, tak na to všetko reagujete veľmi podráždene. Na tie „kecy a múdrosti“, ktoré poznáte, no viete, že odsrať si to musíte stále vy sami. Nikto to za vás neurobí. Bohužiaľ. Často ste zbytočne na ľudí, ktorým na vás záleží, zlí. Sama som sa potrebovala niektorým ospravedlniť na to, že som v zúfalstve bola pekne nepríjemná, či neznesiteľná.

V takom prípade je ťažko povedať, čo treba robiť. Zažila som doby, keď mi spoločnosť nepomáhala a vonku som chodila pomaličky, na hodinku. Potom na dve. Nerobilo mi to dobre.

Aktuálne viem, že ani domáce utápanie nie je pre mňa to pravé orechové. Za poslednú dobu mi pomohla zmena prostredia. Fitko. Tam som prvýkrát skutočne nemyslela na nič, len na to, aby som tie série dala. Veď predsa nie som žiadna sračka. Vo fitku som stretla známych, ktorých som dlhšie nevidela. Bolo to príjemné. Nasledovala káva so známymi a ešte prechádzka do prírody. V aute si na mňa položil hlavu neznámy pes, ktorý sa veľmi nedá hladkať a ani sa s ľuďmi nezvykne mojkať. Majiteľ bol prekvapený. Mala som z toho radosť. Psy vraj vycítia, keď nám nie je dobre. Možno to bolo tým.

Snažila som si užívať prítomné okamihy. Ďakovala som aj za 10 minút, kedy som na to zabudla. Snažila som sa vnímať svet okolo mňa a nie ten, ktorý sa odohráva, takmer 24/7,  v mojej hlave. Niekedy by som si priala žiť menej vo svojej hlave. Keby som to dokázala, ušetrila by som si hromadu problémov. A znovu si spomínam na vetu, bývalého mojej dobrej kamarátky, ktorú sme bytostne neznášali, no dnes už chápem, čo tým chcel povedať. „Problémy sú len v tvojej hlave.“ Je pravda, že aj tie moje som si často vytvorila sama. Kto z nás to občas nerobí? Pozdravujem všetkých overthinkerov.

Nežiť stále vo svojej hlave, sa mi v určitých životných obdobiach podarilo. Verím, že sa k tomu zase dopracujem. Ideálne tak, aby mi to zostalo. Bolo to v dobe keď som bola spokojná a šťastná. Sama so sebou. Kedy som nebola na nikom závislá a nemala som úzkosť z toho, že mi niekto ublíži, že o niečo prídem. Zase som zabudla, že nám nič nepatrí. Všetko máme len požičané. Veď keby nám to patrilo, vezmeme si to so sebou do hrobu. Pravdou je, že na svet prichádzame a zo sveta odchádzame úplne sami.

Dnes

Keď sa retrospektívne ohliadnem spať, a zrekapitulujem si posledný mesiac, vidím to. Zistila som, že mi bolo dobre práve vtedy, keď som si nechala doma telefón a odpojila som sa. Od všetkých, ktorí sa tak nejak snažia byť pri mne, napriek tomu, že sa už dávno rozhodli odísť. Od displeja, ktorý som večne hypnotizovala pohľadom. Už len zo zvyku. Robila som to stále dokola, až som sa musela samej sebe prihovoriť so slovami: Hej dosť, už na nikoho a na nič nečakaj. Ži!

Musela som sa odpojiť od sociálnych sietí, vďaka ktorým sa dozvieme všetko, čo chceme, no bohužiaľ aj to, čo sme nikdy vedieť nechceli. Niekedy sa proste musíme odpojiť od tých, ktorí nám pred nedávnom tvrdili, ako im na nás záleží, no zrazu sa snažia verejne urobiť všetko preto, aby nám bolo ešte horšie. Veľmi dobre to vedia. No aj tak robia. Človek, ktorému na vás záleží, vám nikdy nebude ubližovať naschvál. Nie po tom všetkom… Tým som si istá. Človek, ktorý vie, ako veľmi vás niečo bolí, to robiť nebude. Nikdy.

Niekedy neexistuje iná možnosť, len sa odpojiť od tých, ktorých milujete, držia vás v nádeji, že to ešte bude dobré. Testujú vás, robia vám naschvál. Držia vás vo svojom „zajatí“,  až dovtedy, kým si nenájdu nový objekt. Od toho momentu, už ste im jedno. A že to dlho trvať nebude. Čím skôr, to človek pochopí, tým lepšie. Aj keď to strašne bolí.

Nebudem sa hrať na najvyrovnanejšieho človeka vo vesmíre. Od toho mám ďaleko. Tiež som za posledný mesiac urobila niekoľko zúfalých činov preto, aby som pri sebe udržala milovaného človeka. Tiež som sa pár krát zachovala nesprávne, neuvážene, hystericky. Ako decko. Do poslednej chvíľky som sa nechcela vzdať myšlienky, že to nezvládneme. Proste som to odmietla, pretože „všetko sa dá, len treba chcieť.“ Akurát chcieť musia dvaja, nie len jeden. To je na tom to ťažké pochopiť. Prijať. Akceptovať. Ten človek, už s vami byť nechce. Už nechce tomu dávať šancu. Už nechce na tom pracovať. Hrozne to bolí, ale bez toho, aby si to človek neuvedomil, to bohužiaľ nepôjde. Tak som tiež prestala prosiť a vymýšľať, čo všetko urobiť preto, aby som to všetko zachránila. Nemá to význam.

Niekedy je tou jedinou možnosťou na záchranu kapitulácia. Tiež sa mi s tým ťažko zmieruje, ale bohužiaľ viem, že to tak je. It´s time to move on. Je na čase ísť ďalej. Aj keď to bolí ako šľak. Aj keď srdce presviedča rozum, že to predsa musí ísť aj inak. Na to musia existovať dvaja ľudia. Už nie sú. Si sám/sama. Rozhodla som sa, že nepôjdem cestou „odplaty“ a naschválov, hlavne kvôli sebe. Aby som sa mohla na seba pozrieť do zrkadla. Pretože to, čo si človek o sebe myslí sám, to je to najdôležitejšie. No a vlastnú bolesť aj tak neotupíme a nezmenšíme tým, že ublížime niekomu inému. Potom tu je ešte karma. Tá funguje úplne nádherne. Všetko nám vráti. Do posledného. Práve preto som sa rozhodla robiť veci inak.

V citových záležitostiach som sa bohužiaľ často nedokázala riadiť logikou. Vždy som verila a mala nádej. Pretože tá predsa umiera posledná. Tento krát sa snažím brať veci také, aké sú. Pozerať sa na realitu cez priehľadné sklá. Žiadne ružové okuliare, žiadne keby…

Teraz, keď sa nad tým zamýšľam a píšem tieto riadky, som si spomenula na deti na Filipínach. Sedeli na hromade odpadu, smiali sa a kývali nám. Ďalšie behali a naháňali sa. Pritom sa z chuti smiali. Nemali mobily a ani nič, čo by im pripomínalo, že majú málo. V porovnaní s ostatným „vyspelým“ svetom, vlastne nemajú nič. To pravdepodobne ani netušia a preto sa tým nemôžu trápiť.

Zrazu mi začalo dávať zmysel to, prečo si Gen Z na Západe, začínajú kupovať tlačítkové telefóny. Preto, lebo začínajú chápať, že čím menej scrolovania a sledovania cudzieho „šťastia“, tým menej vlastného utrpenia pri bilancovaní toho, čo všetko ešte nemáme, pričom tí druhí už áno. Tým menej premýšľania nad tým, prečo on už je v pohode, a ja stále nie. Tým menej bolesti. Tým menej depresie a predpisov Lexaurinu.

Nie je to o tom. Fakt nie. Nie je to o tom, čo všetko máme. Nie je to o tom, koho sa vám podarilo oblbnúť a obaliť do bubliny svojej vlastnej dokonalosti, ktorá aj tak raz praskne. Nikto nie je dokonalý. V každom vzťahu sú problémy a hádky. Nikto nemá každý deň v znamení cválania na ružových jednorožcoch. Ani zďaleka. Toto je niečo, čo by sme si mali už raz a navždy uvedomiť. Ruku na srdce, ako často nám scrolovanie prináša úsmev na tvári? A ako často nám potom zostane otupno?

Takže keď som sa konečne odpojila, zároveň som sa napojila. Na to, čo je. Tu a teraz. A to je na tom vlastne to najkrajšie. Kamarát mi neraz povedal: „Každý deň je dar. Ďalší už nebude.“  V tej chvíli, kedy som na tom psychicky nebola najlepšie, sa mi to samozrejme zdalo ako maximálny bullshit. Aj keď sa mi to samej zdá byť neuveriteľné, keď sa nad tým zamyslím, tak je to strašne veľká pravda.

Každý deň športujem. Cítim sa dobre. Varím si dobré jedlo. Poctivo raňajkujem, obedujem, večeriam. Zdravo. Pijem menej kávy a alkoholu. Ten o pár dní už zase úplne vylúčim a doprajem svojmu telu detox. Už nemám problém zaspať a v noci sa budím stále menej.

Začala som znovu čítať a vzdelávať sa. Niektoré, v posledných dňoch nadobudnuté vedomosti, mi pomohli pochopiť aj to, čo sa v mojom živote aktuálne udialo. Preto som sa rozhodla, že sa tomu budem venovať viac a prehĺbim svoje vedomosti. Zrazu mi to všetko začalo dávať zmysel. Určite to budem s vami rada zdieľať, pretože si myslím, že sa s tým potyká strašne veľa z vás. Možno ani netušíte. Sama som bola prekvapená. Takže na to sa už veľmi teším. Už teraz mám v hlave kopec myšlienok a ciest, ako to dostať ďalej medzi ľudí.

Znovu píšem. Mám toho toľko za posledné dva mesiace zapísaného. Konečne som sa k tomu vrátila. Konečne to zase ide. Konečne mi nie je blbé písať, čo cítim a chcem zdieľať, len preto, aby som zase podľa niekoho posudku, neurobila „chybu“ a nebola za to náležite potrestaná.

Balansujem čas strávený sama so sebou, aby som mala šancu sa vyliečiť a dať priechod všetkým emóciám, ktoré mnou prúdia. Niekedy plačem. Niekedy to proste príde. Prijímam to, pretože viem, že je lepšie všetko spracovať, aby ma to potom nedobehlo. Nespracované emócie sú to najhoršie, čo raz aj tak vybublá na povrch.

Trávim čas s ľuďmi, ktorí ma obohacujú. Pýtam sa, počúvam. Vnímam. Beriem si z toho svoje. Z každého jedného príbehu, od každého jedného človeka.

Pracujem. Nastavila som si režim a tak nejak mám pocit, že mi všetko ide efektívnejšie. Znovu sa dokážem sústrediť a všetky tasky odbavovať tak, že som s tým spokojná. Do toho som sa začala venovať nejakým bočným side jobom. Mám z toho radosť.

Nie je to vždy len ľahké. Sú horšie, aj lepšie dni. Často si človek na niečo spomenie. No je to proces. Myslím si, že toto je rozhodne lepšia cesta, než sa vrhnúť do náručia niekomu novému, len preto, aby človek nebol sám. Len preto, že mu niekto chýba. Ja to vlastne ani nedokážem. Aj keď sa hovorí a je to bohužiaľ pravda, že každý je nahraditeľný, v mojom srdci sa to prázdne miesto len tak niekým iným nahradiť nedá. It is what i tis.

Každý by si mal nechať čas na to, aby spracoval to, čo spracovať má. Aby sa z toho poučil, niečo si z toho zobral. Áno, každý, aj ten, kto si myslí, že urobil všetko dobre a nepotrebuje to. Povedala by som, že ten to potrebuje najviac, no bohužiaľ, toto sú veci, ktoré si každý musí uvedomiť sám. Alebo aj nie.  

Je pravda, že z niektorých vecí som sklamaná. Z ľudí. Z tých, ktorí pre vás boli celý svet, ale vy pre nich len jednou z možností. Ale bude to dobré. Verím tomu.

Rozhodnutie je našťastie na každom jednom z nás.

Držím nám päste!

Adri