AND JUST LIKE THAT…

…odbila polnoc. Práve som prišla domov a aj keď som extrémne unavená, čo v tejto dobe strašne vítam, nejdem spať. Možno si zajtra budem nadávať, ale chcem písať a zdieľať. Nie len preto, že sa ma okolie pýta, kam sa podeli moje pravidelné články. Sadám na sedačku, zhlboka sa nadýchnem a pozriem sa okolo seba. Nie som nadšená tým, čo vidím. V mojom byte to aktuálne vyzerá podobne, ako na fotkách, z roku 1945, ktoré zachytávajú bombardovanie Hiroshimi, či Nagasaki. Neporiadok a chaos. Presne tak, ako v mojom živote. Už zase. Do detailov nepôjdem, na to ešte nie som pripravená, a ani to nie je to, prečo dnes píšem tento článok. O tom inokedy.

Môj život je posledné dni poriadny mess, no v tejto chvíli sa usmievam. Milujem svoj život. Napriek všetkým odtieňom šedej. Aj keď karty, ktoré mi život rozdáva nie sú tie, ktoré pravidelné vyhrávajú jackpot, myslím si, že v niečom mám extrémne šťastie. Tento článok chcem venovať všetkým ľuďom, ktorých mám okolo seba. Je úplne jedno, či sme sa na chvíľku vzdialili, či sme boli, alebo neboli v kontakte. Sú tu. Sú stále tu a sú tu pre mňa.

Keby som si mala v tejto chvíli spočítať na prstoch rúk, koľko ľudí mi v posledných dňoch píše, ako mi je, a či niečo nepotrebujem, je ich omnoho viac, než prstov mojích rúk. Na prvú dobrú sa mi chce napísať, že občas berieme takýchto ľudí ako samozrejmosť. S týmto výrokom však nie som úplne stotožnená, a preto by som možno napísala skôr to, že si tú hodnotu tých ľudí často neuvedomujeme. Pretože sme až príliš vo svojej hlave. Sme až príliš namočení v tom, čo práve prežívame.

Dnes som v práci nahrávala podcast s Janou Darmovzalovou, national make-up artistkou pre nadnárodnú značku Lancôme. Ženou, ktorá v detstve zažila peklo a 24 rokov bojovala s poruchou príjmu potravy. Keď som sa jej spýtala, čo je dnes, po tých pekelných skúsenostiach, pre ňu ako pre ženu, partnerku a matku, v živote najdôležitejšie, jej odpoveď bola – žiť v prítomnom okamihu. Áno, znie to ako klasická ezo motivačná fráza. Ale úprimne, kto z nás väčšinu času, kedy hluk okolia ustane a sme konfronotvaní sami so sebou, neľutuje minulosť, alebo sa nebojí o budúcnosť?

V posledných dňoch som sa naozaj cítila mŕtva. Niekedy nás zachváti taká obrovská bolesť, až nás úplne paralyzuje. Strašne si želáme, aby to už čoskoro prešlo. Už som tam bola. Niekoľko krát. Je to výhoda, pretože už to poznám. Blbé je akurát to, že nikdy dopredu nevieme, ako dlho to bude trvať. Tí, ktorí to už prežili vedia, že to raz prejde definitívne. Prejde. Kedy? Nevieme. Nikto nám nedá presný termín, ktorý sa zrazu objaví v našom kalendári.

„Po tvářích pomalu kape déšť
Bere s sebou všechno to, co bolí
Já vím, že jsi trochu sad
Neboj, za chvíli to bude
Za chvíli to bude dobrý
Oči musely být mokrý
Nemohla jsi udělat víc (ne, ne, ne)
Baby, říkám ti to po stý
No sleep několik dní
Prospi se, bude ti líp
Je to hrozný, když se dozvíš
Že se to bortí, já vím
Už ani nevím, kdy jsem naposledy viděl, jak se směješ
Oči utopený v telefonu, nepochopila jsi, co se děje
Přejde, ono to přejde
Chvíli to trvá, ale nakonec to přejde
Prší, prší, jen se leje
Z tvejch očí, když odejdu pryč
Přejde, ono to přejde
Chvíli to trvá, ale nakonec to přejde
Prší, prší, jen se leje
Z tvejch očí
Yeah, yeah, yeah.“

Neviem, kto to potrebuje počuť, každopádne, význam slov v mojej obľúbenej pesničke od Bena Cristovaa, nabral úplne iný význam.

Dôležité je prestať čakať, ale postaviť sa tomu zoči voči. Sama som si naplánovala nabitý program na každý jeden deň. V práci je teraz toho strašne veľa a dokonca ku mne prichádzajú aj ďalšie side príležitosti. Zišlo sa toho zrazu viac a ten, kto ma trochu pozná už možno vie, čo teraz napíšem. Náhody neexistujú. Viem, že mi to do života prichádza preto, že to potrebujem. Aby som tú energiu, ktorú mám venovala tam, kde to bude prinášať ovocie. Aby som sa netrápila, nepremýšľala nad tým, čo už bolo a nedá sa zvrátiť. Viem to a aj keď sa na to fyzicky a ani psychicky necítim byť dostatočne silná, viem, že tomu musím ísť naproti. Musím to tento krát urobiť všetko úplne inak, aj keď je to ďaleko za hranou mojej zóny komfortu.

Prítomný okamih. To je tá chvíľa, kedy ste tu a teraz. Neriešite minulosť a ani nemyslíte na to, čo bude zajtra. Keď to dnes hovorila tá Jana v podcaste, napadlo ma, že by som bola hrozne rada, aby som dokázala zažívať čoraz viac chvíľ tu a teraz. Hlavou som obvykle v minulosti, alebo v budúcnosti. Ani som si nemyslela, že sa mi to podarí, ešte v ten istý deň. Dnes sme mali zraz s bývalými kolegami z práce. Niektorých som nevidela viac ako rok. Možno i viac. Niekoľko krát za večer som sa fakt extrémne smiala. Bolo mi proste dobre. Tu a teraz. Žila som. Spomínali sme na akcie, ktoré sme spolu zažili. Za tie roky sa toho v našich životoch zmenilo mnoho. Skoro nikto z nás, už nie je v tej istej práci. No niektoré vecí ostanú navždy. Spoločné spomienky a zážitky. Tie nás budú spájať navždy. Aj keď sa takto stretneme o ďalších pár rokov.  

„Hele támhle sedí Pastrňák.“, povie jeden z bývalých kolegov.

„Ale hovno, to není on.“, odvetí kolegyňa.

„Je, tak se pojeď podívat.“

Odišli a my sme ich sledovali. Prisadli si k stolu a začali sa fotiť. Nuž, asi to bol fakt on.

Kolega bol z toho úplne nadšený, mal jeho fotku, ktorú okamžite začal posielať známym po všetkých sociálnych sieťach. Ja osobne, aj keď mám nejakých obľúbencov, viem, že by som takto za nimi asi nikdy nešla. Preto mi to na jednej strane nešlo pochopiť, no zároveň to bolo hrozne cute. Hlavne si vždy hovorím, že sa tí ľudia musia cítiť ako opice v Zoo. Len si prišli dať v kľude pivo a chceli by byť neviditeľní, no plášť Harryho Pottera si za tie prachy bohužiaľ aj tak nekúpia. Daň z úspechu.

Ten náš kolega niekoľko minút stál a nedokázal sa posadiť na lavičku, aký bol z toho hotový. Musela som si ho normálne natočiť. Smiali sme sa mu. Nie je aj Pastrňák len obyčajný človek, ktorý rieši úplne obyčajné problémy? Napadlo mi.

Rada na dámskom záchode. Tak si čakáš a zrazu ťa zavalí reality check. Snažíš sa všetky tieto myšlienky poslať niekam. Ideálne niekam do prdele. Na záchode sa zakecáš s neznámou dievčinou, ktorá sa baví o jednom slovenskom meste. Je to síce Češka, ale miluje Slovákov, pretože s piatimi rok žila na výmennom pobyte v Amerike. Snaží sa hovoriť slovensky, spoločne sa smejeme. Vychádzam z toalety a zrazu vo dverách narazím do Pastrňáka.

„Promiňte, moc se omlouvám.“, povedal a usmial sa.

„V pohode.“, tiež som sa usmiala.

Ešteže som predtým videla jeho fotku, pretože by som ho asi nikdy nespoznala. Bol by to pre mňa len nejaký random týpek, s ktorým sme do seba narazili. To je vlastne asi ten dôkaz, že je to tiež len obyčajný človek. V tomto prípade som sa z toho tešila, pretože som sa nemohla dočkať, ako bude kolega reagovať na to, čo sa stalo.  

O jedno pivo ďalej, kráčame na metro a bavíme sa o tom, že sa mu nedarí nikoho zbaliť. Báj d vej, je to jediný chlap, ktorý ma kedy pozval na drink, zaplatil a nechal ma samú na bare. Bolo to asi pred piatimi rokmi, ale aj tak mu to vždy keď sa stretneme, nezabudnem pripomenúť. Je to už taký náš interný joke. Asi ako môj nickname „slovenská strela“, pretože som si presne v tomto istom podniku, asi pred piatmi rokmi dala tak 8 pív s názvom strela, či raketa. Opila som sa tak, že som na druhý deň nedokázala prísť do práce. Od vtedy som navždy slovenská strela, ktorá proste odletela na rakete niekde do inej dimenzie. I dnes ma bolí tá spomienka na to, ako mi na druhý deň bolo zle.

„Seš v pořádku?“

„Haló, žiješ? Je Přincezna v pořádku?“

„Dobré ránko, dorazí dnes Přincezna do práce?“

Nedorazila. Přincezna preto, že som mala obdobie, kedy som do každého slova, kde bolo r, vkladala ř. Aj keď tam nepatrilo. Takže sme mali Kláři a přincezny a tak.

No a o pár rokov neskôr tomu kolegovi znova radíme, ako zbaliť holku. Prešli sme niekoľko modelových situácií a strašne sme sa nasmiali.

Netuším, ako sme sa v konverzácii dostali k číslu 99 a k čomu patrilo, no moju reakciu, tú viem úplne presne:

„Kámo, 69, to je to, čo chceš dosiahnuť. Nie 99, veď to nie je ani 100!“

Hej. Strašne sme sa smiali a dohodli sa, že než sa zase uvidíme, musí si to balenie aspoň pár krát skúsiť. Tak uvidíme.

Zvykli sme vždy vypiť hrozne veľa pív a nakoniec to jeden legendárny kolega, ktorí tie akcie vždy plánoval zakončil vetou:

„Tak jo, je čas dát si chilli višňovku!“

Vždy sme si ju dali a vždy nám bolo na druhý deň strašne zle. Som si istá, že minimálne jeden z partie na druhý deň zvracal.

O pár rokov neskôr sme už rozumnejší a po piatich pivách ideme domov. Na rozlúčku mi jeden kolega povie vetu, ktorú si chcem nechať pre seba, ale strašne mi pomohla. Dokola si ju prehrávam v hlave. Kráčam domov a aj keď viem, že v realite je mnoho vecí na hovno, a úplne inak, ako som chcela, bude to dobré. Vždy to bude zase dobré. Nemám ilúzie, že nebude ešte stovka momentov, kedy mi bude zle. Momentov, v ktorých budem plávať na vlne vlastnej beznádeje a smútku. Viem, že bude. Ale viem aj to, že bude čoraz viac tých, kedy mi bude fajn. Tak ako predtým, než som niekoho povýšila na stred svojho vesmíru. Zmysel môjho života. Dúfam, že to už nikdy neurobím. Vlastne nie. Dúfam, že keď to urobím zas, tak budem pre toho človeka stredom vesmíru aj ja. Ale nie len na jednu sezónu, tento krát už na celý život. V dobrom aj zlom. Taká aká som. Že to so mnou nevzdá, keď sa prejavia moje issues a temné stránky, ktoré ešte nie sú vyriešené. Bude v tom so mnou, budeme v tom spolu, a vytvoríme galaxiu, akej nebude páru. Možno som naivná, ale verím, že to tak bude. Bude!

Sú skoro dve ráno, mala by som ísť spať. Priznám sa, že som sa trochu bála toho, že keď mi zrazu skrachovali, dlho dopredu plánované veci, nebudem mať čo robiť. Predsa len, niektorých ľudí som zanedbávala. V niektorých prípadoch mi bolo blbé sa im ozvať. Niečo od nich chcieť. Zrazu ani neviem, ako sa mi zaplnil harmonogram. Tí ľudia tu stále sú a ja nedokážem ani opísať tú strašnú vďačnosť, ktorú cítim. Ľudia, ktorí odomňa nič nechcú. Tí, ktorí ma majú radi, len preto, že som, a že som to ja. Rodina aj priatelia. Ďakujem vám všetkým. Aj verejne. Už len za to, že ste. Ale aj za každú správu, telefonát, myšlienku na mňa, či spoločne strávený čas. Za všetko, čo pre mňa robíte aj bez toho, aby som to od vás chcela. Mám strašné šťastie a verím, že vám to všetko raz oplatím!

S láskou a vďačnosťou,

Vaša Adri