HRANICE

Hranice. Nemyslím tie štátne. Pojem hranice, respektíve slovné spojenie – nastavovanie hraníc, sa často skloňuje. V každej sebarozvojovej knižke sa píše o tom, že je potrebné si určiť svoje hranice. Každý musí mať hranice, inak sa stane to, alebo nestane tamto a bla bla bla.

Ja som tie svoje dlho nemala. Vďaka vzťahu s Ním som si ich vybudovala. Nie preto, že som sama mala tú potrebu, ale preto lebo som nemala na výber. Boli časy, keď som si nechala doslova srať na hlavu. Bola som ukážková pani Adriána Bezhraničná. V marci tohto roku som si uvedomila vzorec toho, ako to s tými hranicami funguje. Bohužiaľ, v rámci svojej vlastnej skúsenosti. Paradoxne to nebolo v rámci nijakého milostného vzťahu. Dlhoročné priateľstvo nastavilo mne a mojim (ne)hraniciam zrkadlo. Dosť ma to zarazilo.

Chcem to s Tebou zdieľať, lebo si pamätám, že ten zážitok ma zasiahol a prišiel po ňom ten takzvaný „aha moment“. Jeden z tých, ktoré som už v živote zažila a stal sa pre mňa kľúčovými.

Marec 2023

Toto som si napísala v ten deň:

Prečo, do prdele, ma nemôžu moji najbližší ľudia rešpektovať?

Prečo?

Prečo keď poviem kamarátke, ktorá mi 5 dní dozadu hovorí, ako sa so mnou cíti dobre a ako ju inšpirujem, že nenávidím keď mešká, a urobí mi to znova?

Prečo vždy uprednostní nejakého chlapa?

Neviem, možno som to prehrotila a bola som zbytočne Drama Queen, no mala som pocit, že to musím urobiť, aby sa niečo zmenilo. Aby jednu vec, ktorú považujem za extrémne dôležitú, konečne akceptovali aj ostatní. Aby ma rešpektovali.

Toto píšem dnes:

Poviem ti, čo tomu predchádzalo. Bola som v Brne a mali sme výjazd s tímom. Mala som ťažké dni a cítila som, že to sama nedám. Že sa potrebujem vyrozprávať. S niekým blízkym, kto vie o mne absolútne všetko. Komunikovala som aj s Ním a to ma úplne rozsekalo. Navyše ma trápili niektoré veci v práci a nevedela som, čo s tým. Proste na prd týždeň. Po oficiálnej časti pracovného výjazdu, som na tú neoficiálnu nepokračovala a vydala sa domov. Kúpila som si lístok na prvý autobus, ktorý šiel do Prahy, aby som prišla čo najskôr.  

Mala som sa totiž vidieť s dlhoročnou kamarátkou. Volajme ju Mrs. Always Late. (Áno, prezývka naznačuje fakt, že meškanie je jednou z jej domén. Asi nič iné ju až tak dobre nevystihuje a myslím, že som sa už konečne zmierila s tým, že sa to nikdy nezmení. Aj keď mi to trhá srdce. V angličtine to znie celkom pekne a aj ona mi to sama schválila. „Môžeš byť na mojom blogu Mrs. Always Late? To je celkom pekné, nie?“ napísala som jej na messengeri. Obratom na správu dala srdiečko a odpísala: „Áno. To platí. Aj v živote.“ Schválené.)

 Je treba podotknúť, že som jej písala, že som extrémne unavená, a preto ju prosím, aby neprišla neskoro.

Tak som teda do Prahy dorazila najrýchlejšie ako to len šlo. Ponáhľala som sa domov, aby za mnou mohla prísť, čo najskôr. Asi hodinu mi neodpisovala. Potom som čakala ďalšiu polhodinu. Bolo asi o hodinu viac, oproti času, na ktorom sme boli dohodnuté. Po nejakej dobe sa ozvala s tým, že za chvíľu príde. Strašne som chcela zostať kľudná, ale nezvládla som to, pretože mi bolo fakt zle a potrebovala som pomoc. Napísala som jej, že ak nepríde do 20:30, idem spať. Asi 20 minút som hypnotizovala telefón a bolo mi strašne smutno. Bola som sklamaná. V hlave mi vírili otázky:

Prečo nikdy nikomu nestojím za to, aby bral do úvahy aj moje potreby?

Prečo, keď niekto potrebuje mňa, tak tu som, ale keď raz za rok potrebujem niekoho ja, tak tu pre mňa nie je?

Bolo 21:00 a stále nedorazila. Bola som fakt veľmi sklamaná, pretože som vtedy tú kamarátku tak strašne potrebovala. A ona tu nebola. Nestáva sa to často. Väčšinou si vždy všetko riešim sama so sebou. O to horšie to pre mňa bolo. Už som ju nemala ani chuť vidieť. Pretože nedodržala dohodu. Rozhodla som sa, že si vypnem telefón a pôjdem spať. Ráno múdrejšia večera. Vedela som, že v tomto stave budem akurát tak hysterická. To už som sa naučila. Vedela som aj to, že je odo mňa hnusné, že za mnou príde a ja ju budem ignorovať. Lenže ako sa to inak zmení? Keď nič nezmeníš, nič sa nezmení. Niečo predsa urobiť musím.

Sedela som na vani, odličovala sa a plakala. Niekto zaklopal na dvere. Sedela som tam a rozplakala sa ešte viac, lebo som bojovala medzi tým, čo bolo ľahšie a tým, čo bolo správne. Na jednej strane som tak hrozne stála o vyrozprávanie sa blízkej osobe, pretože som sa nechcela cítiť tak sama. Na druhej strane som nechcela dať znovu v šanc rešpekt ku mne samotnej. Asi po troch klepaniach som sa zhlboka nadýchla a nakoniec dvere otvorila. Musela som byť silná.

„Prepáč, ale ja Ťa dnes už nechcem vidieť.“, povedala som so slzami v očiach. Pamätám sa, že to boli jedny z najťažších slov, ktoré som mala kedy vysloviť.

Pamätám sa, že sa mi ospravedlnila. Doslovne si nespomínam na tie ďalšie slová, ktoré vychádzali z mojich úst. Zmyslom boli nasledovné otázky, na ktoré som chcela odpovede: Prečo nemešká keď ide za chlapcom? Prečo nemešká na pohovory v práci? Prečo vždy mešká len keď ide niekde so mnou, keď vie, že to neznášam? Prečo musela meškať aj dnes, keď som ju tak veľmi potrebovala a prišla kvôli tomu z Brna, čo najskôr?

Jej odpoveď si však pamätám veľmi dobre a nikdy na ňu nezabudnem:

„Lebo viem, že ty ma máš rada, a že mi to prepáčiš.“

Toto som si napísala v ten deň:

Vážne? Takže takto to v živote funguje? Že keď niekto cíti, že ho mám rada tak si povie – a veď ona ma má rada, ona mi to prepáči. A môže si robiť čo chce, kedy chce? Akože fakt? Tým pádom asi chápem, prečo mi na hlavu sral celú dobu aj On. Pretože vedel, že môže. Lebo vedel, že ho mám rada a že mu to prepáčim. Zase.

Takže moje hranice boli niekde…aha počkať, takže ja som nemala vlastne žiadne hranice. Je mi tak strašne ľúto, že za mnou niekto šiel domov a ja som ho poslala preč, ale inak si tie hranice asi nikdy v živote nenastavím. Posratá empatia.

O pár dní neskôr:

O pár dní som mala terapiu, kde som riešila prácu, Jeho, Mrs. Always Late a nastavovanie svojich hraníc. Všetko, čo som si v rámci tých pár dní, sama „vyjasnila“, mi bolo zo strany terapeutky „eprúvnuté“.

Myšlienka, ktorú som si z terapie odniesla a myslím si, že stojí za zdieľanie –  „Adriána, ste človek, ktorý konflikty nemá rád, pretože ho oslabujú. Viete, sú aj ľudia, ktorí sa v konfliktoch vyžívajú. To ale nie je váš prípad, vy naopak k spokojnému životu potrebujete harmonické vzťahy, ktoré sú postavené na porozumení a spolupráci. A viete, vytyčovanie si hraníc je vlastne samo o sebe konflikt. Takže to bude nepríjemné, pre vás aj pre druhú stranu, no je to jediná cesta, ako sa to dá urobiť.“  Musím povedať, že mi to neskutočne pomohlo. Lebo som bola hrdá na to, že som sa zastala samej seba. Vyzerá to tak, že som si prvýkrát vedome vytýčila hranice.

Vytyčovanie hraníc nie je vôbec jednoduché. Niekto, kto mal šťastie na to, že žil v zdravšom prostredí, aj v detstve, ich má prirodzene aspoň nejak nastavené. Ale čo niekto, kto ich nemá vôbec? Niekto, komu tie hranice nonstop, po celý život, niekto prekračoval? Spočiatku nevedome, lebo sa nevedel brániť. Potom aj vedome, lebo sa bál, že na neho tá druhá strana zanevrie, keď jej nevyhovie. Fúha, to je boj! Vďaka mojim životným lektorom som spravila v tomto smere nesmierny progres. Nebolo to zadarmo, ako všetko. Bolo to trápenie, bolesť, smútok a oceán sĺz. V rôznej intenzite a poradí.

Potom sú tu tí ostatní a ich hranice. Ono je to ako s tými štátnymi. Nie je jednoduché určiť kde jeden štát začína, kde končí a kde začína zase iný. A končí. Veď celé tisícročia práve preto kvôli tomu ľudia medzi sebou bojujú. No a zase sme pri tom boji.

To, že už poznám tie svoje a už konečne viem, čo je pre mňa ešte prípustné a čo už vôbec, je skvelé a som vďačná za to, že som k tomu dospela. Lenže čo ak si niekedy tie hranice strážim až tak ortodoxne, že kvôli tomu nie som ochotná robiť kompromisy?  Čo ak nevedomky donútim ľudí medzi tým, vybrať si seba a svoje hranice alebo mňa? Čo ak potom ja zbytočne niekoho stratím? Čo ak stratím možnosť zažiť pekné chvíle, ktoré by mohli vo finále môj život zmeniť k lepšiemu?

Uznávam, že v tom niekedy sama nemám jasno. Kde sú tie hranice mojej osobnej integrity a aké rigidné, alebo naopak flexibilné, majú byť, aby to ešte bolo pre mňa dobré? Zároveň, čo môžem od druhého človeka požadovať ja sama?

Nič iné by som si neželala tak veľmi, ako to, aby ma mal človek rád takú aká som. Aj s tými chybami. Už viem, že sa mi nechce na nič hrať. Ani robiť na niekoho dojem. Je to únavné a vyčerpávajúce a predsa je v živote milión ďalších iných únavných a vyčerpávajúcich vecí. Tak dlho mi trvalo, kým som začala akceptovať a mať seba samú rada, takú aká som. Aj keď sa niekedy sama nesmierne seriem. Každý si zaslúži, aby ho mal rád niekto takého, aký je. S muchami aj s motýľmi. V dobrom aj v zlom. Viem, že som takých ľudí v živote mala. Nie jedného. A ďakujem za to, že ma mali radi takú aká som. Aj keď som ich niekedy určite nesmierne srala. A stále seriem. Som to stále ja, no zároveň som iná, ako predtým.

Už nikdy nechcem prísť o svoje hranice. O to, aby ma rešpektovali. Aby rešpektovali to, čo je pre mňa dôležité. Tým som si istá. Viem, že v drvivej väčšine viem presne rozlíšiť, čo to je. No bez mučenia priznávam, že niekedy si však nie som istá, či je všetko až tak strašne dôležité, ako si v tej chvíli myslím. Či na tom až tak strašne záleží a či nie som zbytočne veľmi prísna. Na seba aj na nich. Občas totiž jedná moje ego. Viem.

Viem aj to, že keď niečo chcem, tak pre to musím niečo urobiť. Napríklad, ak chcem tráviť čas s niekým, kto nebýva v rovnakom meste, musím to lepšie plánovať a robiť kompromisy. Niekedy mi to naruší iné plány, alebo skomplikuje logistiku. Taký je život. No čo v prípade, keď sa to deje pravidelne, neustále sa všetko mení, menia sa plány a harmonogramy? Začína to byť neúnosné, začína mi to vadiť a necítim sa tak komfortne? Kde sú hranice?

A predstav si, že sa sa s niekým pravidelne vídaš a riešiš s ním množstvo vecí. Pracovných, či osobných. Zrazu sa pre niečo rozhodne. Povedzme, že to nie je tá najzásadnejšia vec na svete, no zároveň má nejaký vplyv aj na Teba. Ten tvoj človiečik Ti to ale nepovie. Na jednu stranu, nik nemá nijakú povinnosť všetko riešiť a konzultovať s niekým ďalším. Vysvetľovať a obhajovať svoje rozhodnutia. Nikto nikomu nepatrí a nikto nie je nikomu nič dlžný. Lenže čo, keď sa to dotýka aj Teba? Je to v poriadku? Je v poriadku, keď sa ohradíš alebo si zase len Drama Queen? Kde sú tie hranice?

No a povedzme, že sú dvaja ľudia. Je im spolu dobre. Síce si nepovedali, že spolu chodia, ale povedala by som, že tak trochu chodia.

(Báj d vej), bola by som za to, aby to aj v dospelosti fungovalo ako na základke. Pamätáš, keď ti ten chalan poslal papierik, na ktorom bola napísaná úplne jasná otázka:

„Chceš so mnou chodiť?“

K dispozícii si mala dve jasné možnosti: ÁNO alebo NIE. Vybrala si si tú správnu, zakrúžkovala a papierik poslala späť odosielateľovi. A zrazu ste buď spolu chodili, alebo nie. Aké jednoduché to bolo a ako sme si to sami časom skomplikovali, však? Keby to tak fungovalo aj dnes, vyhli by sme sa množstvu s(h)ituationshipov. To je však jedna veľká téma, ktorá si zaslúži pozornosť a priestor. Veď kto žiadny nezažil, akoby ani nebol. Ale o tom inokedy.

Takže späť k téme. Sú dvaja ľudia. Je im spolu dobre. Síce jej neposlal papierik, kde bolo napísané, či s ním chce chodiť, ale chodí s ním. Na večeru, cvičiť, či na dovolenky. Je im spolu dobre. Je jej s ním dobre. Vie ju rozosmiať, je pred ním autentická a sama sebou. Vedia sa skvele porozprávať. Pomáha jej. Vie variť, je starostlivý a vraj má dobrú postavu, keď si dá dole tričko. Majú dobrý sex. Sú spolu často a veľa. Vlastne skoro nonstop. Ona občas potrebuje čas pre seba. Normálne, každý z nás ho potrebuje. On, aj keď mu niekoľkokrát povie, že dnes chce byť sama, aj tak vždy za ňou príde. Na jednej strane je to krásne gesto, keď je niekomu s Tebou tak dobre, že bez Teba nechce byť. Na druhej strane, nie je to dosť zásadné prekračovanie hraníc?

Áno, každý by mal mať hranice. Lenže keď sa zamyslím nad tým, čo som v poslednej dobe prežila, a čo vidím okolo seba, mám pocit, že mať až tak pevné hranice je niekedy kontraproduktívne. Neviem. Niekedy som z toho fakt zmätená.

A tak mi napadlo, majú hranice hranice?