RANDE-NIE

Ako už napovedá samotný názov, ďalší článok bude o randení. Myslím si, že o randení mám čo povedať. Hlavne o randení, keď ťa odmietne niekto, do koho si zbláznený/á. Alebo o randení po rozchode. Alebo o randení na truc. Trochu som to už v predošlých príspevkoch načrtla. Samozrejme som zažila aj pekné rande. Aj tie smutné. Jedno som nazvala ako „najsmutnejšia talianska večera“. O tej Ti tiež niekedy poviem.

Hej randila som. Na začiatku som využívala Tinder. Moja prvá vlna tindrová nastala, keď som sa stretávala s Ním. Pretože sme spolu trávili pomerne dosť času. Boli sme spolu priemerne tak 3x do týždňa. Vždy prišiel za mnou a prespal u mňa. Najskôr som to brala tak, že spolu len spíme. Veď som bola krátko po dlhoročnom vzťahu, tak mi to vyhovovalo. No je pravda, že keď potom zostane do rána, robíte spolu normálne veci a ste denne v kontakte, tak sa jedna strana obvykle zamiluje. V tomto prípade som to bola ja.

Dlho som sa bála odhaliť svoje pocity. Nezabudnem ako som ležala vedľa neho v posteli a mala v krku takú extrémnu guču, že som zo seba nedostala ani slovo. V hlave som odpočítavala od 10 do 0. A znova. A zas. Nepovedala som nič. Nešlo mi to. A tak som sa trápila a držala. Keď už som viac nemohla, priznala sebe a následne aj jemu, ako sa veci majú, jeho reakcia bola, že mu to takto vyhovuje a nebude z toho nič viac. Vzťah nechce. Samozrejme, že som z toho bola smutná, pretože sme predtým s kamarátkami analyzovali, každý jeho krok a vyšlo nám z toho, že ma proste musí mať rád. Veď to poznáš.

Inak to som bola úplne niekde inde. Dnes by som to už celé vyriešila inak. Jedna z najlepších rád, aké som kedy dostala je: keď nevieš, tak sa spýtaj. Takže dnes sa pýtam vždy keď potrebujem. Aj keby to mala byť totálne hlúpa otázka. Keď dostanem odpoveď, tak ju beriem takú, aká je. Nedúfam v to, že sa tá odpoveď zmení. Nehľadám za ňou skryté významy. Pýtam sa priamo, Ty mi priamo odpovedz. Nech je odpoveď akákoľvek. Už s tým viac nestrácam čas a idem ďalej. Pomalšie, či rýchlejšie, ale proste idem. Nechcem sa znova niekde zaseknúť.

Nuž, inak som to robila kedysi a stálo ma to 5 rokov nádeje, ktorá, ako sa hovorí, zomiera posledná. No v tomto prípade by bolo pre všetkých zúčastnených omnoho lepšie, keby zomrela tak pred 4 rokmi. Ale to som trošku odbočila. Len malá rada do života, ktorú som chcela napísať. Takže píš si. Keď nevieš, tak sa spýtaj. Nie kamošky, ale toho  jediného človeka, ktorý ti na to reálne dokáže odpovedať. Nevymýšľaj si svoje odpovede a príbehy. Je to zbytočné a je to na prd. Využi ten čas lepšie. A keď už máš odpoveď, tak ju príjmi. Aj keď sa Ti nepáči. Nečakaj, že sa zmení. Nestrácaj čas, život máš len jeden. Move on. K tejto téme sa určite ešte vrátim, lebo si zaslúži extémnu pozornosť.

Teraz však ideme ďalej. Takže keď mi povedal, že z toho nič nebude, tak som si nainštalovala Tinder, pretože som nutne potrebovala spoznať niekoho iného. Aby som na neho zabudla. Netuším, ako som si mohla myslieť, že to takto funguje, ale asi som si to fakt myslela. Takže som  ležala v posteli a swipovala doprava alebo doľava. Páči, nepáči, ideš. Niekedy som si ani neprečítala BIO a potom sa mi stalo, že mi týpek písal, či teda ideme do tej trojky. Upsí, to som úplne nechcela. Nikdy som nikomu nenapísala prvá, takže som čakala, kedy sa mi niekto ozve. Vymenili sme si pár správ a v momente, kedy ma pozval von, som buď prestala odpisovať, alebo som sa nejako vyhovorila. Alebo sa dialo ešte to, že bol niekto hrozne fajn, písali sme si, šli sme na kávu. Bolo ti ptíjemné. Lenže potom sa mi zase ozval On, videli sme sa a ja som toho fajn chlapca mala na háku. Moja klasika.

Jednému som tri krát zrušila rande. Nechápem, ako mohol ešte chcieť ísť so mnou von. Ja už by som o chlapa, ktorý ma 3x poslal k šípkux, ani bicykel neoprela. Nuž nič. V ten deň, kedy sme mali ísť vonku štvrtý krát som bola s kamarátkou. Hovorila som jej, ako sa mi extrémne nechce nikam ísť. Chcem byť radšej doma. Už vtedy som sa mala na to vykašľať. Ale bolo to celé inak. Prinútila ma obliecť sa a odviezla ma do Dejvíc, do Na Brehu Rhôny. Na moje rande. Keby som s ňou nebola, tak by som na to štvrté rande pravdepodobne nikdy nedošla. Hello, it´s me. Nakoniec sme sa pár krát videli.

S týmto istým človekom sme sa potom stretli po nejakej dobe zase. V nejakom období našej „fázy odlúčenia“ s Ním. Bol fajn, mali sme zaujímavé konverzácie a páčil sa mi aj fyzicky. Pozval ma k sebe na večeru. Bolo mi úplne jasné, že k niečomu môže dôjsť a tak som k tomu aj pristupovala. Aj som si oholila nohy a tak, bola totiž zima. Večer bol fajn, uvaril mi skvelú večeru, rozprávali sme sa, popíjali sme víno. Zo situácie tak nejak vyplynulo, že sme sa začali bozkávať. Bolo to vlastne veľmi príjemné.

Až do momentu, kedy z mojich úst vyšli tieto slová: „Ja sa s tebou nevyspím.“

Dodnes netuším, aký skrat sa mi v tej chvíli odohral v hlave. Chudák chlapec, bol z toho úplne vedľa. Nedivím sa mu. Bolo to tak trápne, že som si radšej hneď zavolala taxík. Neprotestoval. Nedivím sa mu. O pár minút na to, som sedela v taxíku a hovorila si, že som fakt krava. Well done, Adriána. Takto si určite nájdeš plnohodnotný vzťah. Určite. On sa ešte aj napriek tomu ozval. Divím sa mu.

Takýchto situácií sa dialo niekoľko. Proces bol vždy rovnaký. Písali sme si, nasledovalo pár rande a keď sa schyľovalo k niečomu intímnejšiemu, napríklad k bozku, tak som buď otočila hlavu, alebo som na jedného týpka vystrelila dáždnik. Hej seriously. Hej viem, čo si myslíš. Akonáhle sa mi ozval On, tak mi bol jedno celý svet a všetci skvelí týpci, ktorí existujú s ním. Existoval len On a vždy som mu dala prednosť. Niekedy si hovorím, že keby som mala v hlave vtedy zrovnané veci tak, ako mám dnes, mohla som mať dávno muža a rodinu. Tých dobrých mužov som stretla viac. Nevadí. Život. Bohužiaľ On bol vždy tá prvá myšlienka, keď som sa ráno zobudila a posledná predtým, než som zatvorila oči. Občas som bola fakt zúfalá, pretože som ho tak šialene milovala. Vedela som, že nikdy spolu normálne nebudeme, ale na druhú stranu som nikdy nedokázala nadviazať nijaký hlbší vzťah s niekým iným. Frustrujúce to bolo. Inak, beriem to pozitívne, že som tým ľuďom s ktorými som šla von vlastne priniesla šťastie. Jeden z nich si krátko potom našiel dievča a onedlho mali miminko. Druhý sa oženil. Tretí sa zasnúbil. Štvrtý je v dlhodobom vzťahu. Úprimne im to prajem.

Ľudia často spomínajú na nejaké svoje bizarné rande. Ja som bizarné rande nikdy nezažila, pretože každý jeden chlap, s ktorým som bola von, bol hrozne fajn. A pripravil mi skvelé rande. Občas si myslím, že je to naopak a práve tí chlapi môžu spomínať na bizarné rande so mnou. Takže by sa dalo povedať, že som mala šťastie v nešťastí. Akurát som v tej dobe nebola na randenie pripravená. Bol to pre mňa len zabijak času, dôkaz toho, že môžem mať niekoho iného. Potvrdenka toho, že On ma síce nechce, ale ostatní áno. Len, čo z toho, keď môžem mať desať chlapov, ale ani jeden nie je On? Akonáhle ma znovu držal v náručí, úplne som na tých ostatných zabudla. Dve minúty mi stačili. Vždy. Stále dokola. Nič nové.

Uznávam aj to, že som sa k nim často nezachovala pekne. Zbytočne som ich naťahovala, aj keď som vedela, že s nimi nikdy nebudem. Nerobila som to naschvál a úprimne som tomu chcela dať šancu. Racionálne som samú seba snažila presvedčiť, že by to mohlo byť fajn. Keď som sa chvíľu stretávala s človekom z minulosti, s ktorým som na výške chodila a naozaj tomu chcela dať šancu, čo dokladá aj fakt, že mi na chvíľku preblyslo hlavou, že sa za ním presťahujem do Bratislavy, stroskotalo to z presne toho istého dôvodu. Bolo nám spolu dobre, ale akonáhle sa za čas ozval On, tak som ho nemohla pustiť z hlavy. Uvedomila som si, že nemôžem byť s týmto človekom, pretože nie je fér, aby som s ním bola len tak napol, a nedala mu všetko, čo si zaslúži. Nebola som toho schopná, pretože som niekde na pozadí mala v hlave stále Jeho. Tak som to musela ukončiť. Keď sme spolu volali cez videohovor a ja som mu to vysvetľovala, povedal mi:

„Adriána, ty si môj karmický trest. Ty si mi urobila to, čo som ja robil všetkým ostatným dievčatám. Stretával som sa s nimi aj keď som vedel, že z toho nič nebude a iba som ich naťahoval.“

Spomínam si, že táto veta ma extrémne zasiahla. Tak veľmi, že som sa na mieste rozplakala, pretože mi bolo ľúto, že si myslí, že som mu spravila toto. A ešte zámerne. To som nikdy nechcela. Veľmi som si priala, aby nám to vyšlo. Plakala som aj preto, lebo som bola zúfalá z toho, že práve prichádzam o skvelého človeka, s ktorým by som sa mala krásne, kvôli človeku, s ktorým zažívam peklo stále dokola. Plakala som pretože som chcela, aby to bolo všetko celé inak, no zároveň som bola úplne bezradná a nedokázala s tým nič urobiť.

A tak to šlo dokola. Až kým si On, konečne neuvedomil, že chce so mnou chodiť. O našom „chodení“ sa tu teraz rozpisovať nebudem. Popravde mi až po veľmi dlhom čase, dalo by sa povedať, že až teraz, definitívne došlo, že to čo sme predvádzali my dvaja, s normálnym chodením dvoch ľudí nemalo absolútne nič spoločné. Ale o tom inokedy.

Potom, čo sa so mnou rozišiel naposledy, som bola v opačnom móde. Bolo mi fyzicky aj psychicky zle a posledné, o čo som stála je randenie. Takže som vedela, že tento krát to nebude cesta. Netúžila som po ničom inom, len aby sa stal zázrak a ja som zistila, že to bol iba zlý sen a žiadny rozchod sa nikdy nestal. Lenže on sa stal, a mňa stálo všetky moje sily, aby som sa z neho dostala. Musela som sa znovu presťahovať. Týždeň som strávila u kamarátky, kým som mala prístup k starému bytu. Postupnými krôčikmi som sa z toho dostávala. Začala chodiť von, najskôr na dve hodiny a potom na celý večer. Druhý deň som obvykle preplakala. Chýbal mi, ako šľak. No a potom sme sa ešte aj tak stretávali. Hej, asi Ťa to prekvapí. Hej, je to blbosť.

Samozrejme, že aj po poslednom rozchode som bola na rande. Akurát, že Tinder som si už nikdy nestiahla. Vedela som, že nie som pripravená na nijaký vážny vzťah. Nechcela som ani robiť tie chyby, ktoré som robila predtým. Nechcela som nikomu ublížiť a ani sľúbiť to, čo nemôžem splniť. Akurát sa to potom nejak samo vyvinulo. Trávila som čas s niekým, koho som dobre poznala. Cítila som s ním taký zvláštny pokoj a pochopenie, ktoré mi tak strašne chýbalo. Pochopenie, o ktoré som roky bojovala. Nechcela som to však nijak definovať a premýšľať nad budúcnosťou. Znovu býval v inom meste ako ja, takže sme sa nevideli každý deň, niekedy ani každý týždeň. Skúsili sme ísť spolu na týždeň na dovolenku. Všetko bolo fajn. Určite to bolo tým, že sme sa poznali strašne dlho a strašne dobre. Chvíľku som si myslela, že s ním už ostanem, ale potom som zrazu cítila, že nemôžem. Že stále nie som ready, že si neviem predstaviť, že oficiálne vyhlásim, že som vo vzťahu. Že mi v tom vzťahu niečo chýba a bojím sa, že to je pre mňa tak doležité, že toho človeka aj tak sklamem. Nebola som pripravená na toto rozhodnutie. Nebola som si tým vôbec istá a zase, kto ma pozná, vie, že keď si niečím istá nie som, a mám čo i len malú pochybnosť, tak to proste nedopadne. Aj keď je to náročné, ťažké a zložité. Som to proste ja a inak mi to nejde.

Dnes viem, že tie randenia a vyplňovanie času s inými ľuďmi, slúžili na to, aby som na neho nemyslela. Aby som tú bolesť na chvíľku prehlušila. Tie nenaplnené sny a očakávania. Nikdy som sa však ani s jedným z tých ľudí nedokázala zblížiť. Nepustila som ich za určitú pomyselnú hranicu. Aj keď to reálne medzi nami bolo intímne, pre mňa to intímne nebolo. Pre mňa to znamenalo niečo úplne iné. Nebolo mi ani trochu príjemné a prirodzené, keď sa ma niekto dotýkal. Brala som to len ako fakt. Súčasť. Má to tak byť. Nič to však pre mňa neznamenalo. Znie to hrozne, ale je to pravda. Lebo tie city a lásku som mala niekde inde. Aj keď som sa snažila, aby to tak nebolo. Niekoľko krát som počula vetu „ja by som to takto nedokázal/a, s niekým niečo, keď to tam nie je.“ Ja som to dokázala úplne v pohode. Dokázala som mať s niekým sex, ale nedokázala som ho pustiť k sebe, úplne sa mu otvoriť a dať mu priestor na to, aby ma prípadne zranil. Lebo keď si niekoho k telu pustíš, tak mu dávaš šancu, aby Ťa zranil. Preto sa toho tak strašne bojíme, ako čert kríža. Toto bola moja obrana. Keď niečo vyzeralo tak, že by to mohlo niekam smerovať, zdupkala som. Bála som sa, že prídem o svoju slobodu, bála som sa, že sa budem musieť niekomu prispôsobovať, že ma bude chcieť niekto meniť. Bála som sa záväzku, lebo som si ním nikdy nebola istá. Nebol to ten človek, s ktorým vidím svoju budúcnosť. Vždy som tomu strašne chcela veriť, ale vnútorne som vedela, že tomu neverím.

Ľudia často randia preto, lebo sa boja byť sami. Potrebujú tam niekoho mať. Proste niekoho. Mojim radením som ublížila dosť ľuďom. To viem. Vždy som to ukončila na rovinu a povedala to, čo cítim. Respektíve necítim. Pretože som si veľmi dobre uvedomovala, že nemôžem a ani nechcem oberať o čas ľudí, ktorí presne vedia, čo od vzťahu chcú. Pretože som vedela, že ja to nebudem. Nikdy to nesplním, nikdy do toho nebudem pasovať. Zároveň som to niekoľko krát asi nechala zájsť príliš ďaleko na to, aby to pre druhú stranu nebolo trpkým zážitkom. Mrzí ma to, ale všetko sa nám deje preto, lebo potrebujeme, aby sa nám to stalo. Aj keď hneď nevidíme prečo. S čistým štítom môžem priznať, že som sa tak posledných 6 rokov, v tých „vzťahoch“ totálne strácala. Tiež som sa bála, že nakoniec skončím sama. Dnes ma tak napadlo, že som sa musela báť fakt veľmi, keďže som vďaka svojmu strachu zostávala vo vzťahu, ktorý nebol nikdy vzťahom.

Nad tým, že napíšem článok o randení už som rozmýšľala dávno. Mám totiž v poznámkovom bloku témy o ktorých chcem písať. Úplne nadšená som bola keď ma napadol názov: rande-nie. Akože randeniu hovorím nie. Pretože si myslím, že by sme nemali randiť keď sme stále zlomení. Pretože zážitok s názvom „najsmutnejšia talianska večera“. Takže prvotná myšlienka pre Teba mala byť, že je blbosť randiť, keď to tam nemáš. A aby si to nerobil/a. Kvôli sebe aj kvôli tým druhým.

Akurát, že dnes je situácia iná a nemôžem s tým tak radikálne súhlasiť. Randenie na truc, rande, na ktoré ideš nasilu, len aby bolo, je blbosť. Na tuty. Je to strata času a zbytočné sklamanie na jednej, či na oboch stranách. Už by som nikdy nechcela byť s niekým len preto, aby ma na chvíľu vytrhol z mojej osamelosti. Pretože jednak dnes už sama byť dokážem a ten druhý človek si to fakt nezaslúži. Vieš, možno ťa má fakt rád a vidí v Tebe matku svojich detí. Ver mi, na svete nie sú len blbci. Blbci sa totiž dosť často z tých chlapov stávajú aj preto, že ich sklame žena a nevedia sa z toho dostať. A ja už som viac nechcela byť tá žena, ktorá ďalšiemu človeku ublíži. Žena vďaka ktorej to odnesie ďalšia žena, ktorá za nič nemôže. Chce len lásku. Nebuďme tými ženami. Takže takéto radenie, fakt NIE. Silne nedoporučujem, pretože z toho nič dobré nevzišlo.

No ale teraz tá druhá strana mince. Lebo každá má dve, však? Na druhú stranu sa pred tým nie je dobré úplne uzatvárať. Zatrpknúť. Blokovať si možné šťastie, ktoré už možno očami reálne vidíš, len ho nevidíš. Donedávna som si sama myslela, že nemôžem začať nič iné s niekým iným, než úplne 100% nebudem mať vyriešeného Jeho. A tak som poukončovala všetko, každý sebe menší náznak niečoho. Aj ten najmenší záblesk. Už som sa s tým zmierila.

Lenže potom som sa o tom bavila s terapeutkou. Zase. Terapeutka mi vždy, keď som sa jej pravidelne, tak raz za kvartál spýtala, kedy už budem úplne v pohode z toho vzťahu s Ním, zakaždým s pokojným výrazom v tvári odvetila:

„Adriána možno nikdy. Možno celý život tým budete poznačená. To je v poriadku“

V poriadku? Tak to mi teda rozhodne nepríde v poriadku. To sa s tým fakt nedá nič robiť? Nebola som schopná sa zmieriť s tým, že by to malo byť takto.

Potom prišla koučka, s ktorou som dva krát sedela lebo som chcela poriešiť svoj profesionálny život. Kariéru. Tie hlavné sračky som si už vyriešila, všakže. A vďaka jej za to, inak by som s Aortami začala tak za rok, ak vôbec. Spomínala mi, že žila 10 rokov v toxickom vzťahu, kde ju partner dokonca bil. Dnes má nového partnera, s ktorým má dieťa a je šťastná. Samozrejme, nebavím sa o štandardných problémoch vzťahového života, ktoré sú všade.

„No Adri a tak čo ťa ešte trápi? Chcela by si ešte niečo prebrať?“, opýtala sa ma, keď už sme všetko mali prebraté.

„Vieš, asi ma trochu trápia moje vzťahy. Ty kedy si sa z toho toxického vzťahu úplne dostala? Kedy si si povedala, že toto je ten muž, s ktorým sa do toho nového vzťahu rozhodneš ísť? Ako si zistila, že je ten pravý?“, zaujímalo ma.

„Adri ja som sa z toho predošlého vzťahu nikdy nedostala úplne. Občas, keď počujem čo hovoríš, si myslím, že si možno v tomto omnoho ďalej ako ja. A to som o 10 rokov staršia.“, odpovedala.

„S mojím terajším partnerom mi bolo skvele. Máme rovnaké hodnoty. Viem, že sa na neho môžem spoľahnúť. Proste som to tak nejak vedela, že to chcem skúsiť. Nehovorím, že niekedy by som najradšej nebuchla dverami a neodišla. Niekedy robíme veľké kompromisy a tiež sa musí vyrovnať s tým, keď mu poviem, že idem na mesiac do Peru“, od slova do slova si jej odpoveď nepamätám, ale tie hlavné pointy som myslím vystihla presne.  

V tejto chvíli mi to asi tak nejak došlo. Aha. Takže to je asi fakt tak, že to možno nepríde nikdy. Veľa mi to dalo, pretože od toho momentu som konečne prestala čakať na ten deň, kedy to príde, ako na spasenie. Miesto toho som to prijala ako fakt. Možno to nepríde nikdy, to ale neznamená, že už nikdy nebudem šťastná aj s nejakou druhou osobou. Nevylučuje sa to a je to len na mne.

Jedna malá zmena perspektívy vlastne zmenila celý ďalší chod môjho života. Ani by ma nenapadlo, že sa to stane. Píšem to preto, lebo si myslím, že randenie so správnym človekom je liečenie. Človek si väčšinou svojich bolestí a traumičiek musí vyriešiť a vyliečiť sám. Tak to je skrátka je. Dá sa to jedine poctivo odmakať. A je to veľmi osamelá a náročná cesta. Lenže niektoré sám nevyrieši. Je tu totiž ešte ďalšia kategória. Na to dostane príležitosť až keď s niekým bude znovu randiť. Chodiť. Randiť a chodiť naozaj, lebo chce a je na to pripravený. Randiť so správnym človekom. S človekom, ktorý mu pomôže napraviť nesprávne vzťahové vzorce, na ktoré bol dlhé roky zvyknutý. S človekom, ktorý mu ukáže, že to celé vlastne môže byť úplne inak a že to ani nie je taká veda. Dôležité je len chcieť, vzájomne sa snažiť pochopiť jeden druhého a vysvetľovať. Užívať si to ostatné pekné, čo je a nebáť sa, že to skončí.

Takže randenie? Za mňa áno, ale aj nie.

Tvoja Adri