LÁSKA, KOMUNIKÁCIA, DÔVERA (1.ČASŤ)

V poslednej dobe som premýšľala nad tým, čo je najdôležitejšie vo vzťahu, aby fungoval a ideálne mal aj perspektívu do budúcna. Jedna vec sa vybrať nedá, pretože jedna vec nestačí. Dnes začnem prvými troma, ktoré si myslím, že sú kľúčové.

Láska.

Jedného septembrového víkendového večera, som sa prechádzala s Mrs. Always Late po Letnej. Mierili sme do nášho obľúbeného podniku Cobra. Taká naša tradícia.

Ja: „Už by som sa chcela zase zaľúbiť. Ale čo to vlastne znamená?“

Mrs. Always Late: „Že si s človekom 24/7 a nevadí ti.“

Ja: „Aha noo tak to nič!“

Mrs. Always Late: „Uvedomuješ si, že si sa behom sekundy zmenila z Carrie na Samanthu?“ (odkaz na Sex v meste, ak by náhodou niekto nevedel)

Čo je láska?

Zamilovanie. Láska. Aký je v tom vlastne rozdiel? Zamilovanie, je krátkodobá záležitosť. Obvykle trvá pol roka, až dva roky. Povedala by som, že zamilovanosť je pocit. Prvým faktorom, ktorý zamilovanie spúšťa je fyzická príťažlivosť. Vo fáze zamilovania sa nám v tele vytvára dopamín a noradrenalin. Tie sú zodpovedné za nervozitu, búšenie srdca, za ten kokteil pocitov, ktorý sa v nás mixuje. Táto fáza je špecifická tým, že si v nej toho druhého človeka idealizujeme. Prehliadame chyby. Nie každé zamilovanie vyústi do lásky. Pretože fyzická príťažlivosť je extrémne dôležitá, u mňa je určite súčasťou základných pilierov vzťahu, ale čisto na báze fyzickej príťažlivosti lásku nevytvoríš.

Láska je niečo iné. Je to dlhodobý cit, stav. Láska vzniká postupne. Verím, že keby som sa spýtala 50 ľudí na jednu charakteristiku lásky, tak dostanem 50 rôznych odpovedí. Láska vzniká časom, postupne. Až časom si človek uvedomí, že tú lásku k niekomu cíti. Musí však tú druhú osobu už dosť dobre poznať, s kladnými aj zápornými stránkami a stráviť s ňou krásne, ale i náročné situácie. Situácie, ktoré ich zblížia. Vznikne medzi nimi puto. Kamarátstvo. Láska je puto. Toho človeka máme radi presne takého, aký je.

Bude láska?

Aby som sa ešte vrátila k príbehu z Letnej, dnes si myslím, že na začiatku je určite užitočným ukazateľom práve to, či nám nevadí s tým druhým človekom tráviť čas. Veľa času. V prehnanom zmysle, či nám nevadí s ním tráviť 24/7. Súdim na základe vlastnej skúsenosti, ako vždy. Keď sme spolu 24 hodín a ja už cítim, ako sa teším, že ten človek odíde a ja budem konečne sama, tak to nie je dobré znamenie. Myslím si, že z toho láska nevzíde. Naopak, keď sme spolu strávili celý víkend a ja sa už teším na to, kedy sa znovu uvidíme, viem, že som dobre. No, ale láska sama o sebe nestačí. To už som Ti hovorila aj minule. Sú tú ďalšie dôležité vecí, bez ktorých to nepôjde.

Komunikácia.

Každý o nej hovorí, no málokto vo vzťahu komunikuje na dostatočnej úrovni. Aj keď si o sebe myslím, že som pomerne dobrý komunikátor, tiež mám občas problém. Pretože niektoré témy sú skrátka náročné. Nie je ľahké ich otvárať. Hlavne keď sa s nimi spájajú nejaké naše hlboké bolesti a traumy. Neraz som sa stala svedkom toho, že sa mi niekto zveroval s nejakým problémom vo vzťahu. Občas sa stane, že ten človek ešte nevie, z čoho to pramení, pretože to sa stáva často. Často je to tým človekom, nie tým partnerom. Ale aj tak je potrebné zistiť čo sa deje a pomenovať to.

No často sa stáva aj to, že sa spýtam otázku: „A povedala si mu to? Vie o tom, že ťa to trápi? Povedala si mu ako sa cítiš?“

Na ktorú dostanem túto odpoveď: „No vlastne nie.“

Toto je častá chyba, pretože tá druhá strana teda možno ani netuší, že je nejaký problém. Prosím ono to fakt nie je tak, že keď nájdeš tú pravú lásku, tak je na teba napojená telepatickou pupočnou šnúrou a dôjde jej všetko, čo ťa trápi. Fakt nie. Treba to povedať. To je krok číslo jedna. Vieš, ten človek možno absolútne netuší, že ti jeho nevinná vtipná poznámka vytvorila v hlave 40 dielny sci-fi seriál s blbým koncom.

Často sa bojíme povedať, že nám niečo nevyhovuje, aby sa tá druhá strana nenahnevala. Aby nás neopustila. Možno máš blbú skúsenosť z minulosti, kedy partner nebol empatický a keď si sa odhodlali/a povedať, čo ťa trápi, povedal, že „problémy sú len v tvojej hlave“, alebo „prosím ťa, čo zase riešiš.“

Veľa krát sa stretávam aj s názorom, že „chlapi nemajú radi, keď sa niečo rieši, tak prosím ťa nerieš blbosti, lebo sa na Teba akurát tak vykašle.“ Áno aj nie. Čo je blbosť? Pokiaľ je to niečo, na čom nám záleží a nedá nám to spať, tak to blbosť rozhodne nie je. Vzťahy a partnerov máme na to, aby nám do života dávali nejakú pridanú hodnotu, nie aby nás oberali o kvalitný spánok a nervy.

Keď sa vykomunikujú tie základné veci na začiatku, tak sa môže predísť problémom v priebehu vzťahu. To je totiž to budovanie vzťahu na pevných základoch. Nedostatok komunikácie je často príčinou pre rozpad vzťahu. Pravdepodobne tou najčastejšou. Som názoru, že i nevera a ďalšie iné problémy môžu mať prvotnú príčinu v nedostatku komunikácie.

Rozprávaj, ale aj počúvaj.

Komunikácia neznamená len rozprávať, ale aj počúvať. Pozorne počúvať druhú stranu. Veľa ľudí, keď už teda komunikuje, tak len rozpráva. Rozpráva o sebe a svojich pocitoch. Sústredí sa na ne. No počúvať, to je umenie! Počúvať a byť voči svoju partnerovi empatický/á. Snažiť sa ho pochopiť, aj keď sa nám zdá to byť to, čo počujeme absolútne nepochopiteľné a nelogické.

Je pravda, že nie každý človek je prirodzene skvelý komunikátor. Niekomu to ide ľahšie, inému ťažšie a potrebuje v tom podporiť. Každý vzťah je postavený na pravidle 50:50. V rámci svojich 50 %, ktoré vo vzťahu máš, do nich môžeš dať všetko a komunikovať svoje pocity za seba. Neboj sa partnerovi povedať, že s ním potrebuješ niečo prebrať. Daj mu však aj priestor. Možno nie každý deň sme v nálade a stave niečo preberať. Možno sme mali náročný deň v práci a celý deň niečo riešili.

On: „Potrebujem niečo prebrať. Ako si na tom? Mohli by sme teraz?“

Ona: „Rada to s Tebou preberiem, ale dnes na to nemám silu. Mala som ťažký deň. Mohli by sme to urobiť zajtra pri večeri?“

On: „Áno, samozrejme. Tak to preberieme zajtra.“

Takto nejaké vyzerá zdravá komunikácia. A mal/a by si tam cítiť aj vzájomný rešpekt.

To, že sa niečo preberie zároveň neznamená, že sa to musí nutne v tej chvíli aj vyriešiť. Napríklad ja to mám tak, že keď sa otvorí nejaká nová téma, potrebujem sa nad ňou zamyslieť. Často teda nedokážem priamo v tej chvíli zareagovať, alebo zaujať jasné stanovisko. Potrebujem si to nechať prejsť hlavou a spracovať, a až potom sa k tomu môžem vyjadriť. To je samozrejme v poriadku, ale aj toto je potrebné komunikovať. Každý sme iný a každý i tú samotnú komunikáciu zvládame iným spôsobom. Tak sa neboj priznať svoje odlišnosti a potreby. Je to nesmierne dôležité. 

Dôvera.

Kameň úrazu. Veľmi dlho trvá kým si ju získaš, no stratiť ju môžeš mihnutím oka. Dôvera je krehká, preto na ňu treba dávať dobrý pozor. Človek, na základe vlastných skúseností a sklamaní, a priori neverí. Čím viac zranení a zrád máš za sebou, tým ťažšie sa ti verí. Je to prirodzené. Lenže nedôvera, s ňou spojená extrémna kontrola a žiarlivosť, je cesta do pekla. Čo s tým?

Duch vzťahov minulých

Sama som zažila, že ma partneri sklamali. Klamali mi do očí. Podvádzali ma. Je asi prirodzené, že keď sa ti stane toto, tak sa to na Teba nalepí a nesieš si to so sebou aj ďalej. Do ďalších vzťahov. Sama mám problémy s dôverou v ľudí. Všeobecne, nie len v partnerskom vzťahu. Keď ma niekto sklame, tak ho nemusím úplne odrezať zo života, no môj vzťah k tej osobe sa zmení. Naruší. V tomto som asi niekedy príliš prísna, no tak to je.

Sama som žiarlila. Prehnane a na všetkých. O tom som už čiastočne písala. Moja žiarlivosť mala dve roviny. Žiarlila som preto, lebo som sa sama necítila dosť dobrá. Nebola som si sebou istá a tým pádom som považovala každú osobu rovnakého pohlavia, že je lepšia ako ja. Takže to bola pre mňa hrozba. Pokiaľ to máš rovnako, asi mám zlú správu, ale toto si budeš musieť vyriešiť sám/sama so sebou.  V poslednom vzťahu, som žiarlila prehnane aj preto, lebo ten vzťah nebol postavený na nijakých základoch, nefungovala medzi nami komunikácia a necítila som, že druhej strane na mne záleží. Keď som vyjadrila svoju obavu, bola zosmiešnená, zľahčená, alebo odignorovaná. Ten vzťah mi neposkytoval bezpečie a tak som ani nemohla dôverovať. Toto môžeš naopak vyriešiť jedine so svojim partnerom.

Čo som sa naučila a čo Ti chcem predať? Myslím, že som v tomto ohľade ušla kus cesty. Bolo to náročné, pretože nedôvera a žiarlivosť mi spôsobovala veľké úzkostné stavy. Na druhú stranu, sama som si tomu šla naproti.

Nikdy, nikdy, nikdy v živote nerob tieto veci

Robila som veci, za ktoré sa tiež spätne hanbím, ale bohužiaľ, v tom stave, v akom som bola, som nevedela inak. Píšem to preto, aby si sa poučil/a z mojich chýb. Ak chceš mať kvalitný a dobrý vzťah tak prosím ťa, tieto veci nikdy v živote nerob! Fakt nikdy prosím. Ubližuješ sebe a aj tomu druhému.

Mám na mysli toto. Áno, toto som fakt robila:

• pravidelne som stalkovala, koho si pridal na instagrame,
• stalkovala som tie dievčatá, ktoré si pridal na instagrame,
• keď mal ísť vonku, tak som vyrobila nejakú scénu, ktorú som ale zaobalila do úplne inej problematiky,
• keď bol vonku, tak som občas mala takú obrovskú úzkosť, že som písala milión sms, alebo keď sa neozýval, vyvolávala, až kým mi nezdvihol telefón, aby som ho skontrolovala,
• celú noc som nespala, pretože som si predstavovala v hlave príbehy, o tom, čo všetko sa tam vonku deje,
• pár krát som sa mu pozrela do mobilu/pc.

Ak niečo z toho robíš a na tvojom vzťahu ti naozaj záleží, tak prosím okamžite začni podnikať kroky k tomu, aby si s tým prestal/a.

Len tak nakuknem

Áno, robila som scény. Veľké. Strašne som žiarlila. O tom som už písala. Neverila som. Šla som mu do telefónu. A nie len ja. Nepoznám snáď skoro žiadnu kamarátku, či kamaráta, ktorý to niekedy neurobil. Aj mne to niekto urobil. Nie raz. Nie je to správne, pretože väčšinou vždy niečo nájdeš. Nájdeš niečo, čo reálne nemusí znamenať nič, ale teba to zožiera. A čo teraz? Budeš druhú stranu konfrontovať? Alebo sa budeš naďalej sám/sama zožierať, pretože vieš, že to, že si sa do toho telefónu pozrel/a nie je správne? Tá dôvera medzi vami sa každopádne naruší. Bez ohľadu na to, čo tam nájdeš, alebo nenájdeš, a či sa rozhodneš to riešiť. A to nechceš.

Kamarátka chodila bývalému do mobilu pravidelne, každý druhý deň. Vždy našla niečo, čo ju extrémne trápilo. Mala z toho obrovské úzkosti. Dokonca si spomínam, že som raz šla s inou kamarátkou stalkovať jej priateľa domov. Potrebovala totiž zistiť, či je naozaj doma a neklame jej. Ďalší kamarát mi priznal, že svoju bývalú partnerku sledoval. Hanbil sa za to. Neveril jej, no nič nezistil. Kolega z práce tiež partnerku sledoval, no bohužiaľ jeho sledovačka mala veľmi trpký koniec. Mala totiž dva paralelné vzťahy. Jeden s ním a jeden so svojím bývalým. Tiež mi to bývalý partner urobil. Čakal v noci vonku za rohom, aby zistil, kedy som prišla domov. Spomínam si na to, že som bola extrémne znechutená z toho, že ma niekto potrebuje kontrolovať. Takýchto príbehov mám neúrekom. Aký máš z toho pocit? Ja teda rozhodne nie dobrý!

Všetko z toho je zlé. Dnes by som to už nikdy nespravila. Z niekoľkých dôvodov. V prvom rade je potrebné si uvedomiť, že ten človek, s ktorým sme vo vzťahu, je slobodná svojprávna osoba. Určite sa nerozhodol/la ísť do vzťahu preto, aby ho/ju niekto kontroloval a obmedzoval slobodný pohyb. Tvoj partner nie je opica v Zoo, ktorú zavrieš do klietky. Nemáš na to najmenšie právo.

Nie si žiadna chýbajúca polovička. Ten druhý človek bol celý aj bez Teba. A ty tiež. Nie ste siamské dvojčatá, ktoré musia spolu robiť všetko. Každý potrebuje priestor pre vlastnú sebarealizáciu. To neznamená, že v tom priestore ťa hneď musí podvádzať. Niektorí ľudia sú spoločenskejší, iní menej. Sama sa rada vonku občas bavím s novými zaujímavými ľuďmi, to ale automaticky neznamená, že chcem s tým človekom niečo mať. Som len zvedavá. Mám veľa chlapských kamarátov, pretože si s nimi proste rozumiem. To ale neznamená, že je to nejaká hrozba pre môjho partnera. Každý potrebuje ísť na pivo s kamošmi.

To že ťa nikto nikdy nesklame, či nepodvedie, ti nikto nikdy nezaručí. To je proste daň za to, že niekomu veríš, otvoríš sa mu a v tom vzťahu s ním budeš. Niekedy ju zaplatíš, niekedy nie. Je to risk. Podľa mňa vzťah bez toho, aby si tomu človeku skúsil veriť, nie je možný.

Ten môj sa nikdy na nikoho nepozrie, fakt!

Veľa krát som bola v situácii, kedy sa môj partner pozrel na iné dievča. Niekedy som sa tvárila, že som si to nevšimla, niekedy som sa na tom smiala, pretože to bolo fakt veľmi „nenápadné“ a niekedy som k tomu mala nejakú pripomienku. Vadilo mi to? Občas mi to možno nebolo príjemné, no viem, že to je normálne. Človek je od prírody stvorený ako polygamná osoba. Dokážeme mať sex s rôznymi ľuďmi. Fyzicky nás priťahuje viac ľudí, nie len jeden. Či už sa to niekomu páči, alebo nie, je to vedecký fakt. Dostali sme oči na to, aby sa dívali. Dostali sme čuch a tak nám niektorí ľudia voňajú viac, ako ostatní. Tiež som pár krát počula vetu: „môj partner sa nikdy na nikoho iného nedíva.“ Vždy som sa v duchu pousmiala, pretože každý sa díva. Aj my ženy, nie len chlapi. Aj nám sa páči mnoho mužov. Tiež sa pozriem, keď ide nejaký fešák okolo.

Bájdvej, to že sa tomu tvojmu páči nejaká žena, ešte neznamená, že aj jej sa páči on. Na toto pri tom, ako si začneme v momente, keď sa na niekoho náš partner pozrie, predstavovať, ako spolu o pol roka zakladajú rodinu, už väčšinou nemyslíme. Raz mi kamarát, dobre vyzerajúci futbalista (ktorí obvykle núdzou o ženy obvykle netrpia) povedal, že: „ty čo si myslíš, že my prídeme do klubu a tie ženy začnú samé od seba na nás skákať?“ Aj Boris Valábik a Marián Gáborík, takzvaní hokejoví alfasamci, v podcaste spomínali na svoje zážitky s balením žien, ktoré ma osobne prekvapili, pretože som si ich život na prvú dobrú predstavovala inak.  

Človek je od prírody polygamná osoba, no svojím vlastným rozhodnutím sa stáva monogamnou. Tu máme navrch v porovnaní so zvieratami. Zase tie rozhodnutia, čo? Veď som už písala, že náš život je postavený na báze rozhodnutí. Ďalší fakt, ktorý potvrdzuje toto tvrdenie. Takže ja, keď som vo vzťahu sa rozhodnem, že budem monogamná. Prijímam tak zodpovednosť. Za svoje chovanie voči svojmu partnerovi. Moje rozhodnutie ovplyvňuje moje ďalšie správanie. To znamená, že už existujú hranice môjho chovania voči ostatným a mojich interakcií s okolím. Hranice, ktoré som si ja sama určila, pretože som sa tak rozhodla.

Podľa seba súdim Teba

Často sa stáva ešte jedna vec. Sama som podceňovala jej význam a keby som sa neocitla v situácii, ktorú si o chvíľku prečítaš, asi by ma to ani nenapadlo.  Neveríme a obviňujeme druhú stranu, pretože možno my sami sa nechováme voči nášmu partnerovi korektne. V skratke – podľa seba súdim Teba. Jedného piatkového večera, sa mi kamarátka (už asi po 250x) sťažovala, čo našla partnerovi v telefóne. Bola z toho extrémne smutná a ublížená. To, že som jej povedala, že mu nemá čo chodiť do telefónu, už asi spomínať nemusím. O pár minút na to mi však ukazovala slohové práce, plné „deep talks“ s kolegom z práce, o ktorom pomerne dlho rozprávala. Zarazila som sa.

„Čo by si robila keby si takto s niekým vypisoval on?“, spýtala som sa.

„No tak to by som neprežila, to by bol koniec!“, odpovedala.

„A uvedomuješ si, že ty sama robíš ešte horšie veci, ako on?“

Tým chcem povedať to, že často my sami robíme niečo, čo asi vnútorne cítime, že nie je správne. A že keby to robil niekto nám, tak s tým rozhodne v pohode nie sme. Že by to vo finále možno bolo aj na ten koniec, keby to zistíme. Následne často, možno podvedome, obviňujeme druhú stranu, že nám robí, to čo robíme vlastne my sami. Alebo žijeme v strachu, že nám to náš partner urobí.  

Tak len nabádam, že predtým, ako začneš robiť scény, žiarliť, vymýšľať si v hlave príbehy a dusiť svojho partnera, by bolo dobré si zamiesť pred vlastným prahom. Opýtať sa seba samého – naozaj k svojmu vzťahu pristupujem zodpovedne? Spravidla, to čo ublíži Tebe, ublíži rovnako aj Tvojmu partnerovi. Tu odporúčam jedno staré múdro, ktoré je absolútne nadčasové – nerob svojmu partnerovi to, čo nechceš, aby robil on Tebe. Amen.

Naschvály

Ďalšia vec, ktorej by som rada navždy povedala jedno veľké NIE. Toto sa tiež deje. Robíme si naschvál. Miesto toho, aby sme odkomunikovali to, čo nám nevyhovuje, tak hráme hry. Napríklad hry, ktoré majú otestovať žiarlivosť nášho partnera. Robíme naschvál veci, ktoré ani nechceme, lebo si myslíme, že to k niečomu pomôže. Nepomôže, ba práve naopak. Dokáže to vo vzťahu spôsobiť tak akurát jeden veľký prúser. Alebo potom mu chceme vrátiť to, ako sa zachoval. Nech vie, aké to je nie? Fakt to nie je cesta. Fakt je to zbytočné. Nie je jednoduchšie sa o tom pobaviť a vyriešiť to bez všetkého toho okolo?

Komunikácia once again

Je nesmierne dôležité s novým partnerom zdieľať skúsenosti z minulosti. Priznať, že mám strach, že o neho prídem, pretože už sa mi to stalo, keď ma bývalý podviedol. A bolo mi vtedy veľmi zle. Pokiaľ je to ten správny partner, tak to bude brať do úvahy a opýta sa, čo ti pomôže jednotlivé situácie zvládať lepšie. Nie je pravda, že sa musíš s minulosťou vyrovnať úplne sám/sama. Časť cesty si samozrejme musíme prejsť sami, no pokiaľ nás má partner naozaj rád, tak nám s tým pomôže, keď môže. Napríklad si môžete nastaviť, že keď idete vonku,  budete sa pravidelne ozývať a napíšete si, keď budete doma. Keď to partner dodrží, budete mu veriť o trochu viac. Pretože dodržal svoje slovo. Nie je potreba robiť scény a kontrolovať telefóny. Takto sa tá dôvera nebuduje. Práve naopak. Malé kroky, dodržiavanie dohôd a toho, čo ste si povedali. Takto sa buduje dôvera.

Nekontroluj

Na scénu prichádza ďalšia klišé fráza, ale znovu je to svätá pravda. Netráp sa tým, čo nedokážeš ovplyvniť. Viem, je to extrémne ťažké, aj keď to znie úplne jednoducho. Ale tak to je.

Nechceš

Môj priateľ má v pláne ísť na párty s kamarátmi. Ja budem už týždeň dopredu naštvaná. Nepoviem mu, že sa bojím, lebo ma posledný partner na párty poviedol, a preto sme sa rozišli. Bude ma to ale vnútorne zožierať a keďže nebudem vedieť čo s tým, budem k nemu hnusná. Budem každý deň vyvolávať hádky, kvôli absolútne nepodstatným veciam. Jeho to bude obťažovať a tak tiež bude nepríjemný. Budeme mať medzi sebou napätie a nebude nám spolu večer doma vôbec dobre. V deň akcie mu urobím scénu, aby som mu pokazila náladu a on si tú akciu neužil. Aby to bolo fér, veď ma čaká noc plná úzkostí. On otrávený odíde a už sa nevie dočkať, kedy si dá konečne pivo a bude mať od svojej stíhačky na chvíľu kľud. No lenže ja potrebujem mať nad situáciou kontrolu. A tak mu píšem: tak kde ste? a čo robíš? a s kým presne si? Keď mi neodpíše do 20 minút, tak mu napíšem ďalšiu správu: ty už sa niekde s niekým určite kurvíš keď mi neodpisuješ. Keď neodpíše ďalších 20 minút, tak mu napíšem ďalšiu správu: ak mi okamžite neodpíšeš, tak je koniec. On na takéto výlevy absolútne nemá náladu, takže telefón strčí do kapsy a radšej si dá ďalšieho panáka. Baví sa. Baví sa aj s inými dievčatami, lebo ono sa to tak proste vonku deje. Ja doma revem, mám hysterický záchvat a srdce mi búši tak, že to so mnou pomaly sekne. Tak píšem ďalšie hysterické správy. No a on, možno neurobí nič, čo by mi ublížilo. Možno urobí, pretože si povie, že či už niečo zlé robí, alebo nerobí, prežíva úplne rovnaké peklo, tak je to vlastne jedno. Ak spolu bývame, tak sa ani nedivím, že príde o 6 ráno, aby sa k tej stíhačke nemusel vracať. Ak spolu nebývame, tak bude celý ďalší deň na mňa naštvaný, lebo som sa chovala ako hysterická krava. Pritom chcel ísť len pokecať s kamarátmi. Možno začne premýšľať nad tým, či mu stojí za to mať vzťah, v ktorom bude pravidelne zažívať tieto stavy. Možno ma naozaj podviedol, lebo som ho svojim správaním k tomu dotlačila. Ja z toho skončím každopádne najhoršie. Budem sa trápiť ešte viac.

Chceš

Môj priateľ má ísť v pláne vonku s kamarátmi. Ja som si na ten deň tiež urobila svoj plán, na ktorý sa teším. On vie o tom, že sa ma občas zmocní určitá obava, pretože mám zlé spomienky z minulosti. Preberali sme to. Preto sme sa dohodli, že si počas večera napíšeme a napíšeme si, aj keď budeme v poriadku doma. Obaja zažijeme fajn večer a to, čo sme si sľúbili bolo dodržané. Ja som prišla domov skôr a idem si v kľude ľahnúť. Pretože viem, že to, čo sa deje tam vonku aj tak neovplyvním. Akonáhle mi hlavou preblysne nejaký scenár, ktorý sa mi nepáči, dávam si STOPKU. Ak sa to má stať, tak sa to stane. Ak spolu bývame, tak ma ešte v noci zobudí a porozprávame si zážitky. Ak spolu nebývame, tak si ich povieme na druhý deň. Spoločne sa na nich zasmejeme, objímeme sa a zhodnotíme, že my sa máme, že sa máme!

Čo sa má stať, stane sa

Asi je zrejmé, ktorý scenár je lepší. Trvalo mi, než som si to uvedomila a ešte viac mi trvalo, než som to dokázala prijať nielen teoreticky, ale aj prakticky. Je normálne, že sa bojíme, že prídeme o človeka, na ktorom nám záleží. Bojíme sa, že o neho prídeme kvôli niekomu inému. Lenže, tými všetkými vecami, o ktorých som písala, si nijak nepomôžeme. Naopak, vieme si tým pekne uškodiť a otočí sa to na konci dňa proti nám. Keď budem hysterická, tak toho partnera od seba akurát tak odoženiem, nakoniec ho tým pošlem možno rovno do náručia niekoho iného. Stane sa presne to, čo som najviac nechcela. Rozídeme sa a ja budem ľutovať, že som to celé spôsobila. Seba naplňujúce sa proroctvo.

Môžem si vybrať, za mňa lepšiu cestu. Dať človeku dôveru. Skúsiť mu veriť, že bude voči nám zodpovedný. A keď nebude, tak je to síce smutné, ale vlastne si tým ten človek uškodí sám. Svojou nezodpovednosťou príde o mňa, o nás. Ja mu však dávam šancu. Šancu na to, aby ma prípadne sklamal. Toto už tiež odznelo niekoľko krát, ale je to tak. Nech ide von. Nech sa baví. Nech spoznáva aj nových ľudí. Ak sa tam niekde zamiluje do niekoho iného, tak asi naša láska nebola tak silná, ako som si myslela. Nikdy nezabránime tomu, čo sa má stať. Rozhodne nie hystériou a snahou zatvoriť nášho partnera do klietky. Všetci sme stále slobodné bytosti, aj keď sme vo vzťahu. V rámci reakcie na životné situácie sa ako slobodní ľudia rozhodujeme. V tom tkvie naša nekonečná sloboda. Tvoj partner je síce zadaný, ale ak sa rozhodne, že ťa podvedie, rozhodne sa slobodne a ty mu v tom nezabrániš. To je to, čo som ti chcela vysvetliť.

Úzkosť

Úzkosť vzniká zo strachu. Úzkosť ale nie je postavená na reálnej situácii, ktorá sa skutočne deje, ale na hypotetickej situácii, ktorú si sami v hlave projektujeme. To si prosím uvedom. Koľko krát sa reálne stali tie katastrofické scenáre, ktoré si si vymyslel/a, keď ťa ovládala úzkosť? Som si istá, že takmer nikdy. Úzkosti sa často riešia v rámci terapie. Každý by rád dostal odpoveď na otázku, ako sa zbaviť úzkosti. Čo sa s tým dá robiť? Radia sa dychové cvičenia, v horšom prípade antidepresíva.

No realita je, a to ti povie každý skutočne dobrý psychoterapeut, že jediný, kto dokáže zatočiť s úzkosťou si ty sám/sama. Úzkosť treba vedome zastaviť. Je to ťažké, ale je to jediný spôsob. Akonáhle nasadneš na vlnu toho príbehu, ktorý sa „určite“ stane, musíš si dať STOPKU. Dlho som to nedokázala. Strašne som sa v tej úzkosti topila a z nej vychádzali aj moje reakcie okoliu, ktoré som následne ľutovala. Keď sa mi to stane dnes, dám si STOPKU. Normálne samej sebe poviem: „Adri, ukľudni sa. Nemá absolútny zmysel sa nad týmto zamýšľať. Áno, stať sa to môže, ale teraz sa to nedeje a ak keby sa to niekedy dialo nijako to neovplyvníš. Keď sa to náhodou stane, tak to budeš riešiť potom.“ Toto je moja stopka, ktorá mi vždy pomôže.

Katastrofické príbehy z budúcnosti, ktoré si vytvárame v hlave, nás trápia zbytočne. Uvedom si, že ťa trápia veci, ktoré v tejto realite ani neexistujú. Miesto toho, aby si si užíval/a krásne chvíle tu a teraz, sa trýzniš tým, čo sa pravdepodobne ani nestane. Neoberaj sa o šťastné momenty, život je krátky. To šťastie, ktoré všetci tak úpenlivo hľadáme, ti práve týmto uteká pomedzi prsty. Tak si ho pevne drž, je to len na tebe!

Takže láska, komunikácia a dôvera. To je trojka, ktorú chceš zažiť! Som presvedčená o tom, že pokiaľ nebudeš mať sám/sama v sebe, a následne v rámci vzťahu s partnerom, v rámci týchto oblastí poriadok, pevné základy vzťahu nepostavíš. Tak pracuj, vyhrň si rukávy a stavaj!

Tvoja Adri