V SEBE

Kde začať?

Sedím a premýšľam. Kde začať? Začiatok je koniec. Koniec je začiatok.

V poslednej dobe som nemala potrebu zdieľať. Nikde a nič. Obvykle sa mi to stávalo v obdobiach, kedy mi nebolo dobre a nemala som síl na to, aby som sa prinútila k životu. Nemala som chuť písať a už vôbec nie zdieľať. Tentokrát je to prvý krát inak. Nemám chuť zdieľať, ale nie je to preto, že by mi bolo zle.

Ani neviem, kde začať. Neviem, čo všetko napísať, aby to dávalo zmysel. Niektoré veci, ktoré sa dejú, sa veľmi ťažko popisujú ostatným. Pochopiť ich môže len ten, čo ich sám prežil. Stalo sa veľa vecí, ktoré by som na jednej strane najradšej vykričala do celého sveta, pretože by som si priala, aby to všetko zažil každý jeden tvor na tejto planéte. Na druhú stranu viem, že aj keby som to urobila, každý má svoju a úplne inú cestu k tomu, aby to mohol prežiť. Preto je to pre mňa aktuálne tak ťažké, niečo ti napísať.

Čo som v poslednej dobe robila?

Premýšľala som, o čo všetko sa chcem so svetom podeliť. O čo sa chcem podeliť s tebou. No potom mi napadlo: koho to vlastne zaujíma? Koho zaujíma, čo robím, čo si myslím, čo cítim? Veď každý má dosť svojich slastí a strastí. Každý sa stará sám o seba. Napadá mi, že tak by to vlastne asi malo byť. No ďalej premýšľam.

Čo som v poslednej dobe robila?

Kde som bola? V sebe.

Bola som v sebe. Veľa. Počas posledných rokov som strávila neuveriteľné množstvo času tým, že som sa spoznávala. Zisťovala som, prečo sa mi diali veci, ktoré sa mi diali. Pátrala som po tom, prečo sa mi opakovali. Spájala si zažité vzorce svojho správania a ich dopad na môj život. Hlavne na moje vzťahy. Vzťahy s druhými ľuďmi, ale aj na vzťah k sebe samej.

Posledné roky som veľa energie investovala do vzťahov s druhými ľuďmi. Niekedy to malo zmysel, inokedy to bola strata času. Teda svojim spôsobom, pretože všetko ma to nakoniec sformovalo do dnešnej podoby. Som vďačná a nemenila by som. Akurát už niektoré veci vnímam inak. Ale to je v poriadku, pretože aj naše názory sa môžu meniť. Keď ich meniť dokážeme, znamená to, že máme otvorenú myseľ. To čo cítime dnes, nemusíme cítiť o dva mesiace. Náš život je konštantná zmena.

Doposiaľ som si stále hovorila, že musím byť vďačná konkrétnym ľuďom, pretože vďaka nim som sa naučila nejakú novú lekciu. Snažila som sa niekomu za to zlé, čo sa mi stalo dať kredit. Divné nie? Uvedomila som si, že v skutočnosti musím poďakovať sebe samej. Ten človek je len sprostredkovateľ, prostredníctvom ktorého daná lekcia príde. Príde, pretože ju potrebujeme prežiť. Buď sa z nej poučíme, alebo sa bude opakovať. Príde znova, no tentokrát možno s iným sprostredkovateľom. Takto to ide dokola. Koniec je začiatok. Začiatok je koniec.

No ten, komu musíme poďakovať, sme my sami. Za to, že sme tú lekciu zvládli, že sme sa poučili. Rovnako si musíme odpustiť, keď sa nám to nepodarilo. Príde ďalšia príležitosť. To ty sa učíš. Ty sa trápiš, ty získavaš, ty strácaš. Ty si uvedomuješ. Ty zbieraš prežitky. To ty si poďakuj. Poďakuj sebe. Potom skús byť v sebe.

Aby som sa vrátila naspäť. Keďže som venovala nespočetné množstvo energie do vzťahov s inými ľuďmi, cítila som, že je správne konečne venovať tú energiu a čas vzťahu k sebe samej. Venovať si čas, tú jedinú komoditu v našich životoch, ktorá je nenávratná. Venovať ho vzťahu, ktorý je na celý život a pokiaľ nebude kvalitný, ani tie ostatné nebudú. Keď nebude postavený na rešpekte, úprimnosti, podpore, vďačnosti a láske, len ťažko by som taký vzťah mohla vytvoriť s ďalším človekom.

Bola som to totiž samej sebe dlžná. Chcela som si dopriať čas na to, dať si plnú pozornosť. Počúvať sa. Tak, ako sa to snažím robiť, keď trávim čas s niekým iným. Byť tu a teraz. Len byť. Byť tu so sebou, pre seba. Tak, ako som tu vždy bola pre všetkých ostatných.

Posledné dva mesiace boli prelomové. Čiastočne preto, o čom som písala v predchádzajúcom článku. Veľmi ťažko sa to vysvetľuje, pretože keby sa niekto na mňa díval z diaľky, povedal by, že sa v mojom živote vôbec nič nezmenilo. Mám rovnakú prácu, žijem v rovnakom byte, mám okolo seba takmer rovnakých ľudí. V skutočnosti sa v ňom zmenilo úplne všetko. Preto, lebo sa všetko zmenilo vo mne. Menilo sa to nejakú dobu a ten proces neustále trvá, akurát sa jeden cyklus uzavrel. Nuž, očami neviditeľné nie je ľahké vysvetliť. Každý totiž hľadá dôkazy.

Let it go

Je veľmi ťažké sa zbaviť niečoho, čo nám už v živote neslúži. Je jedno, či sa jedná o naše vnútorné nastavenie, alebo o to, čo nás obklopuje. Pravdou je, že pokiaľ sa zmení niečo v nás, začne sa meniť aj svet okolo nás. Niektoré rozhodnutia sú náročné. Pretože v určitom bode „máme“ pocit, že máme aspoň niečo, a vieme, že po tom, čo sa rozhodneme, o to definitívne prídeme. Chce to obrovskú dávku odvahy.

Aj vtedy, keď sa zbavujeme niečoho, čo pre nás nie je dobré a spôsobuje nám trápenie. Pretože je to krok do neznáma, skok voľným pádom, pričom vôbec netušíme, kam dopadneme. Aj keď ja, teraz keď to píšem, mám aktuálne v hlave veľmi konkrétnu vec, nechcem byť konkrétna. Dosaď si do toho to, čo práve potrebuješ.

Toto sa stalo v mojom prípade. Môžem zdieľať  len to, čo sama poznám. Keď urobíme po rokoch nejakú výraznú zmenu, je potrebné sa s tým vysporiadať. Zvyknúť si na novú situáciu. Na pocit, že niečo už nie je. Naladiť sa na nové poriadky. Zatvoriť poslednú stranu tej hrubánskej knihy. Nabrať silu na to zdvihnúť ju, zabaliť do krabice, krabicu zalepiť a odložiť preč.

Následne prichádza na rad si to spracovať. Nech už to znamená čokoľvek. V mojom prípade to znamenalo nasledovné: vyplakať sa. Niekoľkokrát. Občas úplne nečakane. Všetko to pustiť. Prežiť tie chvíle, kedy vám niečo šialene chýba. Niečo. Niekto. Zvyknúť si na ten prázdny priestor, ktorý sa zrazu objavil. Prijať ho do svojho života. No a postupne ho vyplňovať niečím iným. Nie nasilu, ale tak prirodzene.

Ako dlho to bude trvať?

To je otázka, na ktorú nám nikto nedá odpoveď. Každý z nás je úplne iná, jedinečná bytosť, ktorá je naprogramovaná skrz inú výchovu, návyky, vzorce, prežitky a skúsenosti. Takže tento proces bude vyzerať a trvať u každého úplne inak. Je to tak v poriadku. Nie je potrebné sa s nikým iným porovnávať. Každý máme svoju cestu. Každý sa tam dostaneme iným spôsobom, či už to bude trvať kratšie alebo dlhšie.

Pravá sloboda

Na konci tej cesty je sloboda. Absolútna sloboda. Sloboda, ktorá predstavuje nezávislosť. Už na ničom nezá(visíme). Je to ten moment, kedy je človek tu a teraz. Kedy nečaká, či sa niekto ozve alebo ospravedlní. Nečaká, že sa niečo stane, že niečo príde. Že niekto príde. Záchranca. Keď človek pochopí, že jediný záchranca, si môže byť on sám, príde sloboda. Ten pocit, kedy je človek zmierený s tým, ako sa veci majú. Keď prijíma dobré aj zlé, pretože verí, že všetko je presne tak, ako má byť.

Mier

Nakoniec príde mier. Občas sa v živote stane, že musíme zavrieť jedny dvere, aby sa mohol dostaviť pokoj. A potom, potom, keď zostane ticho, človek nájde pokoj v sebe samom. Pretože v nás, tam je to miesto, kde by sme mali všetko hľadať. Často sa pýtame druhých. Pokladáme otázky, pretože sa domnievame, že nám niekto pomôže nájsť správnu odpoveď. Pravdou je, že správna odpoveď na otázku pre jedného človeka, nemusí byť správna odpoveď pre toho druhého.

Niekedy človek musí zostať úplne sám. V tichu. Potom začne k nemu prehovárať ten tichý hlások. Ten hlások, ktorý dovtedy nebolo možné počuť, pretože ho stále prekrikoval. Tým, že sme zbytočne vysvetľovali, obhajovali sa, hádali sa. Svojimi myšlienkami a čiernymi scenármi. Svojimi predstavami o tom, ako by veci mali byť.

Tu a teraz

Čo som v poslednej dobe robila?  

Bola som v sebe. Bola som na podložke. Praktikovala som jógu. Chodila som skoro spať. Varila som si dobré jedlo. Čítala som a vzdelávala sa v tom, v čom som našla oveľa väčší zmysel, než som si myslela, že by mohol byť. Bola som s ľuďmi, s ktorými môžem byť úplne sama sebou. Tvorila som. Učila som sa byť tu a teraz. Jóga ma to učí každý jeden deň. Tu a teraz. Zdanlivo obyčajná vec.

Koľkokrát si naozaj tu a teraz?

Často sme v minulosti. Spomíname na to, čo bolo. Na ľudí, ktorí boli a už nie sú. Ľutujeme to, čo bolo, no zmizlo z nášho života. Ľutujeme to, čo sme urobili alebo to, čo sme neurobili, no mali urobiť. Niekedy sme v tej minulosti zbytočne často a zabúdame na prítomnosť. Prítomnosť, ktorá o chvíľku bude znovu len minulosťou. Reálne existuje len prítomný okamih. Tu a teraz. Len túto chvíľu vieme ovplyvňovať a vytvárať.

Keď nie sme v minulosti, sme v budúcnosti. Tam sme ešte častejšie, pretože aj dnešná rýchla doba vzájomného prepájania sa cez sociálne siete a nekonečné notifikácie, nás k tomu navádzajú. Plánujeme, čo všetko musíme urobiť, čo nás čaká. Plánujeme budúce aktivity. Snívame a túžime. Predstavujeme si budúcnosť. To, čo budeme robiť a ako sa pritom budeme cítiť. Lenže aj budúcnosť je len ilúzia, ktorá v tomto momente neexistuje. Je len tu a teraz. Nič viac.

Koľko krát sa ti stalo, že si sa celý týždeň nemohol/nemohla dočkať nejakého okamihu? Stretnutia s niekým alebo nejakého zážitku? Keď však ten okamih nastal, buď si popri tom riešil/a ďalšie iné veci, vracal/a si sa do minulosti, bol/a na telefóne alebo nevenoval/a naplno svoju pozornosť človeku, ktorý sedel naproti tebe. Ten človek si mohol/mohla byť pokojne ty. Nemohol/nemohla si si tak vychutnať tie chvíle naplno, prežiť ich naplno. Zrazu sa ten okamih stal minulosťou. Začiatok je koniec. Koniec je začiatok.

Šťastie

Čo ťa robí šťastným/šťastnou? Kto?

Vieš, v skutočnosti to šťastie musíš nájsť v sebe. Preto je potreba byť v sebe. So sebou. Spoznať sa. Aj preto si myslím, že je lepšie nevrhnúť sa z jedného vzťahu do druhého, bez toho, aby si človek doprial aspoň nejaký čas v sebe. Čas na uzatváranie, poučenie sa, spracovanie si, odpustenie – sebe aj tomu druhému. Myslím si, že len keď sa to stane, tak človek môže vykročiť ďalej. Tak, aby ho nedobehli veci minulé.

Čítala som knihu, ktorá je náročná na pochopenie, no plná múdra. Zaujala ma v nej myšlienka, s ktorou súzniem, pretože aj ja som ju až nedávno skutočne pochopila. Šťastie musí nájsť každý v sebe sám. Keď žijeme v domnení, že šťastie závisí od inej osoby, nikdy šťastní nebudeme. Vždy budeme viniť z nášho nešťastia niekoho iného.

Keď si myslíme, že nám šťastie prinesie niekto iný, vyzerá to tak, že keď s tým človekom fyzicky nie sme, sme nešťastní. Chýba nám, neustále na neho myslíme. Občas máme pocit, že bez toho človeka nedokážeme žiť. To, že by sme ho stratili, je pre nás neskutočne bolestná predstava. Naopak, keď sme s ním, tie chvíle berieme tak nejak v pohode. Sme na neutrále. Spoločnosť toho človeka si nijak zvlášť neužívame, ale sme radi, že je tu, že máme kontrolu. Takže, tak ako tak, tento človek nám šťastie neprinesie. Jeho prítomnosť nás šťastným nečiní, naopak jeho neprítomnosť sú pre nás muky.

Naopak, keď sme šťastní sami so sebou, dokážeme spoločnosť milovaného človeka oceniť. Dokážeme si ho vážiť, pretože prítomnosť tejto osoby naše šťastie násobí. Keď s tou osobou byť z nejakého dôvodu nemôžeme, napadne nás, že by bolo lepšie, keby tu teraz bola. Keby bola pri nás, mohli sme sa rozprávať. Dotýkať a cítiť jeden druhého. Zdieľať spoločne prítomný okamih. No na druhú stranu nás táto predstava nedesí. Nebolí. Neprináša nám utrpenie. Vieme žiť spokojne a naplnene aj nezávisle od tejto osoby. Vieme robiť veci, čo nás tešia bez toho, aby sme mali našu myseľ neustále plnú myšlienok na túto osobu.

Tu a teraz

Čo som v poslednej dobe robila?

Bola som. Tu a teraz. Bola som šťastná.

Vyžaruješ energiu spokojného človeka. Cítim z teba pokoj. Pôsobíš oveľa kľudnejšie. Si v pohode? Si iná. Si taká, neviem. Neviem to opísať.

Som. Som sama sebou. Viem, že nie som pre každého a už ani nechcem byť. Už nepotrebujem ďalšiu inú osobu, skrz ktorej hodnotenie si budem dokazovať, že za to stojím. Niekoho, na kom sa stanem závislá, ako vždy, pretože sa bojím, aby som nezostala sama. Už sa nebojím. Niet sa čoho báť.

Stálo to veľa, ale stálo to za to. Stojí to za to! Začať odznova. No nie je to ľahké. Skvelé je to, že každý nový nádych, je nový začiatok. Stálo to veľa plaču a pocitu osamelosti. Keď bol každý niekde, so svojim partnerom a ja som bola sama doma. Bolelo to. Vyplavilo sa veľa bolesti takej, o ktorej som ani nevedela, že je. Prestala som s ňou bojovať. Prestala som sa brániť. Objavila som ju, prijala do svojho srdca, zoznámila sa s ňou a spoznala ju bližšie. Až potom som ju mohla pustiť preč.

Odpustila som sebe aj tým, ktorí mi ublížili. Odpustila som sebe za to, čo som spôsobila iným, no aj za to, čo som spôsobila sebe samej. Človek, ktorý je ublížený, ubližuje druhým. Nemusí to byť naschvál. Veľa vecí si neuvedomujeme. Človek, ktorý sa hnevá ubližuje. Človek, ktorý sa bojí ubližuje. Kým nezistíme prečo cítime tieto emócie, niektoré veci sa budú opakovať. Situácie v živote sa budú opakovať. Budeme ubližovať sebe aj tým druhým. Kým neprerušíme kruh. Koniec je začiatok. Začiatok je koniec.

Vydala som sa na cestu, ktorá bude pravdepodobne ešte dlhá. Vydala som sa na cestu, ktorá je tá správna pre mňa. Náročná, ale správna. Plná šťastia. Od kedy som sa na ňu vydala, dejú sa úžasné veci, za ktoré ďakujem. Vesmíru. V skutočnosti viem, že to ja som tvorca svojho života. Len na mne záleží, či bude šťastný alebo nie. V skutočnosti existuje len prítomný okamih. Včera je minulosť a zajtra je budúcnosť. Existuje len tu a teraz.

Nejakú dobu asi zdieľať nebudem a dám si pauzu. Teraz to tak cítim a rozhodla som sa, že sa budem riadiť tým, čo sama cítim, že je správne. Už navždy. Tvorím si svoj vlastný vesmír a tam teraz potrebujem investovať svoju energiu a čas. Aby som potom mohla zase dávať ďalej. Zdieľať s tebou. Zdieľať všetky tie prežitky a spájať sa tak s tebou.

Chcem ťa povzbudiť. Je jedno, kde sa na svojej ceste aktuálne nachádzaš. Každý máme inú, nezabudni. Ja nie som ty a ty nie si ja. Namasté. V doslovnom preklade zo sanskrtu znamená: klaniam sa ti. (Nama – klaňať sa, as – ja, te – ti.)  Vyjadruje úctu, rešpekt a jednotu s ostatnými bytosťami. Symbolizuje, že jedna duša uznáva druhú dušu. Vzájomne sa rešpektujme, takí, akí sme. Rešpektujme svoje rozhodnutia a cesty. Buďme k sebe súcitní. Buďme k sebe láskaví.

Ak prežívaš dobré časy, užívaj si ich plnými dúškami. S pokorou, láskou a vďačnosťou. Ak prežívaš horšie časy, ver, že pominú. Prijmi ich do svojho srdca, precíť a nechaj odísť. Život je cyklus, život je zmena. Všetky zmeny, ktoré sa nám dejú sú pre naše dobro. Aj keď to na prvý pohľad možno vyzerá úplne inak.

Nezabudni, že ty si tvorcom svojho sveta. Šťastie si tvoríš sám/sama, nešťastie rovnako. Ak toho nesieš na bedrách až príliš, neboj sa odbremeniť. Neboj sa púšťať a strácať, pretože nič, čo má byť tvoje nestratíš. Naopak, všetko čo má byť tvoje napokon nájdeš. Možno práve v sebe. Neboj sa zbaviť ťarchy, rozprestrieť krídla a letieť, aj keď možno nevieš kam až doletíš. Neboj sa.

Koniec je začiatok. Začiatok je koniec.

S láskou,

Tvoja Adri