WAKE UP AFTER BREAK UP

Už sú to dva mesiace od rozchodu. Boli to za dlhú dobu tie najnáročnejšie mesiace, aké som zažila. Prvý krát ma niečo dokázalo ovplyvniť natoľko, že som nemohla spať, občas nemala silu pripraviť si vôbec niečo, čo by som mohla zjesť, a ani nehovorím o tom, že som sa nedokázala sústrediť na pracovné úlohy, ktoré som mala pred sebou. Vždy v nejakej náročnejšej životnej situácii, som zažívala niečo z vyššie vymenovaného. Ale všetko dohromady? To sa mi stalo prvý krát. Tento stav je teda poriadny humus a neprajem ho zažiť naozaj nikomu.

FÁZY, FÁZY, FÁZY A NÁŠ „OBĽÚBENÝ“ ČAS

Konečne sa zase začínam cítiť normálne. Začínam sa vracať moje staré dobré ja. Ani som si neuvedomila, ako veľmi mi to chýbalo. O fázach rozchodu som už písala. Pre pripomenutie, je ich 5. Keďže je každý rozchod unikátny, každý ho pochopiteľne prežíva individuálne. U každého človeka trvá jednotlivá fáza inú dobu, pričom sa fázy môžu prekrývať. Pri rozchode prežívame rovnaké pocity, ako keď nám niekto umrie. Je to vedecky dokázané. Nechcem sa rúhať a už som to niekedy písala, ale svojím spôsobom mi príde ten rozchod vlastne ešte horší. Keď sa s vami  človek rozíde, viete, že ten človek stále žije, akurát už nie s vami. To rozhodnutie spravil slobodne, nie preto, že nemal inú možnosť. To je na tom to najťažšie. Najťažšie na akceptáciu.

Prvá je fáza popierania, kedy sa ani za Boha nechceme zmieriť s tým, že niečo skončilo. V podstate by sa dalo povedať, že to neberieme na vedomie. Nevieme sa s tým stotožniť a nechceme to akceptovať. Teoreticky o tom vieme, ale nevieme to dostať do praxe. Častokrát sa chováme tak, akoby sme stále s našim expartnerom chodili.

Druhá fáza, je fáza hnevu. Sme naštvaní za to, že naše očakávania neboli naplnené. Cítime zlosť a zášť voči človeku, s ktorým sme boli vo vzťahu. Aké veľká je miera hnevu, tiež záleží od toho, čo sa vo vzťahu stalo a ovplyvňuje to aj fakt, ako sa k nám druhá strana zachovala. Často sme nahnevaní aj na seba samých. Často sa pýtame otázku: Prečo sa to stalo zase práve mne?

Vyjednávanie. To je tretia fáza. Vtedy obvykle začneme vyjednávať s druhou stranou o tom, čo všetko by sa muselo stať preto, aby sme sa k sebe vrátili. Pochopiteľne to zvyčajne robí ten, s ktorým sa niekto rozišiel. Nie je však výnimkou, že sa chce časom vrátiť aj ten, ktorý rozchod inicioval. Ak už to príde, obvykle nie hneď, ale až po dlhšej dobe. Veľa krát až potom, čo je ten rozídený z toho konečne vonku.

Štvrtú fázu predstavuje fáza depresie. Človek si začína uvedomovať realitu, ktorá sa stala a to, že už nie je návratu. V tejto fáze strácame chuť do života. To, čo nás bavilo nás zrazu nebaví. Obľúbené jedlo nám nechutí. Je nám smutno, cítime bolesť a každou jednou bunkou nášho tela pociťujeme, že sa náš partner od nás oddelil. Fyzicky aj psychicky. Napriek tomu, že máme plány, nedokážeme sa z nich tešiť. Nedokážeme v tej chvíli mať z toho nijaký pozitívny prežitok, aj keď by sme veľmi chceli. Strácame chuť na sex. V tejto fáze často nedokážeme zaspať, alebo sa v noci budíme. Ráno naopak nedokážeme vstať z postele. Táto porozchodová fáza bohužiaľ často ovplyvňuje aj náš pracovný výkon. Osobne si myslím, že je zo všetkých najnáročnejšia a najnebezpečnejšia.

Posledná fáza je fáza zmierenia. Keď sa sem dostaneš, tak už si dobre. V tomto momente si totiž realitu nielenže uvedomujeme, no taktiež ju prijímame a akceptujeme. Sme stotožnení s tým, že náš expartner už v našom živote nie je, a nebude. Uvedomujeme si, že náš jeden spoločný život sa zmenil na dva životy, ktoré si žije každý sám.

Najťažšie porozchodové obdobie trvá v priemere 11 týždňov a obvykle trvá minimálne tri mesiace, než človek prejde všetkými piatimi fázami.

Tak. Podľa toho, ako to sama cítim, by som sa pod to všetko podpísala. Najhoršia fáza je pre mňa tá fáza depresie. Pomaly sa z nej presúvam do fáze zmierenia a som za to nesmierne vďačná.

ZNOJMO & ŽIVOT JE TAK KRÁSNY

Do napísaného článku, vkladám ešte pár riadkov, ktoré nesmú chýbať. Cez víkend sme totiž boli s mojimi babami na výlete v Znojme. Pôvodný plán mal byť taký, že dievčatá prídu za mnou do Brna, pretože tam už budem bývať, a môj priateľ ten víkend bude mať svoj plán, každoročnú vodu zo spolužiakmi z výšky. Pôvodný plán sa samozrejme nekonal. Termín už sme mali všetky zabookované a tak sme len zmenili destináciu. Baby šli z Prahy, ja som šla z Brna, kde som sa  ešte musela pracovne v piatok vyskytnúť. Keďže z Brna je to kúsok, do Znojma som prišla už o 17:00, baby mali mať príchod až okolo 20:00. Prevzala som naše nádherné ubytko a naliala si pohár vína, ktoré nám ako pozornosť, nechali v chladničke majitelia.

Vyrazila som sa sama prejsť. Schválne som sa dopredu nepozerala, kde čo nájdem, proste som vyrazila. Mám to tak rada, pretože som potom príjemne prekvapená a nestane sa mi, že som sklamaná, pretože som niečo dopredu očakávala a v realite je to inak. Cestou som si kúpila zmrzlinu. V Prahe máme lepšiu. Všetky autá ma púšťali cez prechod. Mesto bolo pomerne prázdne. Páčila sa mi budova súdu a divadlo. Čím ďalej som kráčala, tým krajšie uličky sa predo mnou vynárali. Prišla som k budove pivovaru, prešla okolo Enotéky a užívala si výhľady na kostol a rieku Dyje. Ľudia sedeli na hradbách, popíjali víno a smiali sa. Vychytala som moju obľúbenú golden hour, takže výhľady fakt stáli za to. Tešila som sa na dievčatá. Keď sa už blížili, pomaly som sa vracala domov.

Prechádzala som ďalšie uličky a pozerala sa na čísla domov. Samé dvojky a sedmičky. Nebudem ezo, ale viete, že náhody neexistujú, a že verím na znamenia. Pristihla som sa pri tom, ako sa usmievam. Bála som sa, ako budem vnímať ten fakt, že som tu pôvodne nemala byť, že malo byť všetko inak. Bála som sa, že budem smutná. Samú ma prekvapilo, že sa tak nestalo. Prvý krát som sa cítila fakt dobre. Sama sebou. Presne tak, ako predtým všetkým. Keď som si to uvedomila, usmievala som sa ešte viac. Teraz už bude iba dobre, preblyslo mi hlavou. Keď už si tým človek niekedy prešiel, presne vie, čo tento moment znamená. Bezvýznamný krok pre ľudstvo, extrémne významný krok pre človeka, s ktorým sa niekto rozišiel.

Víkend sme si užili na maximum. Okrem všetkého iného, o čom sa rozpisovať nejdem, vypichnem sobotu večer. Sobotný večer sme strávili na Letnej noci vo Vrbovci, vo vinici, kde sa zarážala hora. Bol to najlepší únik z reality, aký som za poslednú dobu zažila. Cítila som sa ako vo filme Bobule alebo tak. Pili sme výborné moravské vína, dali sme si najlepší guláš s chlebom, vychutnávali si atmosféru dedinskej veselice. Spoznali sme veľmi milý pár, ku ktorému sme si prisadli. Po niekoľkých hodinách, už nám pán nalieval zo svojej fľaše. Synchrónne sme sa rozutekali tancovať, keď kapela začala hrať „Kde si včera bol“ a o pár minút neskôr sme si na plné ústa spievali: „mám chuť žít jako kaskadér!“ Jedna z našej partičky si zo mňa uťahovala, pretože som niekoľko krát zopakovala vetu: „no nie je ten život krásny?“

To som si uvedomila. Znova. Znova a znova. Fakt, že milujem svoj život, aj napriek tomu zlému, čo sa udialo. Že všetko je tak, ako má byť a že sa to deje preto, lebo sa to diať má. Aj keď niektoré veci nám možno ešte dnes nedávajú zmysel. Že mám okolo seba najlepších ľudí na svete, že sa zase dokážem na plnú hubu smiať, baviť sa, byť sama sebou, byť šťastná a nemyslieť na to, čo nevyšlo. A že nato, aby sa to stalo nemusím mať žiadny vzťah, ani s nikým randiť. Že nič z toho nedefinuje ani mňa, a ani môj život . No nie je ten život krásny? 😊

VĎAČNOSŤ NADOVŠETKO

Tento článok vznikol aj preto, lebo som sa prostredníctvom neho chcela poďakovať všetkým ľuďom, vďaka ktorým tieto mizerné mesiace boli omnoho znesiteľnejšie. Ďakujem vám za to, že ste tu pre mňa boli, aj keď moja prezencia v rámci nášho spoločne stráveného času, stála za veľké hovno.

Som vďačná za svoju rodinu. Presne v týchto chvíľach si uvedomujem, akú neskutočne skvelú rodinu mám. Vždy mám komu zavolať, vždy sa mám kam vrátiť, vždy nájdem podporu, nech sa deje čokoľvek. Niekedy to naozaj berieme ako samozrejmosť, ale samozrejmosť to určite nie je. Posledné tri mesiace som si telefonovala s našimi snáď najviac za celý svoj život. Vždy mi to neskutočne pomohlo. Dúfam, že to všetko budem mať raz možnosť vrátiť späť. Kiež by každý mal takú skvelú rodinu, akú mám ja sama. O sestre ani nehovorím, to je kapitola sama o sebe, ktorá ma vždy nabije neskutočne pozitívnou energiou. Vyžaruje taký vibe, že proste v jej blízkosti chceš byť. Ďakujem, ďakujem, ďakujem!

Som vďačná za svojich priateľov. Za všetky pravidelné správy, či som v pohode. Za hlasovky. Za pokusy o rozveselenie. Za pokusy ma niekde vytiahnuť. Za dlhé telefonáty, za uvarené obedy a večere v čase, kedy som nebola schopná ničoho, len ticho ležať a pozerať do blba, alebo do telky, aj keď som vôbec nevnímala, čo sa v nej odohráva. Za vrúcne objatia vtedy, keď mi tá blízkosť a objatie nesmierne chýbali. Za všetky spoločné chvíle, kedy som zabudla na to, čo bolo, bola som tu a teraz. Za všetky momenty, ktoré mi vyčarili úsmev na perách. Za jazdu po Vltave, za festivaly, za odvozy vecí, za neustále počúvanie toho istého dokola a dokola. Za milión otázok, ako mi môžete pomôcť a či niečo nepotrebujem. Za to, že keď som prepadla na dno, dali ste mi stupáka, aby som sa dokázala vyštverať hore. Za knižky, za tipy na podcasty. Proste za všetko. Za to, že sa nikto z vás so mnou neprestal kamarátiť, aj keď som posledné mesiace bola negatívna a toxická ako prdel a nebola tu pre vás inak, než fyzicky. Moja myseľ totižto behala v minulosti, tak ako zvykne behať škrečok vo svojom farebnom kolese. Teraz je už však na čase užívať si čo je dnes a snažiť sa robiť všetky veci tak, aby to prinieslo ovocie v budúcnosti.

Ďakujem aj samej sebe, za to, že som to zvládla a prežila. Aj keď som sa k sebe samej posledné mesiace nechovala vždy pekne a nedopriala som si to, čo som potrebovala. To, po čom volalo moje telo, či moja myseľ. Ďakujem si za to, že som nabrala silu a našla stratenú sebahodnotu a sebaúctu. Znovu som ich zvládla stratiť a robila som preto strašné kraviny a potupnosti. Našťastie mi je lepšie a aj na základe reakcií od okolia cítim, že sa pomaly vraciam. Aj vďaka vám.

Za posledné dva mesiace som zistila alebo si uvedomila strašne veľa nových vecí. A tak sa s vami podelím s random poznatkami, ktoré možno na prvý pohľad nesúvisia.

Verím, že si z toho vezmeš to, čo potrebuješ. To, čo nepotrebuješ, nechaj pre iných.

HLAVNE SA VŽDY VRACAJ!

Tenis. Šport, čo ma už dlhodobo láka a baví najviac. Šport, ktorý stále poriadne neovládam, no malými krôčikmi sa zlepšujem. O technike správnych úderov sa baviť nebudeme. Nie som tréner, ani profík. Nemám k tomu, čo povedať. Robím, čo môžem. Niekedy sa mi podarí, inokedy nie. Život. Robila som však dve zásadné chyby, na ktoré som sa začala sústrediť.

Nevracala som sa. Občas som bola lenivá sa po odpale vrátiť na stred. Tak sa mi stávalo, že spoluhráč nahral presne na druhú stranu ihriska a ja som nemala šancu tam stihnúť dobehnúť. Pri poslednej hre som sa rozhodla, že sa na túto chybu zameriam. Vrátila som sa vždy. Po každom jednom údere. A vieš čo? Darilo sa mi omnoho lepšie!

Vždy sa vracaj! Nie len v tenise. Snaž sa vrátiť vždy, keď sa vzdiališ od seba samého. Vždy sa snaž vrátiť späť k sebe. Keď to neurobíš, obvykle to nedopadne dobre. Je jedno aká situácia, ktorú práve riešiš ťa v tejto chvíli napadla. Ak nemáš dobrý pocit z toho, kam sa vydávaš, vráť sa. Ver svojmu vlastnému úsudku a intuícii. Aj keď sa ti môže stať, že ťa budú ľudia manipulovať preto, aby dosiahli svoje. SVOJE. Často sú to ľudia, ktorých máš najradšej na svete. Občas sa budeš možno cítiť ako blázon, pretože ťa budú presviedčať o tom, že si niečo myslíš, zle, a že to teda rozhodne realita nie je. Nenechaj sa. Ver si! Nikto iný nevie lepšie než ty, to, čo je pre teba najlepšie.

Druhou chybou, ktorú som v tenise robila a stála ma mnoho strát bolo to, že som vždy čakala vo vnútri ihriska a nikdy som nestála za základnou čiarou. Krátke údery som tým pádom dokázala odpáliť. No keď bol úder dlhý, tak som ho proste minula. Tým som sa naučila stáť vždy ešte aspoň pol metra za základnou čiarou. Toto postavenie mi umožňuje najlepší prehľad o tom, čo sa deje a keď nezaspím na vavrínoch a zareagujem rýchlo, obvykle to dopadne dobre.

Keď podstúpiš ďalej, uvidíš situácie z inej perspektívy. Keď z niečoho odídeš, keď si už z toho vonku, zrazu zistíš, že niektoré veci nemusia byť také, akými sa na prvý pohľad zdali byť. Preto sa neboj vzdialiť. Občas sa musíme vzdialiť nato, aby sme sa potom mohli priblížiť. K tomu, k čomu sa priblížiť máme. K tomu, čo je pre nás dobré.

ZAČAŤ OD SEBA, JE NAOZAJ POTREBA

Chyby robíme všetci. Zažité vzorce správania, ktoré majú na náš život negatívny vplyv rovnako. Záleží len na tom, čo s tým urobíme. Či sa z chýb poučíme, alebo ich budeme opakovať. Či budeme pracovať na tom, aby sme naše vzorce chovania prerámovali, alebo to necháme tak a naďalej budeme obviňovať z toho, že sa nám nedarí, len tých druhých. Niektoré chyby nás stoja veľa. Čím viac platíš, tým naliehavejšie ti tým „vesmír“ chce povedať, že ak v živote niečo nezmeníš, nemáš šancu. Ďalšia lekcia, ktorú si beriem do svojho života je, že je vždy potrebné začať u seba. Počula som to už veľa krát, no priznám sa, že som asi až teraz pochopila, čo to reálne znamená, začať od seba. A tak som začala.

AFTER ALL THIS TIME? ALWAYS.

Always. Slovo, ktoré mám už asi dva roky vytetované na predlaktí. Za dobu, čo ho mám som sa stretla s dvoma typmi ľudí. Tými, ktorí poznajú Harryho Pottera, a tak im hneď napadne tento význam. No a potom tých, ktorí sa môjmu tetovaniu vysmievajú a pýtajú sa, či je to reklama na hygienické vložky Always. Tak určite. Tých druhých bolo našťastie menej.

Tento týždeň som sa prvý krát stretla s úplne inou perspektívou. Jeden človek si myslel, že som tým chcela povedať, že vždy máme možnosť. Vždy sa môžeme rozhodnúť. Táto myšlienka ma zaujala, pretože ma doposiaľ nenapadla. Stále mi vŕta v hlave, pretože sa neviem rozhodnúť, či s tým tvrdením súhlasím. Áno, aj nie. Naozaj máme vždy možnosť? Čo keď dostaneme výpoveď? Čo keď sa s nami niekto rozíde? Kde je tá možnosť?

ČO ŤA NAPADNE, KEĎ POVIEM SLOVO BIBLIA?

Čítala som knihu, ktorej predmetom bola viera, cirkev, Boh. Dal mi ju kamarát, že by mi mohla v tomto období pomôcť. Spočiatku som bola veľmi skeptická. Asi ako jej hlavná hrdinka Alice. Long story short, kniha bola o kňazovi Jeanovi, ktorý pôsobil v malom francúzskom mestečku. Na jeho bohoslužby, do kostola s kapacitou asi 400 ľudí, chodilo presne 13 veriacich. Jeho najlepšia kamarátka z detstva, Alice, pracovala vo významnej parížskej firme, v ktorej sa starala o PR. Rozhodla sa, že jeho frustráciu zmierni, a pomôže mu získať viac veriac skrz PR a marketing. No a každý kto pričuchol k marketingu musí vedieť, že keď ide robiť niekomu/niečomu reklamu, musí dokonale poznať službu, produkt, vlastníka, cieľovku, a tak ďalej a tak ďalej. Nuž PR managerka začala študovať Bibliu a taktiež iné náboženstvá. V knihe sa často citovali myšlienky z Biblie, ktoré na prvý pohľad rozum neberie. Napríklad:

Ježiš povedal: „Neprestávať so svojím hľadaním má ten, kto hľadá, pokiaľ nenájde. A až nájde, bude otrasený, a keď bude otrasený, bude sa diviť a stane sa pánom nad všetkým, čo je.“

Vôbec som tomu nerozumela, ale už to chápem. Čo ty?

Výsledkom bolo zistenie, že myšlienky v Biblii sú vlastne totožné myšlienky, ktoré nájdeme v taoizme, hinduizme, či budhizme. Rozdiel je v tom, akým spôsobom a slovami, sú zdieľané. Pointou celej knihy bolo ľudské ego a to, v akých situáciách sa v živote ocitáme, keď sa ním necháme ovládať. Bolo to o prekonávaní limitov vlastného ega a prehodnocovaní základných presvedčení a očakávaní. Aj keď by sa to na prvý pohľad čitateľovi mohlo javiť úplne inak.

Kniha ma prinútila si urobiť revíziu svojho vlastného života a svojich vlastných očakávaní. Opýtať sa samej seba, prečo v niektorých situáciách reagujem tak, ako reagujem. Nájsť prepojenie s egom. Zistiť, na ktoré tlačítka musia zatlačiť moji blízki i vzdialení tak, aby sa aktivovalo moje ego. Zanalyzovať, čo sa následne deje. Bolo to dlhé premýšľanie, no dospela som k určitým novým záverom a tým pádom aj prehodnotila svoje postoje. Učinila som rozhodnutia.

TERAPIA

Je jasné, že v tomto období som musela frekvenciu svojej terapie, ktorú som mávala už pomerne sporadicky, dramaticky zvýšiť. Pomohlo to veľmi. Je skvelé mať super rodinu a priateľov. No tí nikdy nebudú nezaujatí, pretože medzi sebou máte určitý vzťah. Nejako vás poznajú, často niekoľko rokov. Rozhovor s terapeutom je však úplne iná záležitosť. Terapeutovi poviete veci, ktoré vás občas samých prekvapia. On vám zase vysvetlí to, čo sa práve deje, z úplne inej perspektívy. Na veľa vecí prídete. Veľa vecí vám dôjde.

Terapeut vás vráti späť na zem a tým, že vám dokáže veci vysvetliť a podložiť faktami, si veľa vecí uvedomíte. Napríklad to, že niektoré veci nie sú o vás, ale o tom druhom, a nikdy ich nezmeníte. Nemáte takú moc, aj keby ste sa postavili na hlavu. To, že sa nemusíte dokola viniť za chyby, pretože ich robíme všetci, ale podstatné je to, ako sa budeme chovať ďalej. To, že je veľký rozdiel medzi láskou a závislosťou, len si ich často zamieňame. To, že často sa zamilujeme do začiatku vzťahu, alebo predstavy o tom, aký by mohol byť, aj keď reálne by taký nikdy nebol. To, že často prestávame byť sami sebou, len preto, aby sme zase niekoho nestratili. Visíme na niekom, s kým vzťah pre nás nie je vôbec zdravý. Obvykle vám strašne odľahne. Niekedy to príde hneď, niekedy si treba počkať. Isté je, že to príde. Ale o tom inokedy.

OD-PUSTENIE

Pochopila som aj to, akú veľkú a ničivú silu má hnev a zášť. Ničí naše okolie, no predovšetkým nás samotných. Mala som v sebe obrovský hnev a zášť. Preto som sa cítila tak strašne pod psa. Priznávam, že po rozchode väčšina mojich reakcií vychádzala z frustrácie, hnevu a zlosti. To ma úprimne mrzí. Nie len preto, že to smerom k druhej strane nebolo nutné a správne. Miesto toho to zbytočne mohlo ublížiť. No taktiež preto, že keď som na akýkoľvek, aj ten najmenší podnet, ktorý ma rozhodil, reagovala tak emotívne a nelogicky, v konečnom dôsledku som to bola ja koho to bolelo najviac.

Povedala som si, že sa tak už nechcem cítiť, že je potreba niečo urobiť inak. Pozrieť sa pravde do očí, priznať si svoje vlastné chyby, odpustiť chyby druhej strane. Aj bez toho, že by prosba o odpustenie prišla, alebo vám niekto povedal prepáč. Niekedy to nepríde nikdy. Povedala som si, že sa musím vyslobodiť z pozície obete a ublíženej chudinky. Prestať si hovoriť, tú onú vetu: „Prečo práve ja? Čo som komu urobila? Prečo to nevyšlo? Prečo?“ Zmeniť prístup, prijať situáciu takú, aká je. Zobrať si z toho ponaučenia a pohnúť sa ďalej. Nebyť ako ten škrečok, ktorý sa dennodenne motá v bludnom kruhu minulosti, dokola a dokola.

Je ťažké odpustiť, keď nás následky niečích činov tak veľmi bolia. Hlavne vtedy, keď nám niektoré veci prídu nesmierne nefér a nespravodlivé. No nech už je to akokoľvek, je to nevyhnutné. Čím skôr to človek pochopí, tým skôr sa naozaj bude môcť vyliečiť. To, že veci nedopadli ako sme chceli je smutné, no taký je život. To, že stále cítime lásku k človeku, s ktorým byť už nemôžeme, je v poriadku. S niektorými vecami sa skrátka musíme naučiť žiť. Neostáva nám nič iné len sa zmieriť. Základom slova zmieriť sa, je mier. Presne to nám to do života prinesie. Mier. Život v mieri je určite lepší, ako život vo vojne. Tam, kde je mier, tam chýba hnev, bolesť a utrpenie. Tam, kde je mier, vzniká priestor pre pokoj a lásku. V akejkoľvek podobe.

ZÁHIR

Článok končím taktiež doplneným odsekom, ktorý vzniká práve teraz. Keď som čakala na dievčatá na ubytovaní, do ruky som vzala jednu z kníh, ktoré boli v knižnici. Záhir od Paola Coelha. Často sa mi stáva, že ma zaujme nejaká kniha a keď ju začnem čítať, je v nej niečo, čo práve teraz potrebujem vedieť.

„That is why it is so important to let certain things go. To release them. To cut loose. People need to understand that no one is playing with marked cards; sometimes we win and sometimes we lose. Don’t expect to get anything back, don’t expect recognition for your efforts, don’t expect your genius to be discovered or your love to be understood. Complete the circle. Not out of pride, inability or arrogance, but simply because whatever it is no longer fits in your life. Close the door, change the record, clean the house, get rid of the dust. Stop being who you were and become who you are. When someone leaves, it’s because someone else is about to arrive.”

Slovo záhir pochádza z islamského sveta a symbolizuje niekoho alebo niečo, na čo nedokážeme zabudnúť. Často je to niekto, kto v nás zanechal nejakú stopu. Niekto na koho myslíme aj v priebehu rokov. Od piatku som si na Záhir spomenula niekoľkokrát.

Preto na záver malé zamyslenie pre Teba. Čo ty a tvoje Záhir?

Tvoja Adri