RAGAZZI

Pred nedávnom som bola so svojimi najbližšími kamarátkami na výlete v Turíne. Už tretí rok po sebe, sme spoločne vyrazili za hranice. Sľúbili sme si totiž, že to vždy raz za rok urobíme. Barcelona, Budapešť. Pravidelne raz ročne aj Bratislava, od kedy sa tam jedna z nás presťahovala. Dnes je dokonca na Bali. Práve som s ňou dotelefonovala. Chýba mi.

Na ľudí v živote mám šťastie. Priateľky, ktoré som si našla kedysi, mi zostali až dodnes a dokonca som si našla aj v tomto veku nové, ktoré dnes považujem za blízke. Neverila som, že sa to dá. Vieš, myslím také tie, ktoré keď im zavoláš, že sa niečo pokašlalo, prídu a nenechajú ťa v štichu. Nikdy. A je jedno, že sa spolu nebavíte každý jeden deň. Proste vieš, že sú tu pre vás a ty zase pre ne. Vždy keď to budete potrebovať. Za to som extrémne vďačná.

Niektoré priateľstvá vydržia, iné sú sezónne. S niekým trávíme viac času v určitom období nášho života, pretože to potrebujeme. Je nám s tým človekom dobre, niečo nám dáva. Možno aktuálne zdieľame tie isté problémy a nachádzame sa v živote na tom istom mieste. Fyzicky alebo mentálne. Keď sa to u jedného z nás zmení, obvykle náš kontakt stratí na intenzite. Možno sa chvíľku nebavíme vôbec. A možno nás osud k sebe zavedie zase za čas. Cesty sa schádzajú a rozchádzajú, ľudia sa schádzajú a rozchádzajú. Je to tak v poriadku, je to prirodzený kolobeh života.

Tento článok by som však chcela venovať priateľstvám, ktoré trvajú už niekoľko sezón. Priateľstvám, ktoré nepodliehajú žiadnym trendom. Priateľstvám, ktoré ustáli rôzne fázy našich životov. Priateľstvám, o ktoré nechcem nikdy prísť. Priateľstvám, ktoré sú dnes extrémne vzácne.

Asi nie je úplne reálne, aby bol tento článok plne anonymný, ale verím, že moje dievčatá mi to odpustia. Naša partička. Poznáme sa už viac ako 10 rokov. Každá sme úplne iná. Každá sme svojská a jedinečná. Jedna kávu miluje, iná nenavidí. Jedna chce na výlete vstávať skoro, aby sme toho čo najviac zažili, a druhá sa chce konečne vyspať, lebo dovolenka. Jedna chodí vždy na čas, druhá mešká. A tak by som mohla pokračovať ďalej. Každá sme iná, no vzájomne sa dopĺňame. Máme sa radi aj so všetkými našimi chybami. V dobrom aj zlom.

Dovoľ mi predstaviť ti:

Mrs. Always Late

S tou sa poznáme od strednej. Fialové tričko a mikádo. Sedela v lavici, hneď predomnou. Už z tohoto obdobia máme kopec zážitkov, o ktorých by som mohla písať hodiny. Pred 5 rokmi sa presťahovala do Prahy, kde sa naše cesty znovu spojili. Tu sa naše priateľstvo stalo tak pevným, akým je dnes. Je citlivá, empatická, vždy ready, keď potrebujem pokecať. Vidí aj to, čo iní nevidia. Vždy mi povie pravdu, aj keď ju počujem nerada. Vždy ma upozorní na to, keď sa začnem samej sebe strácať. Vždy mi pripomenie, že sa musím postaviť predovšetkým za seba. Za posledný rok sa posunula a vidím ako dennodenne rastie a za to som na ňu extrémne hrdá. Už aj meškanie sa začalo zlepšovať. (Neverím, ale je to tak – otvárajte Prosecco!)

Mrs. Rumorosa

Znovu stredná. Pokec. Beyoncé, to bola tá žena, ktorá nás spojila a ani o tom nevie. Už pred desiatimi rokmi sme viedli filozofické debaty o živote. Každý jeden deň. V nedeľu vždy osobne na prechádzke na Fončorde, na čaji alebo vo fitku. Je energická, vždy prináša dobrú náladu a smiech. Hlavne ten smiech, ten je počuť aj cez titánovú stenu. Zároveň vie povzbudiť a prejaviť súcit. Chápe a neodsudzuje. Niekedy možno trochu asertívne, no vždy povie, čo si myslí. Dnes je to ona, kto v rámci našich busy kalendárov, udržiava naše pravidelné stretnutia v chode. Naša hlavná organizátorka. Vždy nás konečne rozhýbe a vďaka nej máme potom ďalšie spoločné zážitky do zbierky.

Samantha

Každá partia má svoju Samanthu a aj my sme ju museli mať! Na prvý pohľad tichá usmiata introvertka, no opak je pravdou. Schopná a cieľavedomá žena, ktorá keď si niečo zaumieni, dokáže to. Keď vidí, že niečo nefunguje, nebojí sa ozvať. Aj keď si tým možno získa nepriateľov. To sa mi na nej páčilo, že bola vždy sama sebou a nepotrebovala, aby ju mal každý rád. V mojom živote je už dlho. Od základnej. Zdá sa mi, že sme sa vždy tak nejak vzájomne motivovali, aj keď sme zrovna neboli v dennodennom kontakte. Keď som bola hore ja, dodala som jej nádej a zase naopak. Myslím, že je to tak dodnes. Na zážitky, spojené hlavne s chlapmi, z doby nášho spolubývania nikdy v živote nezabudnem. Nikto nevie príbehy s chlapmi vyrozprávať tak vtipne a sarkasticky ako ona! Fakt nie!

Mrs. Always Black

Poznám ju najkratšie z našej partie, no myslím si, že máme tie najintenzívnejšie spoločné zážitky. Dokonca máme za sebou jeden spoločný výlet v Miláne. Len my dve. Večne usmievavá osoba, cieľavedomá a tvrdohlavá. Mimoriadne schopná a húževnatá. Naša architetka na Bali. Vždy keď som riešila nejaký problém, tak mi ponúkla tú opačnú perspektívu. Tú stranu, ktorú som sama nevidela. Myslím, že to takto funguje vzájomne. Vždy bola za každý jeden môj debilný nápad. Nikdy neodmietla, aj keď sme obe vedeli, že to pravdepodobne neskončí dobre. Myslím, že aj toto fungovalo vždy vzájomne. Partner in crime. Áno, to je to správne prirovnanie.

Mrs. The Worst Hangover

Na strednej sme sa až toľko nebavili, no zmenilo sa to, keď sme spolu šli na výšku. Asi s nikým som nezažila toľko párty. Pokračovalo to v Prahe, keď sme spolu šli aj na magistra. No a ešte predtým sme spolu zažili aj Erasmus v Prahe. Hej v Prahe, nesmej sa! Často sa zhodneme na tom, že to bolo najlepšie obdobie našich životov. Sladký bezstarostný život. Bez rodičov, ktorí nám do ničoho nekecajú. Je tichá a nekonfliktná. Presne vie, kedy nie je nutné sa vyjadrovať, naopak, keď je potreba, tak v pravú chvíľu príde s tým pravým podnetom. Nerobí si ťažkú hlavu zo zbytočností. V tomto by som sa od nej ešte mala čo učiť. Keď sa trošku opije, vždy je s ňou extrémna zábava. Daňou za to je to, že jej je na druhý deň vždy strašne zle. To platí už od strednej a stále sa to nezmenilo.  

To sme my. Zažili sme toho spolu toľko! Dokonca sme istú dobu spolu bývali. Vždy v rôzne obmenej zostave. A vieš ako sa hovorí, človeka spoznáš až vtedy, keď s ním začneš žiť. Žili sme spolu, žili sme život. Tak ako sme najlepšie vedeli.

Náš byt bol v nie úplne safe a friendly štvrti. Na rohu v našom bloku bol bordel „U Ivety“ a v parku za naším oknom raz niekoho zabili. Bývali sme na prízemí, takže sa občas v noci stalo, že nám niekto klopal na okno. Raz keď som sa vracala z nejakého rande a mala som podpatky, tak na rohu stáli dvaja zvláštni týpci. Nikde nikto nebol a strašne na mňa pozerali. Tak som sa bála prejsť domov, že mi neostávalo nič iné, len vyzuť sa a rozbehnúť sa tým najrýchlejším tempom, ktorého som bola schopná.

V tej štvrti možno nebolo najbezpečnejšie, no akonáhle človek vstúpil do bytu, medzi svoje kamarátky, razom sa to zmenilo. Bývali sme v byte so společnou kuchyňo/obývačkou a s dvoma izbami. V každej bývali dve z nás (niekedy tri). V našom byte bolo vždy plno. Veľa krát u nás niekto prespával, či bol na návšteve. Keď sa nad tým zamyslím, tak sa v tom byte pretočilo nespočetné množstvo ľudí. A vypili nespočetné litre vína.

Boli to skvelé časy. Samozrejme sme sa občas pohádali. Pravdepodobne to bolo preto, že niektorá z nás, ktorá bola práve na rade, zase zabudla kúpiť toaletný papier, ďalšia z nás neumyla riad, alebo u nás nejaká aktuálna známosť „kempovala“ príliš často.

Aby som zachovala aspoň nejakú mieru anonymity, tak v rámci zážitkov, na ktoré som si spomenula nebudem vždy hovoriť, o koho sa jedná. Môžete si tipnúť, bude sranda. 😊

Aby som sa ešte vrátila k tým hádkam a k tomu, že nikdy nie je vždy všetko ružové, tak mám pár príhod. Raz sme si na jednu spolubyvajúcu pripravali tzv. konfrontačné argumenty, ktoré sme si zapisovali, aby sme ich použili, keď pôjdeme riešiť, čo nás na našom spolubývaní bytostne štve. Nikdy sme ich nepoužili. Mali sme spoločnú skupinu na messengeri, kde sme vždy riešili nejaké negatívne veci, pretože sme sa asi neodvážili si to povedať doma do očí. Neviem.

K tomu, aby sme docieli to, že bude náš byt pravidelne uprataný, sme museli zostaviť tabuľku, kde boli presne rozpísané položky toho, čo treba upratať, a toho, čo treba kúpiť. Naše mená a časový rozpis. Už si nespomínam, ako sme riešili to, keď sa tak nestalo, no určite sa tieto situácie pravidelne opakovali. A celkom určite niekoho v domácnosti extrémne štvali. 

Zároveň sme sa vždy podržali. Vždy sme tam boli jedna pre druhú. Keď mala niektorá z nás mrzeníčko, šlo sa k Vietnamcovi po dve fľašky červeného Chenetu Medium Sweet, olivy a čipsy. To bola naša, skoro daily routine. Fakt by som chcela mať prístup k tzv. Chenet Medium Sweet Analytics, aby som vedela, koľko tých vín sme za tie roky vypili.

Nezabudnem na zážitok, kedy sme šli po našu pravidelné dávku Medium Sweet a prvý krát za niekoľko rokov proste to víno na svojom mieste nebolo. Doteraz tam bolo vždy. Zrada. Stáli sme tam tak bezradne a čučali do toho prázdného regálu. Keď si nás všimol náš obľúbený Vietnamček: „Pockajte, pockajte“, prestal blokovať, zákazníkov nechal stáť v rade a zmizol v zázemí. O chvíľku sa vrátil so širokým úsmevom na tvári a dvoma fľaškami nášho vína. Široký úsmev na tvári sme mu ihneď opätovali. Podľa mňa to víno objednával aj tak len pre nás.

Každý večer, ktorý začal slzami jednej z nás, nakoniec skončil tak, že sme spoločne plakali od smiechu. To mrzeníčko bolo hneď o niečo menšie. Radosti sme zase spoločne násobili. Keď sa niečo podarilo, spoločne sme to oslávili. S Medium Sweet v ruke, of course.

Zažili sme toho strašne veľa. Veľa známostí a veľa krízových situácií, ktoré si vyžadovali zásah krízového tímu. Raz bola jedna z nás na prvom výlete s partnerom mimo Prahu. Asi o 21:00 hod. jej volala druhá, aby okamžite zastavila tretiu, ktorá si práve v kúpeľni holila nohy a kulmovala vlasy, pretože sa zase chystala k tomu hajzlovi, ktorý jej len ubližoval.

Naše párty. Kapitola sama o sebe. Zážitky z akcií by som nikdy v živote nedokázala dať dohromady. Výhodou je však to, že keď bývate spolu, tak máte zrazu omnoho viac oblečenia. Veľa krát sa stalo, že sme si niečo vzájomne požičiavali. V pamäti mi určite zostane čierne tričko s bielym nápisom Who run the world. To bolo moje obľúbené, rada som si ho požičiavala a vždy to bola záruka toho, že som sa v ten večer strašne opila. Spomínam si, že raz som bola tak extrémne spoločensky unavená a nejaká skupinka vedľa nás mala nejaké nevhodné poznámky na moju adresu. Hrozne som im chcela niečo povedať a obrániť sa, ale bolo mi tak strašne zle, že jediné, čo som v tej chvíli dokázala urobiť bolo, že som vystrčila stredný prst ruky, ktorou som sa držala tyčky. Baby sa mi hrozne smiali a mám to aj na fotke. Nikdy nezabudnem na tú bezmoc, ktorú som vtedy cítila.

Raz nás v električke chceli zbiť. Normálne sa dvaja chlapci a jedno dievča rozprávali, ako nás idú zbiť, len preto, že sme sa smiali a ja som mala „dotykový mobil od otca“. Z nejakého dôvodu to bol problém. Najskôr sme to brali ako srandu, ale keď sa bavili o kamarátke, ktorú práve pustili z basy, tak sme sa začali trochu báť. Cesta električkou v noci, keď chodia nočné spojenia, ala okružná jazda Prahou, ubiehala, no partička pouličných fighterov, stále nevystupovala. Už sme sa fakt začali báť a tak sme okamžite začínali vymýšľať stratégiu záchrany našich životov. Proti nám stáli dvaja chlapci a drsné dievča a my sme boli tri dievčatá, takže sme pochopili, že silou sa asi neubráníme. Nenapadlo nás nič lepšie, len to, že budeme sedieť v električke až na konečnú. Proste nevystúpime. Nakoniec to dobre dopadlo a vystúpili skôr. Na rozlúčku nám povedali, že máme veľké šťastie, že ideme ďalej, inak by nám rozbili hubu.

Keď už sme pri tých električkách, tak jednu z nás mierne „prizrazila“ električka. Našťastie to vo veľkom schytala len bunda a nákup. Súčasťou nákupu bola smotana, ktorej stopy viedli od zastávky až do nášho vchodu. Tie stopy tam boli niekoľko týždňov. Každý deň, keď som šla domov, som si na to spomenula a musela sa smiať.

Raz sme robili pre Mrs. Always Black narodeninovú tortu. Chceli sme jej urobiť fakt krásnu tortu, pretože bola najlepšia pekárka a vždy nám pravidelne niečo dobré pripravila. Hlavne tie narodeninové torty. Nuž ale keď robíte tortu bez jediného človeka, ktorý ich vie robiť, tak je to trochu problém. Piškótové cesto nám na prvý krát nevyšlo, každá časť fondánu mala iný odtieň ružovej a trhal sa nám tak, že sme potrebovali niečo, čím by sme to zakryli. Nič iné, než tú najviac gýčovú, ružovo zlatú stuhu, sme u Vietnamca nenašli. Tá torta bola fakt faux pas, škoda, že už nemám fotku. Mrs. Always Black sa tvárila, že jej tá torta urobila radosť. Všetci vieme, že to bolo iba preto, že nás mala rada. Tá torta bola fakt hnusná. Neviem čím to je, ale začínam si myslieť, že tie torty sú v mojom živote jedným veľkým prekliatím.

V rámci našej partie sme zastávali rôzne role. Napríklad preto, aby sme obránili jedna druhú. Samantha sa raz hrala na právničku. Jeden bývalý spolužiak bol jednej z nás dlžný celkom dosť veľa peňazí za lístky do Národného divadla. Stále sa na niečo vyhováral, aby tie peniaze nemusel poslať. Samantha sa naštvala a tak mu napísala. Začala sa mu vyhrážať nejakými právnymi argumentami. Asi to nebolo nič extra špeciálne, no znelo to super a na druhý deň boli peniaze na účte. Samantha s právom nemala nič spoločné.

Raz sme sa stali aj profesionálnym deratizačným tímom. Mali sme totiž na návšteve veľmi roztomilé mačiatko Andělku. Ja som si hneď hovorila, že zviera v byte bude problém, no bola som v menšine. A tak sme strážili mačiatko. Na týždeň. Ja, ako najväčší odporca som si ešte v ten večer hovela s Andělkou v posteli. Veľmi milá bola, až na to, že na druhý deň som si všimla, že občas lezie po nej nejaký malý hmyz. Keď o pár hodín neskôr, bol ten hmyz už pozorovateľný aj voľným okom, začalo to byť podozrivé. Na druhý deň, keď už si to všimli aj ostatní obyvatelia nášho príbytku Andělka odišla na výlet k veterinárovi. Po tom, čo ráno naštvala Mrs. Rumorosou a jej, dnes už manžela, ktorý u nás vtedy kempoval. Prichystali si totiž na raňajky musli s jogurtom na stôl, no než sa k nemu dostali, už ho jedla Andělka. Blchy. Presne to nám v byte Andělka nechala ako pamiatku. Bola som tak naštvaná, že som sa musela ísť prejsť do OC Nový Smíchov, aby som sa ukludnila.

No a tí chlapi. Keď niektorá mala priateľa, tak bola väčšinou jediná šanca na to, aby ho pozvala k sebe vtedy, keď tá druhá nebola doma. Samantha vtedy mávala dvanástky. Vždy sa tešila po celom dni na nohách domov. Lenže jej spolubývajúca mala návštevu. Návšteva sa natiahla, pretože kopírovali na USB nejaký veľkú súbor a hrozne dlho to trvalo. Boli v otvorenej izbe, my, ďalšie dve spolubývajúce sme si práve pripravovali večeru. Keď Samantha prišla domov a zistila, že v jej izbe je stále návšteva, extrémne ju to vytočilo. Začala sa nahlas sťažovať. Povedala, že ak ihned neodíde, nabehne do izby a začne sa normálne vyzliekať. Tak sa aj stalo. Bolo jej to jedno. Bola tak naštvaná, že to proste spravila. Nikdy na to nezabudnem. Na jednej strane mi bolo neskutočne smiešne a zároveň trápne za všetkých zúčastnených. Tak som radšej zdrhla do svojej izby.

Jedna z nás si na Silvestra pozvala svoju známosť. Prichystala silvestrovskú romantickú večeru pre dvoch, ktorá skončila sexom na stole. Dve predné nohy stola sa počas tejto aktivity zlomili a pár, oddávajúci sa vášni skončil na zemi. V záchvate smiechu. Okolo rozibitý riad a vianočné gule. Zlomil sa stôl v kuchyni. Náš ústredný bod bytu, kde sa odohrávali všetky drámy i komédie. Stredobod nášho spoločného bytia. Bála sa, čo na to povedia tie ostatné. Hneď na ďalší deň v Ikey kúpila nový a ostatným povedala, že sa zlomil pri vešaní závesu. Bála sa, že ju odsúdia. Ako to bolo naozaj, priznala až neskôr. Dodnes sa na tej historke všetky dobre bavíme.

Mali sme nástenku drístov. Na farebné lepíky sme si zapisovali vtipné situácie, hlášky a naše inside jokes. Dodnes ju mám vo svojom memory boxe. Na jednom z nich je hastag #penisoftheday. Nechám na predstavivosť a vysvetľovať nebudem.   

Už sú to roky, od kedy sme spolu bývali. Postupne, jedna po druhej, sme našu slávnu Kavalírku začali opúšťať. Každá sa vydala svojou cestou, za svojím šťastím.

Samantha, ktorá vždy riešila nejakého chlapa, začala riešiť samú seba. Má svoj byt, darí sa jej v práci, dorobila si školu. Prežila ťažké časy, keď toho mala na hlave milión a bola na to sama. Rozhodla sa byť konečne radšej sama. Dnes má chlapa, ktorý sa k nej správa tak, ako si zaslúži a chce si ho nechať.

Mrs. Always Black sa nikdy nebála urobiť spontánne rozhodnutie. Možno práve preto aktuálne žije na Bali. Zároveň sa nikdy nevzdáva a možno práve preto má dnes, už vyše roka, toho najlepšieho manžela, ktorý ju v tých crazy rozhodnutiach podporuje.

Mrs. Rumorosa mi dokazuje, že existuje pravá láska, ktorá prekoná všetky krízy a oplatí sa za ňu bojovať aj keď to nie je zadarmo. Prisahám, že som nikdy nevidela nikoho, po desiatich rokoch vzťahu, hovoriť o svojom partnerovi s takým rešpektom a láskou. A že to nebola len ružová záhrada.

Mrs. The Worst Hangover. Vidíme sa síce asi najmenej často, no vždy, keď s ňou som mi pripomenie, že ten život nie je potrebné vždy brať tak strašne vážne. Aj keď toho možno nepovie tak veľa ako ostatné, vždy si z toho veľa vezmem. Myslím si, že o tom ani nevie.

Mrs. Always Late. Ak to pôjde takto ďalej, tak ju budem musieť premenovať. Veľa vecí sa v jej živote za posledné, dajme tomu dva roky, zmenilo. Je to dobre. Asi na nikom nevidím taký prerod osobnosti na vlastné oči. Fakt som za to strašne rada. Vždy mi vie povedať nejakú vetu, ktorá proste padne na úrodnú pôdu. Okamžite.

Takéto priateľstvá sú v živote nesmierne dôležité hlavne preto, lebo sú to ľudia, ktorí vás nikdy nesúdia a zároveň vám vždy povedia aj to, čo je niekedy náročné počuť. Práve preto, že vás majú radi. Keď už vás súdia, tak vás súdia v priamom prenose. Súdia vás bez rozsudku. Pretože vedia, že k tomu rozsudku aj tak musíte dôjsť sami.

Nikdy sme sa nerozhádali. Nikdy sme nemali fázu, kedy by sme sa na seba nahnevali tak, aby sme sa spolu nebavili. Nikdy nám nič nestálo za to, aby sa to stalo. Už sa nevidíme každý deň, pretože si žijeme každá svoj busy aldult life. Stále najlepšie, ako vieme. Už nesedíme spolu u Chenet Medium Sweet, vždy keď nespravíme skúšku, naštvala nás šéfka, alebo sme sa pohádali s našou láskou.

No aj keď sa vidíme po dlhej dobe, je to akoby prešiel týždeň. Nič sa nemení. Vždy urobíme všetko preto, aby sme sa zišli na tradičnom vianočnom pečení, v tej najminiatúrnejšej garzónke, ktorú máme k dispozícii. V tej mojej. Vždy si nájdeme čas, aby sme sa stretli na naše narodeniny. Už tretí rok sme zvládli spoločný výlet za hranice. Díky Mrs. Rumorosa!

Ešte stále sa vieme najviac na svete zabaviť na párty. Aj keď tá opica je 100x horšia ako bývala dakedy. Dokážeme chápať, že jedna je už vydatá žena a druhá vezme na spoločnú grilovačku niekoho iného, než minulý rok. Pretože sa nesúdime a máme sa radi. Také aké sme.

Bola som krátko po rozchode. Po tom rozchode, o ktorom som písala dlho a veľa. O tom rozchode, ktorý ma v prenesenom význame, stál život. Mrs. Always Black ma prišla z Bratislavy pozrieť do Prahy. Celú cestu metrom som rozprávala o tom, ako to je, čo sa všetko stalo a prečo sme sa rozišli. Nič som si nevšimla. Keď sme sa konečne uvelebili u mňa na gauči a otvorili Prosecco, dozvedela som sa, že sa zasnúbila. Prvý krát od rozchodu som cítila úprimnú radosť za to, že sa to stalo, miesto toho, aby som ľutovala seba, že sa to nestalo mne. Vtedy sa všetko zmenilo. Mrs. Always Black sa ma opýtala, či budem jej svedkyňa. Dokonca chcela, aby som na jej svadbe povedala pár slov. Bola to pre mňa tá najväčšia česť.

O pár mesiacov na to, sme sedeli deň pred svadbou na večeri. Len my dve. My dve a deep talk. O dva dni na to sme sedeli, my všetky, o ktorých som dnes písala (okrem Mrs. Rumorosa, pretože tentokrát to bola ona, na koho vyšiel Čierny Peter, v podobe grandióznej opice :D) na posvadobných raňajkách. Vedľa väčšiny z nás sedel buď už manžel, alebo partner. Spomínali sme na zážitky z Kavalírky. Strašne sme sa smiali. Tá chvíľa, aj keď vedľa mňa nijaký partner nesedel, bola jednou z najkrajších, aké som kedy zažila. Zobudila som sa do slnečného dňa a okolo mňa sedeli všetky moje najbližšie kamarátky. Pocítila som extrémnu vďačnosť za to, akých skvelých chlapov si našli. Musela som sa len usmievať, pretože som sa cítila ako doma.

Priatelia, to je rodina ktorú si vyberáš. Ja som si vybrala tú najlepšiu, ktorú by som nikdy nemenila. Kavalírka Gang. V dobrom aj zlom. Som na nás pyšná. Za všetko, čo sme zvládli a za všetko, čo ešte zvládneme. Ďakujem, že vás mám.

Adri