NAJSMUTNEJŠIA TALIANSKA VEČERA

Tentokrát som si otvorila svoje zápisky. Prechádzala som si stránku za stránkou, až som sa rozhodla, o čom bude ďalší článok. Vedela som, že tento príbeh chcem raz zverejniť. Mám pocit, že teraz je tá správna chvíľa. Bude o slobode. O tom, ako som spravila, čo je správne, miesto toho, čo bolo ľahké.

Kontext nechcem až tak detailne rozpitvávať. No asi je to potrebné, ako úvod do deja. V tomto článku a príbehu, bude okrem mňa hrať veľkú rolu Batman, ktorého som už v jednom článku spomenula. Vlastne možno i vo viacerých. Batman, človek s ktorým sa poznám asi dvanásť rokov. Jeden z ľudí, ktorí ma poznajú najdlhšie a najlepšie. Vzťah medzi nami bol vždy zvláštny. V priebehu rokov sme sa niekoľko krát zišli, potom sa zase roky nevideli. A takto sa to zopakovalo asi tri krát. Väčšinou sme boli aspoň v nejakom kontakte. V niektorých fázach bol náš kontakt extrémne intenzívny, zdieľali sme spolu každodenné radosti a starosti. Vzájomne sa podporovali v našich snoch. Vždy sme si vedeli povedať pravdu, aj keď nebolo príjemné, ju počuť.

Zaujímavé na tom bolo, že nás okrem iného, od seba vždy delila aj vzdialenosť. No počas mojich transformačných rokov mi bol veľmi blízky, aj keď bol ďaleko. Možno jeden z najbližších. Pár krát sme si mysleli, že spolu skončíme, no vo finále sa tak nikdy nestalo. Možno sme si obaja chceli nahovoriť, že keď sa naše cesty stále stretávajú, že to musí byť osudové. Chvíľku som si myslela, že je môj soulmate. Teda, minimálne viem, že som si strašne priala, aby bol.

Aby som bola úplne úprimná, ja som bola tá, ktorá mu ublížila. Opakovane. Ja som bola tou prekážkou, kvôli ktorej nám to nikdy nevyšlo. Nikdy som to však nerobila zámerne a dodnes si myslím, že je to jeden z najlepších mužov, akých som kedy stretla a akí vôbec na tomto svete existujú. Bude to skvelý partner a najlepší otec detí. Tým som si istá.

Teraz sa však potrebujem vrátiť k poslednému obdobiu, kedy sme sa stretávali. Šlo to tak pomaly, postupne a vzišlo to z pravidelného stretávania. Strávili sme spolu noc mimo svet, nič sme spolu nemali, len sme sa rozprávali. O všetkom, čo sme za poslednú dobu zažili. Do rána sme pili víno, v malebnej chalúpke, uprostred ničoho. Pri krbe. Začalo husto snežiť a tak ma nenapadlo nič iné, ako sa ísť prejsť a jašiť sa v snehu, ako malé deti. To sú presne tie momenty, tu a teraz, kedy na ničom inom nezáleží. Vrátili sme sa a pokračovali. Rozprávali sme sa, občas sme sa nahlas rehotali, občas sa nám do očí tlačili slzy. Tento večer odštartoval poslednú vlnu nášho stretávania sa. Obaja sme boli opatrní. Ja som si nebola úplne istá, či som sa už úplne oklepala z rozchodu, nechcela som niekomu zase ublížiť a vrhnúť sa do niečoho bez rozmyslu. No a on bol opatrný preto, lebo sa so mnou popálil už niekoľko krát. Nikdy sme si nepovedali, že spolu chodíme, ale myslím, že sme to tak obaja brali. Prečo to nevyšlo?

Z mojich zápiskov (niekedy v roku 2023)

Akože, ak niekto zhorí v pekle, tak to budem určite ja. Nemôžem byť s Batmanom. Nechcem sa sťahovať. Ja sa vlastne asi zmierujem s tým, že nikdy nebudem mať normálny vzťah. Ja asi fakt nie som stvorená na ten štandardný stabilný vzťah a baví ma, keď je v tom akcia a niečo sa deje. Keď to nemám isté. A hlavne som sa už konečne naučila byť sama. Byť celý víkend sama doma, bez toho, aby som si šklbala vlasy z hlavy. Zaspávať bez toho, že by mi niekto odpísal a byť s tým absolútne v pohode. Robiť si to, čo chcem a kedy chcem. Do pekla, zmenila som sa na Neho? Príde raz niekto, kvôli komu budem ochotná o túto svoju sladkú slobodu prísť?

Zrušila som víkend s Batmanom. Nedokážem s ním stráviť celý víkend, niekde na samote u lesa, keď on odo mňa čaká, že urobím tie najzásadnejšie rozhodnutia a presťahujem sa za ním. Nedám to. Musím mu povedať, že to tak necítim. Bojím sa, ako to príjme, ale viem, že to bude pre neho to najlepšie, čo sa mu môže stať. Pretože to, čo robím aktuálne ja, si nezaslúži nikto. Nemilujem ho, strašne by som chcela, ale nemilujem.

Možno mám problém s tým, byť vo vzťahu. Neviem. Vždy keď to začína byť vážnejšie, beriem nohy na plecia a utekám preč. Je to normálne? Neviem. Ale je mi tak lepšie. Fakt neviem čo mám robiť.

Vo štvrtok musím ísť za Batmanom a absolvovať ten nepríjemný rozhovor. Zlomiť mu srdce. Niekoľký krát. Je mi to ľúto, ale fakt nemôžem. Nemôžem s ním byť. Nemilujem ho. Život s ním by bol krásny. Bolo by to pre mňa určite veľmi dobré, rozumné, racionálne. Viem, že by mi dal všetko, čo si len dokážem priať. Modré z neba a možno ešte o trochu viac.

V takýchto prípadoch, si často spomeniem na tú nástenku snov, ktorú som si vytvorila niekedy v období Covidu. Úplne hore bola fotka Scarlett Johansson z Avangers. Táto fotka bola  pre mňa najdôležitejšia. Zaujala ma na prvý pohľad, pretože akonáhle som ju uvidela, povedala som si – toto som ja. Síce  viem, že budem musieť zvládnuť ešte veľa výziev, trápenia, a možno i veľa ľudí sklamem, ale dám to. Viem to. Dám to a budem superhrdinkou. Pre seba samú. Vedľa bola ešte fotka trofeje, akože sa mi to podarí. Ďalej tam boli fotky z cestovania a rôzni ľudia. Ľudia ktorých budem stretávať a ktorým budem pomáhať. Na nástenke snov bol niekde dole dom, auto, rodina, svadba. A ja viem, že pokiaľ si nenaplním to najdôležitejšie pre mňa, nedám seba na prvé miesto a nebudem mať v sebe ujasnené, čo vlastne chcem, nikdy nebudem spokojná a vždy budem vymýšľať. Síce ešte neviem úplne presne opísať tú zhmotnenú predstavu toho, ako by ten úspech pre mňa mal vyzerať, ale cítim, že som na dobrej ceste.

Prvý krát som sa rozhodla, že chcem dať na prvé miesto seba a to, čo chcem ja. Nie to, čo chcú ostatní. A je mi jedno, čo na to povedia rodičia. Kamaráti. Batman. Pretože sa chcem zastať samej seba. Aj za cenu toho, že budem sama a že to raz budem možno ľutovať. Ale tak to proste cítim. Myslím si, že vnútorné pocity, by sme nemali nikdy ignorovať. Verím, že sa mi všetko podarí. Aj keď to možno z vonku vyzerá tak, že sa v tom živote len plácam a „neviem čo so sebou“, akoby povedala moja mama.

Lenže ja potrebujem ten život prebádať, skúsiť rôzne možnosti. Cítim, že bude ešte niečo lepšie, že ešte nie som tam, kde mám byť. Možno zase padnem na hubu. No a čo. Je pravdou, že som toho zažila mnoho, mnoho krát som si sama skomplikovala život, pretože som si vybrala tú ťažšiu možnosť, ale neľutujem ani jednu jediné vec, ktorú som kedy urobila. V tej chvíli som to tak cítila. Keby som to nebola urobila, tak by som si celý život vyčítala, že som to neurobila. A to je ešte horšie. Teda aspoň pre mňa.

Keď bol za mnou Batman v Prahe, myslela som na Neho. Bolo pre mňa úplne divné, že v nedeľu večer varím večeru Batmanovi, nie Jemu. Ráno som sa zobudila a pri pohľade na Batmana, ma napadla myšlienka, že to nie je On.  Viem, že s Ním, by som už nikdy nechcela a ani nemohla byť. No toto všetko nasvedčuje tomu, že s Batmanom pokračovať nemôžem. Pre dobro oboch. Vo finále, keď sa tak nad tým zamyslím, každému chlapovi som neúmyselne ublížila. Fakt som to nemyslela zle. Vždy som chcela dať tomu šancu. Len vždy tu bol ten Jeho oder, ktorý bol stále v mojej hlave a nakoniec aj tak všetkých ostatných chlapov v mojej mysli prehlušil. Bez debaty. Asi ešte potrebujem byť sama.

Včera som pozerala nový diel pokračovania Sexu v meste, v ktorom už Pán Božský nie je, pretože umrel. Zaujala ma jedna myšlienka. Carrie sa po rokoch stretla s Aidenom, ktorého pred rokmi opustila. Pretože Božský. Bolo jej s ním fajn, vyzerali úplne zamilovane. Šla na obed s Mirandou a opýtala sa jej: „How big mistake was Mr. Big?“ Priznala si , že celé tie roky, keďže vedela, že tam ten Božský niekde je, sa nedokázala oddať naplno žiadnemu inému chlapovi. Ani tomu Aidenovi. Preto si ho nakoniec za muža nevzala. Nuž, bohužiaľ som v tomto našla určitú paralelu a je mi z toho smutno. Fuck. Nenarobíš nič.

Z mojich zápiskov (o pár dní neskôr, niekedy v roku 2023) – Najsmutnejšia talianska večera

Ukončiť to s Batmanom, bola jedna z najnáročnejších situácií v mojom živote. Kiež by som to nikdy neľutovala. Na druhú stranu som hrdá na to, ako som to celé zvládla. Bola som pevne rozhodnutá, no trochu som sa bála toho, či nestratím odvahu, keď sa uvidíme zoči voči. Od toho momentu, ako sme v ten deň prvý krát uvideli, som vedela, že to už nikdy nebude ako predtým. Zachovala som chladnú hlavu a za seba jasný postoj. Bola som presvedčená o tom, že to je jediné možné riešenie a že to inak nepôjde.

Šli sme k nemu domov a rozprávali sa na balkóne. Vedela som, že som tu naposledy. Atmosféra bola veľmi napätá napriek tomu, že som sa fakt snažila, aby to bolo čo najviac v kľude. Chcel ísť na večeru, tak som sa nachystala. Pred tým, než sme mali vyraziť,  sa ešte chcel pritúliť, no ja som nemohla. Cítila som sa ako tá najchladnejšia a najbezcitnejšia príšera, ale vedela som, že to tak musí byť, že je to najlepšie pre oboch. Šli sme vonku a dali si pohár prosecca. Bolo to zvláštne. Ešte nikdy predtým sa nám nestalo, že by ani jeden z nás nevedel, čo má povedať. Vedľa nás sedela nejaká partia starších ľudí, ktorí sa dobre bavili a popri tom si zadeľovali zážitky, z ktorých vyplývali životné múdra. Keďže medzi nami atmosféra hustla a to vzájomné ticho bolo tak hlasité, nedalo sa tú skupinku nepočúvať. Tak som sa na tej ich vrave občas pousmiala. Batman reagoval vždy nejakou pichľavou pripomienkou. Časom som to už nevydržala a opýtala som sa ho, či ešte dlho bude mať také ironické poznámky. Bol prekvapený, pretože túto otázku nečakal a odvetil, že pravdepodobne už dlho nie. Nikdy som totiž takto razantne nevystupovala. Pobrali sme sa po vlastných hľadať nejaké miesto, kde by sme sa mohli navečerať.

B: „Chceš ísť MHD alebo pešo?“

Ja: „Kľudne môžeme ísť pešo.“

B: „Ale môžeme ísť aj MHD.“

V mojej hlave: Áno, toto je presne tá vec, ktorá ma ňom štve. Niečo chce, ale nedokáže to na rovinu povedať. Aby som sa neurazila? Ja, ktorá sa vždy prispôsobí? Som fakt ten typ? Je to presne rovnaká situácia ako keď sme hľadali miesto na obed na dovolenke, chodili sme po tých istých uličkách, kde bolo milión voľných miest, dokola, čomu som nerozumela, pretože mi nebol schopný na rovinu povedať, že nechce sedieť na slnku. Tie voľné miesta boli na slnku, of course. Nebol by ten život jednoduchší, keby sme sa naučili na rovinu povedať, čo si želáme? Nechápem to.

Ja: „Tak si prosím povedz, ak chceš ísť MHD, poďme MHD, mne je to fakt jedno“, napriek mojej extrémnej sebakontrole a snahe, som odvetila asi dosť podráždene.

Šli sme teda ďalej pešo po moste. Prechádzky milujem, ale tá cesta sa mi zdala byť nekonečná. Bolo mi trošku chladno a tak som si dala ruky cez prsia a chytila sa za plecia.

B: „Máš extrémne defenzívny postoj“.

Nemala som energiu, sa k tomu akokoľvek vyjadriť, len som si tie ruky dala k telu, nahlas vzdychla a pravdepodobne prevrátila očami. Pretože, prečo musí stále niekto komentovať to, čo robím a nerobím? Mohla by som si slobodne chodiť po ulici tak, ako chcem ja sama?

B: „ Čo si mi teda chcela povedať?“, opýtal sa.

Ja: „Rada by som si k tomu normálne sadla“, odpovedala som.

Po niekoľkých ďalších minútach chôdze, kedy nikto nepovedal ani slovo, sme prišli k Eurovei a sadli si k vode, do talianskej reštaurácie. Vybral víno, ja som si dala pizzu a on lasagne. Bola to asi najsmutnejšia talianska večera, akú som kedy zažila. Teda nie asi, ale určite.

Predtým, než sme sa dostali k tomu, prečo sme sa dnes zišli, sme riešili situáciu s vínom, ktoré bolo skysnuté a museli sme ho vrátiť. Následne prišlo jedlo. Moja pizza Diavola bola veľmi dobrá. Batman mal problém, pretože jeho lasagne boli spálené. Nuž, konštelácia celej večere, prebiehala asi nejak tak, ako to prebiehalo medzi nami. Úplne na hovno.

V mojej hlave: Prosím, prosím, len nech tie lasagne nevracia. Ja to zaplatím. Šlo mi v hlave a zároveň tieto myšlienky opúšťali aj moje ústa.

Ja: „Nemôžem v tom ďalej pokračovať. Je mi to ľúto, ale nejde to. Necítim to tak, ako ty. Nechcem už robiť nijaké životné rozhodnutie, ktorým si nie som istá, kvôli žiadnemu chlapovi. Cítim, že ten vzťah pre mňa aktuálne nie je priorita a chcem sa ešte venovať sebe. A nie je to tebou, je to mnou.“ Tú poslednú vetu som hneď oľutovala, pretože aj keď to bola pravda, je to asi tá najhoršia veta, ktorú človek môže v takomto prípade počuť.

B: „Vedel som to, už ťa poznám a videl som na tebe, že sa tá tvoja komunikácia a všetko zase radikálne zmenilo. A asi tom to trochu čakal. Môžeš mi povedať, čo sa stalo, že si zmenila názor?“

Ja: „Nestalo sa nič. Nie je to tak, že som sa zrazu ráno zobudila a povedala som si, že to nechcem. Tak postupne som nad tým premýšľala, preto som si na to aj nechala viac času a nechcela robiť nijaké unáhlené rozhodnutia. Ale je to tak, že si tým nie som istá, neviem kde chcem byť, neviem, či sa chcem sťahovať. A už vôbec neviem, či sa chcem sťahovať do Bratislavy. Vieš, ty si sa v živote našiel, ty si sa rozhodol, že chceš byť, kým chceš byť, a začal si robiť všetky kroky preto, aby sa to raz splnilo. Ja tam ešte nie som. Ja neviem, kam presne kráčam a tiež potrebujem priestor na to, aby som na to prišla. Sama.“

B: „Ja nemám pocit, že som tentokrát urobil niečo zle. Snažil som sa na maximum.“

Ja: „Veď si ani nič nespravil. Si ten najlepší chlap, akého som kedy stretla. Všetko bolo správne. Ako hovorím, je to o mne“.

No a potom sa nám už obom kotúľali slzy po tvári. Najhoršie je, keď vieš, že pred tebou sedí ten najlepší človek, ktorého si kedy stretol/stretla. Ten, ktorý by ti dal čokoľvek na svete, aj modré z neba, len aby ťa videl šťastného/šťastnú. No ty ho musíš nechať ísť. Možno by sa 90 % žien rozhodlo inak, nevymýšľalo a zvolilo si istotu a šťastie. Racionálnu stránku veci. Lenže to ja nie som. Ja v živote potrebujem aj tie ohňostroje.

B: „Vieš, ja som mal celý život taký pocit, že musím byť pri tebe, aby som ti pomáhal. Aby som ťa fixol.“

Ja: „No, ale práve to je ten problém. Ty ma nemôžeš fixknúť, ja sa musím fixnúť sama. Ja som sa snažila fixnúť niekoho 4 roky a bola to tá najväčšia chyba, akú som kedy urobila. Ak ti môžem poradiť do budúcna, staraj sa viac aj o to, čo potrebuješ ty a na rovinu to povedz. Niekedy človek musí byť egoista, aby bol spokojný.“

Bolo to smutné. Sedeli sme a striedavo plakali. Slzy padali dolu na zvyšky pizze a spálených lasagní. Bola som dohodnutá s kamarátkou, Mrs. Black Dress (preto, že skoro vždy nosí na sebe čiernu farbu), že prídem spať k nej.

B: „Čo ideme robiť?“

Ja: „Čo by sme mali robiť?“,

B: „No čo ideme robiť celý večer?“

Ja: „Nič dojeme, pôjdem si k tebe po veci a pôjdem spať k Mrs. Black.“

B: „Nechoď k Mrs. Black. To je somarina, takto na večer.“

Ja: „Keď ostanem u teba, tak to bude ešte horšie.“

B: „Prosím ostaň u mňa, nalejeme si ešte víno, poviem ti ešte nejaké veci, ktoré potrebujem, ale teraz to nedokážem a ráno čau parky.“

Ja: „Čau parky, super, akoby som počula môjho otca. Nemyslím si, že je to dobrý nápad, ale ak si to praješ, tak ostanem a ráno odídem.“

Viac litánií o tomto večeri už písať nebudem a skrátim to. Šli sme k nemu a ešte sme sa rozprávali. Povedal mi také krásne a úprimné veci, že aj keď chcem veriť a nestrácať nádej, aktuálne si myslím, že mi nič také už nikdy nikto nepovie. Povedal mi, že je na mňa hrdý, že vidí, ako som sa posunula, za to, že som si vybrala samú seba a akým spôsobom som dokázala vyriešiť túto situáciu, Že je to veľká zmena, pretože že by som to pred niekoľkými mesiacmi určite nedokázala. Že vidí, že fixknúť už nepotrebujem. A nech sa nemením, lebo presne tá moja „zvláštnosť a nevyspytateľnosť“, je zároveň to, čo ku mne priťahuje ľudí a je na mne jedinečné.

To už mi padali po tvári slzy ako hrachy. Niekoľko minút sme boli v objatí a plakali. Na záver povedal, že vždy tak nejak vedel, že budeme v kontakte. Že si napíšeme, aj keď sme sa dlhšie nebavili, ale že vie, že tentokrát už to tak nebude a bude to iné. Tu som pochopila, že týmto ho navždy strácam. Na jednu stranu ma to veľmi mrzí, pretože mi takýto človek bude v živote nesmierne chýbať. No viem, že to musím akceptovať. Na koniec ešte dodal, že ma bral ako „baby mama“, matku svojich detí a s plačom odišiel na balkón. Bola to jedna z najťažších chvíľ, aké som kedy zažila. Nemohla som prestať plakať a bolo mi to extrémne ľúto.

Asi uznáš, že toto sú veci, ktoré sa nehovoria každý deň. Takže áno, život prináša aj takéto chvíle. Chvíle, kedy musíš nechať ísť človeka, ktorý tu bol pre teba štvrť života. Ktorý ťa pozná, ako nikto iný. Kto ťa má rád, ako nikto iný. O ktorom vieš, že by ťa o tú ruku pri západe slnka na pláži fakt požiadal a vyzeralo by to presne tak, ako si si to vysnívala. Možno to raz budem ľutovať, no keby som to neurobila, tak by som nebola voči nemu fér. A ani voči sebe.

Spala som v spálni a on v obývačke. Ráno som vstala a zbalila sa. Pozrela som sa na prázdny stôl, pri ktorom sme ešte pred niekoľkými dňami spoločne jedli raňajky, ktoré pre mňa s láskou prichystal. Spomenula som si na chuť bruschetty s domácou mozarellou, čerstvými paradajkami a bazalkou. K tomu čerstvo vyšťavený pomarančový džús a káva z pumpy, po ktorú mi šiel. Všetko presne tak, ako som to mala najradšej. Ach bože, snáď to nebudem nikdy ľutovať.

B: „Opatruj sa.“

To boli posledné slová pred tým, než som odišla. Prešlo 14 dní a my o sebe nevieme nič. Teda viem o ňom len z Instagramu, z ktorého si ma zmazal. Dá sa to chápať. Takže kapitola Batman definitívne uzavretá. Ako sa vlastne cítim? Momentálne dosť zvláštne.

No a ani po niekoľkých mesiacoch o ňom nič neviem. Občas z Instagramu, z ktorého si ma zmazal. Dá sa to chápať. Veľa krát ma napadlo, že by som rada vedela ako sa má. Nikdy som mu však nenapísala, pretože som vedela, že to tak pre neho bude najlepšie. Sám si to tak prial a ja to musím rešpektovať. Keď nám na niekom skutočne záleží, tak vždy uprednostníme jeho dlhodobé šťastie, pred našou chvíľkovou potrebou. Myslím si, že môj príbeh, ktorý s tebou zdieľam v sebe nesie množstvo cenných myšlienok a odkazov, ktoré som prostredníctvom tohto príbehu, chcela poslať ďalej. Preto nechcem ani vysvetľovať, čo som tým chcela povedať. Ten príbeh povie každému možno trochu niečo iné.

Keby som však mala zhrnúť hlavné myšlienky, tak vypichnem dve.

Keď Chris Martin z Coldplay spieva: „…. and I will try to fix you“, znie to krásne a romanticky. V skutočnosti ale nemôžeme nikoho opraviť. To musí každý chcieť a urobiť sám. Ak čakáš mesiace, či roky na ten deň, kedy niekoho fixneš, kedy sa zmení a všetko bude také, ako si vysnívaš, pravdepodobne sa nikdy nedočkáš. Batman ma chcel možno fixnúť preto, lebo si myslel, že keď už budem opravená, budeme spolu. Tým, že som sa fixla sama, sa naše cesty naopak definitívne rozišli. Takže ak chceš niekoho fixnúť, tak jedine seba.

V živote je dôležité byť úprimní k sebe samým, a následne aj k tým druhým. Väčšinou je to však náročné, pretože tá správna voľba býva vždy, tá ťažšia. Tá, ktorej sa bojíme pretože to znamená, že keď ju učiníme, o niečo prídeme. Niečo nám vezme. Paradox je to, že presne to mi vždy hovoril Batman. Od neho som sa to naučila.

“Choose what is right, not what is easy.“ Síce je to hláška zo Star Wars, no pre mňa už navždy bude spojená s ním. Paradox je, že práve on ma svojím vlastným životom inšpiroval k tomu, aby som aj ja nabrala odvahu na to, vybrať si to, čo cítim, že je správne, miesto toho, čo je ľahké. Aj keď sa to nakoniec obrátilo v jeho „neprospech“. Viem však, že práve preto mi to nemal za zlé, aj keď ho to určite bolelo.

Neboj sa púšťať, aj keď to bolí. Neboj sa strácať, lebo keď niečo stratíš, niečo iné získaš. Dnes, aj keď stále úplne presne netuším kde dokráčam, mi toto náročné životné rozhodnutie, zase dáva o niečo väčší zmysel. Malo to tak byť.

Bohužiaľ, nachádzanie samého seba a práca na sebe, je náročný proces, v ktorom stratíme veľa ľudí. Aj takých, ktorí boli súčasťou nášho života roky rokúce. Je to obdobie, v ktorom sa človek cíti na všetko sám. Zrazu tu už nie je ten človek, ktorý ho vždy podporoval, ten ktorý mu kryl chrbát. Už nemá komu napísať, čo skvelé sa mu v ten deň stalo. Práve vďaka tomu však nachádza podporu a silu na to, aby to všetko zvládol doma – vo svojom vnútri.

A preto, nezabudni, že to, čo je tvoje, nikdy nestratíš.

Tvoja Adri