JE OK NEBYŤ OK

Niekedy mám článok napísaný dopredu a niekedy musím premýšľať, čo chcem povedať. Niekedy si len tak sadnem a píšem. Niekedy ani neviem, čo presne z toho vzíde. Niekedy je to ťažké, pretože ma vždy do značnej miery ovplyvňuje to, čo sa práve deje. Často potrebujem čas na to, aby som z toho urobila nejaké závery. V poslednej dobe som stále medzi ľuďmi a stále niečo riešim. Som sama menej, než som bývala, a teda nemám toľko priestoru na to, aby som si všetky myšlienky usporiadala, predtým než ich dám do viet. Skôr, než sa rozhodnem. Skôr, než niečo budem ďalej komunikovať. Dnes to bolo rovnako. Nevedela som presne, o čom budem písať. Tak som vypla internety, posadila sa na gauč, otvorila word a začala.

Vždy som tvrdila, že náhody neexistujú. Stále na tom trvám. Je v poriadku počas života zmeniť názor, ale v tomto prípade som si istá, že tento už nikdy nezmením.

Nič nie je náhoda. Zdanlivé náhody, ktoré nám do života chodia, sú presne tie veci, ktoré potrebujeme, aby prišli. Majú nás totiž otestovať. Niečo naučiť. Na niečo nás upozorniť. Donútiť nás, aby sme niečo zmenili, pretože inak budeme v živote riešiť stále dookola tie isté problémy.

Tá zdanlivá náhoda, je test, ktorý ukáže, či sme sa poučili z minulosti alebo spravíme tú istú chybu znova. Mám blbú správu. Opakovať sa to bude stále dokola, až kým v sebe niečo nezmeníme. Nie okolo nás, v sebe. To je to miesto, kde treba začať. A keď sa zmeny udejú v nás, tak sa začnú diať aj okolo nás. Či už sa o to vedome, alebo nevedome pričiníme. Pretože, keď nič nezmeníš, nič sa nezmení.

Tu ma napadol príklad mojej dlhoročnej kamarátky, volajme ju Samantha. Áno, je to presne odkaz na Samanthu zo Sexu v meste. Za chvíľku pochopíš prečo. Za dobu, čo sa poznáme Samantha absolvovala desiatky rande. Väčšinou som bola svedkom príprav, následne sĺz, a otvárania vína v našej spoločnej kuchyni. Raz mi dokonca jedna ďalšia kamarátka z našej partie, a vtedajšej spoločnej domácnosti, volala na výlet. Samantha sa totiž chystala opakovane urobiť totálnu blbosť a potrebovali sme zásah krízového štábu. Pretože sme vedeli, že nakoniec bude smutná. Zásah krízového štábu bol bohužiaľ neúspešný.

Drvivá väčšina jej rande totiž prebiehala a dopadla skoro rovnako. Väčšinou tam šlo primárne o fyzické potešenie a potom sa obvykle už týpek neozval. Alebo sa zišli ešte pár krát, ona si myslela, že by z toho niečo mohlo byť, ale druhá strana to mala úplne inak. Obvykle to potom vyhrotila, až týpkovi praskli nervy a jej zostali oči pre plač. Bola z toho frustrovaná, pretože sa jej s chlapmi nedarilo tak, ako si predstavovala. Sťažovala sa na to, že má radar na debilov, ktorí premýšľajú len tým dolu, čím ich Pán Boh obdaril, alebo aj neobdaril. (Pardon za interný vtip, ktorý pochopia presne tie, ktorým je, bez ohľadu na to, kde práve sú, venovaný.) Lenže realita sa mala tak, že to bolo z veľkej časti v nej. Myslím si, že bola vtedy v pozícii obete a že sa nemala rada. Opakovalo sa to dovtedy, až neprišiel deň, kedy si povedala – DOSŤ.

Až keď sa udiali zmeny v nej samej a dala prednosť sebe pred všetkými tými sexy chlapmi z Tinderu, až potom sa všetko zmenilo. To by si neveril/a, aký inšpiratívny človek sa z nej nakoniec stal. Po tom, čo sme už každá dávno bývali inde a videli sme sa relatívne zriedka, keď už som sa s ňou stretla a rozprávali sme sa, extrémne ma inšpirovala tým, ako sa posunula. Úprimne som obdivovala jej nový mindset, odvahu a sebalásku. Tým mi dodala odvahu začať niečo robiť aj s tým svojím životom.

Chvíľu bola sama a vyhýbala sa nezmyselným rande, ktorých už za život absolvovala niekoľko. Uvedomila si, že jej to nestojí za to. Čas, ktorý mala už neinvestovala do randenia, ale do seba. Učila sa nové veci, vzdelávala, robila to, čo jej robilo dobre. Tým získala sebadôveru. No a za čas, keď už dávno nehľadala, stretla skvelého chlapa, s ktorým dnes žije a bol tu pre ňu v najťažších chvíľach. Nebol to chlap, ktorý sa s ňou chcel len vyspať, bol to ten najlepší parťák a životná opora. A stále je. Nedávno keď sme sa rozprávali, keď o ňom hovorila, mala slzy v očiach. Presne v tom momente som bola na ňu extrémne hrdá a šťastná. Pretože urobila obrovský pokrok. Pokrok, ktorý urobila v sebe, sa odzrkadlil aj v rámci jej života. Dovtedy opakovala stále tú istú lekciu znova. Až kým sa z nej nepoučila.

Náhody neexistujú.

Minulý piatok som sedela s kamarátom, s ktorým som sa stretla, aby sme prebrali vzťahové patálie jeho známej, ktorej chcel pomôcť. Prúd konverzácie nás odniesol k rôznym témam a samozrejme to bolo aj o Ňom. Pretože podobný príbeh, ktorým som si prešla ja, zrovna prežíva aj tá jeho známa.

Keď som rozprávala o svojej skúsenosti, zareagoval a povedal niečo ako:

„Tak to je uplně jasný ne, pokaždé když mu to nevyšlo někde jinde, nebo ho někdo odkopnul, tak se vrátil k tobě.“

Cestou domov, v metre som v chate s najlepšou kamarátkou na messengeri, hľadala recept na piškótové cesto. Ako som tak hľadala, tak som narazila na screenshoty správ, ktoré mi kedysi posielal. A ja som to zase preposielala jej. Len tak zo zvedavosti som ich pár otvorila a prečítala. Úplne ma zamrazilo. Zostalo mi úplne zle z toho, ako som mohla tolerovať, že sa niekto ku mne choval takýmto spôsobom, a ako mi mohlo na ňom tak záležať. Niekoľko dní nevedel o tom, že existujem a potom totálny obrat, bombing a akútna potreba vidieť ma. To sa dialo roky. V tom momente sa mi to celé prepojilo s vetou, ktorú mi povedal pár minút dozadu kamarát. Na chvíľku som pocítila hrozný hnev. Hnevala som sa na seba, že som si to urobila. Hnevala som sa za to, že ten kamarát mal pravdu, aj keď som sa snažila si to celé roky nepripúšťať a vždy som sa Ho zastávala, pretože proste to by snáď v normálnom svete, nijaký človek druhému nemohol urobiť. A už vôbec nie robiť kontinuálne.

Na jednu stranu, si možno povieš, prečo to rieši, veď to už je dávno preč a píše, že je rada ako je dnes všetko inak. Áno, znovu mi v srdci zahorelo, keď som sa vrátila myšlienkami z minulosti späť, do – tu a teraz – a spomenula som si, aká som vďačná za to, ako veci dnes sú a že už nemusím prežívať to peklo, čo bolo.

Hneď ďalší deň prišla „náhoda“ a test pre mňa. Test, ktorého som sa napriek tomu, že som konečne spokojná a šťastná, bála, pretože som ním v priebehu rokov neprešla už toľko krát, že som si vlastne ešte nedávno ani nebola istá, či je to možné. Nevedela som, či to raz, až to príde, dokážem, a tak som zámerne a vedome eliminovala všetky možnosti, v ktorých by som tomu mohla byť vystavená. No a taktiež mi neostávalo nič iné, než veriť tomu, že ak to aj príde, tento krát už to dokážem. Veriť v seba samú.

Ako to dopadlo? Zvládla som to. Zvládla! V rámci tohto testu som si zároveň uvedomila ďalšie veci, ktoré som doposiaľ prehliadala a nevenovala im nijakú pozornosť. Táto situácia sa stala ďalším potvrdením toho, že jedna životná etapa definitívne skončila. Že všetko je absolútne tak ako má byť a to zlé, čo bolo, bolo preto, aby som si uvedomila váhu a význam toho dobrého, čo mi do života prišlo. Tak ako som to písala naposledy. Bola som na seba hrdá, pretože to pre mňa znamenalo obrovské osobné víťazstvo. Prirovnala by som to k výhre olympiády. Vyhrala som svoju vlastnú olympiádu, v ktorej som súťažila len sama so sebou. Fakt, až tak extrémne nadľudský výkon, sa mi to zdal ešte pred nejakou dobou, byť.

Tento týždeň som bola na prednáške Anny Hogenovej, známej českej filozofky a kinantrolopolgičky, ktorá v rámci odpovede na jednu otázku od moderátora, porovnávala olympijské hry dnes a v starovekom Grécku. Hovorila o tom, že to v minulosti nebolo o tom víťazstve prvého, ale o tom, aby do toho všetci dali maximum. Svojich 100 %. Bežec, ktorý chce byť prvý do toho musí dať 100 % a rovnako aj ten druhý, ak ho chce dobehnúť. Tí ktorí to sledujú musia tomu tiež uveriť, prežiť to s nimi a na vlastné oči sa presvedčiť, že sa to dá. Aj ja som do toho, aby som uspela v tomto teste, dala 100 %. Pretože som už vedela, že to je jediná možnosť úspechu.

Predtým som však zlyhala nespočetné množstvo krát. Ono je to tak, že vždy záleží od konkrétneho človeka. Každý má to svoje DOSŤ, niekde inde. Niekto toho zvládne viac, niekto menej. Niekto je húževnatý a preto sa dokáže aj z toho pomyselného dna, opakovane a sám, vyškriabať zase hore. Potom zase spadnúť, nechať sa niekým sotiť, alebo pomaličky nalákať, zase úplne dole na dno. A tak to ide dokola. To, že je človek silný a húževnatý mu v živote pomáha, no má to aj svoju odvrátenú stranu, kedy človek často bojuje ešte aj vtedy, kedy ten boj už dávno nemá význam. Boj s veternými mlynmi.

Niekedy je skrátka lepšie vzdať sa. Pre naše dobro. Toto bol aj môj prípad. Pre človeka, ktorý tvrdí, že všetko sa dá a nič nie je nemožné, to bolo veľmi náročné. Vzdať sa? Veď to je srabácke. To predsa žiadny bojovník nerobí. A ja som bojovníčka! To som si myslela. Vzdať sa? Najlepšie, čo v niektorých prípadoch môžeš spraviť. To si myslím dnes. Takže nech bolo, čo bolo, moje víťazstvo mi paradoxne nakoniec priniesla moja kapitulácia. To, že som to s niektorými ľuďmi napokon vzdala.

Na druhej strane, to ako dlho držíš, má veľa spoločného s tým, či sa máš rád/rada a s uvedomovaním si svojej vlastnej hodnoty. Pretože existuje taká krásna nepriama úmernosť: čím menej sa máš rád/rada, tým dlhšie vydržíš. Tým dlhšie necháš so sebou zametať. Tým dlhšie sa necháš ponižovať. Keď nemáš rád/rada samého seba ako ťa môže mať rád niekto ďalší? Keď si nevážiš samého seba, ako si ťa môže vážiť niekto iný?

Tu sa mi to zase prepája s tým, že ste písali, aby som napísala niečo k sebavedomiu a sebadôvere. Veľmi by som chcela poradiť, ale bohužiaľ nemám žiadny zázračný recept na sebavedomie. Tiež som niekde na ceste na vrchol. Čo ale už dnes viem, je to, že je to o tom, či a ako veľmi sa máš rád/rada. Dnes by som v žiadnom prípade netolerovala chovanie, ktorého sa voči mne niektorí ľudia v minulosti dopustili. Tým som si istá. Už vôbec nie od človeka, ktorý by ma mal milovať a ktorého ja sama milujem. Vôbec to nesúvisí s tým, ako veľmi mám, či nemám rada druhú stranu. Súvisí to s tým, ako veľmi mám rada samú seba.

Vnímam, že som obklopená ľuďmi, ktorí si neveria. U niekoho je to úplne jednoznačné. Stačí jedna veta, stačí odpoveď toho človeka na kompliment. Naopak, niektorí ľudia pôsobia tak sebavedomo, až arogantne, že posledné, čo by ma na prvý pohľad napadlo je, že majú problém so sebavedomím a sebadôverou. Hovoria o sebe samé skvelé veci, chvália sa a často tak, že im to jednoducho uveríme.

„Mať jeho/jej sebavedomie.“ Koľko krát, si si toto o niekom povedal/a?

Nízke sebavedomie vieme veľmi dobre zakrývať. Vieme miasť ľudí svojim správaním. Vieme hovoriť niečo úplne iné, v porovnaní s tým, čo si naozaj myslíme a cítime. Prečo to robíme? Lebo si neveríme a máme z niečoho, či niekoho strach. Bojíme sa ukázať to zraniteľné miesto. Bojíme sa, že nám niekto ublíži. Niekedy máme také nízke sebavedomie, že ubližujeme ostatným preto, aby sme sa sami cítili lepšie. Niekedy vedome, inokedy nevedome. Pretože keď trpím ja, trp aj ty, aby sme boli na tom rovnako. Aby to bolo fér. To preto si tak často navzájom ubližujeme. Takže ďalší paradox, ale osobne si myslím, že najsebavedomejší ľudia sú tí, ktorí sú láskaví, chovajú sa ku všetkým slušne, nesúdia druhých, a neboja sa priznať svoje strachy, či limitácie.

Často krát i to, že neuspejeme v tej pomyselnej skúške, v tom teste, ktorý nám život do cesty prinesie, podlomí našu sebadôveru a sebahodnotu. Pretože ak niečo zase nedám, tak je to proste v prdeli. Nestojím za nič. Zase som zlyhala. Zase ma niekto dostal, zradil, oklamal. Zase som naletela. Zase vyzerám ako totálna krava.

Myslím si, že niekedy sme na seba zbytočne veľmi prísni. Práve vtedy, keď potrebujeme láskavosť a vľúdnosť. Nie sme k sebe samým láskaví. Nadávame si za to, čo sa nám zase nepodarilo. Za to, že niečo cítime. Každý má občas slabú chvíľku, každý spraví chybu. Je to v poriadku. Nevyšlo to? Okej, tak to vyjde nabudúce. Spomeniem si na minulosť, niečo ma zabolí, niečo mi príde ľúto. Prečo nad tým vôbec premýšľam? Prečo, keď sa mám tak dobre? Hnevám sa na seba, pretože to nedáva zmysel. Komu sa to nedeje?

Deje sa to všetkým, no tiež som dlho dumala nad tým prečo. Zmysel to však dáva. Niektorí ľudia, niektoré city, láska, bolesť, boli našou súčasťou celé roky. Je naivná predstava myslieť si, že sa všetko zo dňa na deň vymaže. Že už si nikdy na nič nespomenieme. To, čo bolo, v nás v nejakej forme navždy ostane. Pretože vďaka tomu náročnému, čím sme si prešli, sme takí akí dnes sme. Zmenilo nás to. Keď sa do teba niekto zamiluje, je to práve tým, aký/aká si dnes. Bez tej skúsenosti, by si bol/a vlastne úplne iným človekom. A možno by sa vaše cesty nikdy nestretli.

Je to v poriadku. Je okej, nebyť vždy úplne v pohode. Je normálne, že občas v živote každého človeka prídu slabé chvíľky. Mne osobne sa pravidelne stávalo, že som v slabej chvíľke nevydržala a potrebovala som ten pocit, ktorý som mala nejak otupiť. Zrušiť. Myslela som si, že to nie je normálne a správne a preto som väčšinou urobila nejakú blbosť, ktorá ma vrátila o niekoľko krokov späť. Minulému smútku som sa bránila. Lenže múdrosť spočíva v tom púšťať k sebe to, čoho sa bojíme. Pretože len tak môžeme nakoniec zistiť, že sa niet čoho báť. Staneme sa slobodnými. Nadobudneme sebadôveru. To, čoho sa bojíme, si nás aj tak vždy nakoniec nájde. Je len na nás, kedy sa tomu rozhodneme postaviť zoči voči.

Keď som sa minulý týždeň, nad ránom vracala z párty a zostala som sama, prišlo mi ľúto. Na chvíľku sa mi pred očami mihol záblesk starého života. Minulosť. Spomienky na tie roky citov a pocitov. Nostalgia. Spomenula som si na tie časy, kedy som sa takto nad ránom vracala domov pred rokmi. Väčšinou, keď som si vypila viac, než by bolo vhodné, som bola v takom psychickom rozpoložení, že som vo vani mala hysterický záchvat plaču a púšťala som sprchu naplno, aby ma nepočuli susedia. Pretože som bola tak šialene zamilovaná, a hrozne som si priala, aby som bola milovaná. Nič som nechcela viac. Pretože vtedy som mala pocit, že neexistuje nikto, kto by ma miloval.

No a dnes, úplne rovnaká cesta taxíkom, no úplne iný život. Nič nie je tak, ako bolo predtým. Keď som si to uvedomila, nostalgia sa zmenila na úľavu a vďačnosť. Vďačnosť, práve za to, že už nič nie je tak ako predtým. Za to, že som to zvládla. Vďačnosť za to, že som si nevypila viac, než by bolo vhodné, za to, že som v slabej chvíli neurobila nič, čo by som na druhý deň ľutovala. Vďačnosť za to, že sa po párty môžem v kľude osprchovať, odlíčiť, umyť si zuby a už nemám potrebu vliezť do vane, hystericky plakať a trhať si vlasy. Vďačnosť za to, že viem, že existuje človek, ktorému na mne záleží a zaujíma sa o mňa každý jeden deň. Nie len v nedeľu.

Niekto by si mohol povedať, prečo ti je  teda ľúto za minulosťou, keď tá prítomnosť je tak skvelá? Keď máš konečne to, čo si vždy chcela?

Prečo to píšem? Pretože ti chcem s tebou zdieľať nasledovné. Netráp sa keď sa ti to stane. Je to v poriadku. Je v poriadku nechať tie pocity prejsť a nebrániť sa im, pretože keď ich budeš v sebe potláčať, nič dobré z nich nevzíde. Od každej inej hmoty v tomto vesmíre nás odlišuje práve to, že máme pocity. Takže je v poriadku niečo cítiť. Je to dôkaz toho, že žijeme. Ľudia, ktorí si sami fyzicky ubližujú, to robia práve preto, aby niečo cítili. Tak to vnímaj ako dar. To, že žiješ a cítiš. Vďaka tej chvíli, kedy sa cítiš zle, si potom uvedomíš tie chvíle, kedy sa cítiš dobre. Vďaka tomu, že si spomenieš na to, ako zle sa k tebe niekto choval, si môžeš vážiť to, že sa niekto k tebe chová krásne.

Včera som dopozerala jeden seriál, ktorý mi pripomenul niečo z minulosti. Vynorili sa mi staré pocity, a spomienky na bolesť, ktorú som cítila. Prišlo mi to extrémne ľúto. Prišlo mi ľúto seba samej. Poplakala som si. A vieš, vôbec to nebolo tým, že by mi tá minulosť chýbala alebo tým, že by mi chýbal niekto z tej minulosti. Bolo to tým, že ma mrzelo, že som si tak ubližovala. Pretože už sa nechcem nikdy ocitnúť v takej situácii, v ktorej som vtedy bola. A presne to je tá sebaláska, o ktorej sa celý čas bavíme a ktorá je tak nejak (dúfam) cítiť, v každom jednom článku, ktorý som s tebou zdieľala. Pretože je fakt pre kvalitu nášho života tak nesmierne dôležitá.

Už sa netýram a nebičujem za to, ak sa mi niečo také stane. Ak príde slabá chvíľka. Už ani nerobím v slabej chvíľke veci, ktoré by som na druhý deň ľutovala. Proste to nechám tak. Pretože viem, že to je normálne, zdravé a že to prejde. Že zajtra príde ďalší deň, kedy bude zase všetko dobré. Keď mi je smutno, tak plačem. Keď som plná pocitov a myšlienok a neviem si s nimi poradiť, tak idem behať. Tancujem alebo píšem. No a po chvíli je všetko zase krásne.

Na základe toho dnes robím ďalšie veci inak. Keď sa mi v interakcii s druhou osobou stane to, že viem, že moja reakcia, z nejakého dôvodu nebude adekvátna, radšej nereagujem. Dám si chvíľu čas. Vezmem si svoj priestor. Nechám emócie, nech mnou prejdú a odznejú. Niekedy je to hneď, niekedy to trvá dlhšie. V emócii ide racionalita a logika bokom. Bohužiaľ. Zase je to príroda. Náš mozog je vyvinutý tak, že emócie a pocity vždy budú hrať prím. Udalosť, ktorá v nás vyvolá nejakú stresovú reakciu, či úzkosť, okamžite prevalcuje našu logiku. Pretože táto časť mozgu historicky zabezpečila, že náš druh prežil. Pretože útok alebo útek. Možno sa pýtaš, ako to súvisí s tým o čom celý článok píšem.

Totiž, píšem to preto, pretože naša minulosť má bohužiaľ aj veľký vplyv na našu prítomnosť. Minulosť už nezmeníme, to nejde. Ale môžeme ovplyvniť to, aký veľký vplyv, na našu prítomnosť a budúcnosť, jej do rúk vložíme. Pretože reakcia druhej osoby v nás môže vyvolať pocity, ktoré sme cítili v minulosti a nebolo nám z nich dobre. Bude sa to diať každý deň. Na základe reakcie druhej osoby, zase reagujeme nevhodne zase my. Zákon akcie reakcie. Práve preto si myslím, a znova opakujem, že je to v poriadku. Nehnevajme sa na seba za to a nebuďme na seba prísni.

Je však potrebné s tým vedieť pracovať. Dať si čas, ktorý nám pomôže si uvedomiť, čo sa v tej danej chvíli deje a prečo sa to deje. Zamyslieť sa nad tým, prečo sa ma niečo dotklo, čo to vyvolalo, a z čoho to pochádza. Pretože pokiaľ to neurobíme, tak sa môže stať, že sa ani nenazdáme a zrazu sa ocitneme v situácii, kedy nám naša minulosť, výrazne narušila, či úplne pokazila, našu budúcnosť. A o to asi nikto z nás nemá záujem.

Návraty do minulosti sú v určitých prípadoch užitočné. No pravdou je, že tvoja minulosť ťa už nepotrebuje. Zato, tvoja budúcnosť áno.

Na záver ešte znovu apelujem na to, aby si nezostával/a v dlhodobo nemennej a nevyhovujúcej situácii. V posledných dňoch som si uvedomila, že ten čas je vo finále najvzácnejší. Život plynie fakt sakramentsky rýchlo. Keď stratíš čas, už ti ho nikto nikdy nevráti. Aj keď som zástancom tvrdenia, že nikdy nie je neskoro, uvedomila som si, že na niektoré veci neskoro predsa len môže byť. Tak prosím, nestrácaj čas v ničom, čo ťa aspoň trochu nepribližuje k tomu, o čom si celý život sníval/a. Verím, že si z tohto článku vezmeš to, čo práve teraz potrebuješ.

A nezabudni: náhody neexistujú!

Tvoja Adri