VYZERÁŠ AKO STRAŠIDLO

Som absolútne spokojný/á s tým, ako vyzerám.

Toto je jedna z tých viet, ktoré som nikdy nikoho nepočula vysloviť. Verím, že na tomto svete existujú ľudia, ktorí so sebou spokojní sú. Predpokladám však, že ich veľa nie je. Predpokladám, že to ani nie je tak o tom, byť so sebou absolútne spokojný, ale o tom akceptovať sa.

Musím povedať, že som veľmi dlho bojovala s tým, že nie som dosť dobrá. S tým, že  nevyzerám dosť dobre. Kamarátka, volajme ju Ragazza Rumorosa (taliansky výraz, ktorý som dúfam použila správne, však ak nie, Ona ma opraví, ktorý v preklade znamená „hlasité dievča“ a myslím si, že k významu niet, čo dodať), ktorá sa ma pýtala, o čom bude ďalší článok, po mojej odpovedi reagovala doslova takto: „Som zvedavá, čo ťa motivovalo k ďalšej téme a kto ti niečo vyčítal lebo si neviem predstaviť, aký problém môže mať niekto s tvojím vzhľadom.“ Nuž, uhol pohľadu.

Dlho som sa zamýšľala nad tým, kde vznikol. Ten pocit, že nikdy nie som dosť dobrá. V ničom. Dnes sa však chcem venovať tej vizuálnej stránke. Prišla som na to, že vznikol v detstve. Asi ako väčšina vecí, s ktorými v dospelosti dealujeme. Sú dva aspekty, ktoré ma v tomto extrémne poznamenali.

Disclaimer: Dopredu avizujem, že v žiadnom prípade nechcem osočovať, ani akokoľvek kritizovať výchovu mojich rodičov. Viem, že nás so sestrou vychovali najlepšie, ako len v danej chvíli vedeli a viem aj to, že keby v tej dobe mali dnešné vedomosti, mnoho vecí by urobili inak. Viem, že keby som mala dieťa ako 20 ročná ja, tak ani nechcem vedieť, koľko „sračiek“ by som mu nevedome naložila do príručnej batožiny na cestu s názvom život. Zároveň, aj vďaka výchove mojich rodičov dnes píšem tieto riadky.

Keď si však spomeniem na detstvo, akokoľvek dobrá som v niečom bola, akýkoľvek, pre mňa v tej dobe obrovský úspech, som dosiahla, nikdy som zaň nebola patrične ocenená a nikdy som necítila hrdosť. Na druhú stranu, keď sa mi niečo nepodarilo, tak teda, to už začali porovnávačky s ostatnými deťmi. Pozri sa na Zuzku, Janku, Danku, Hanku. Keď oni môžu, tak aj ty môžeš. Myslím, že väčšina ľudí mojej generácie toto veľmi dobre pozná. Od vtedy som bola schopná urobiť čokoľvek, len aby ma niekto pochválil. Aby som „vyhrala“. Aj keď dodnes neviem o čo sa hralo.

Raz som prišla z dovolenky. Z mojej prvej dovolenky s priateľom, na ktorú som sa tešila a mala som z nej radosť. Spomínam si, ako mi po návrate doma rodičia povedali: „Aďka, ty si prišla nejaká pribratá, dúfam, že nie si tehotná.“

Tehotná som našťastie nebola. No nanešťastie, od tohto momentu som začala aktívne riešiť svoju postavu. Pripadala som si tučná. A to som skutočne priestorovo výraznejšia nikdy v živote nebola. Toto výrazne ovplyvnilo môj vzťah k sebe samej.

Ocino. Ocino má najlepšie srdce na svete, ale bohužiaľ, niekedy svojimi slovami, ktoré myslí možno zo srandy, môže dosť ublížiť. Mamina. Má 52 rokov, perfektne sa o seba stará a myslím si, že vyzerá fantasticky. Ak by som v jej veku vyzerala takto, tak by som bola najšťastnejšia na svete. Tajne dúfam v silu genetiky. Bohužiaľ som len zriedka, ak vôbec, počula, že by jej ocino povedal niečo ako: dnes vyzeráš skvele, tieto šaty ti pristanú, či aká si dnes pekná. Naopak, často som počula vety typu: vyzeráš ako lev (reakcia na nové vlasy od kaderníka), vyzeráš ako tekvica (reakcia na nové šaty), tie nohavice si už prosím ťa nedávaj, vyzeráš v nich hrozne. Áno, tie šaty mamine naozaj nepristali, ale rozhodne sa to dalo povedať aj iným spôsobom, ktorý by nemusel zabolieť. Ani vzbudiť pocit, že nech robí, čo robí, pre partnera nebude nikdy dosť dobrá. V tomto prípade dosť pekná. Toto výrazne ovplyvnilo moje romantické vzťahy.

Dnes mám skoro 31. Prvý vzťah som mala v 14 rokoch. V matematike som nikdy neexcelovala, ale ako počítam, tak počítam, vyplýva mi z toho, že som sa skoro celý život necítila dosť dobrá. Následne som viac ako polku života strávila dokazovaním svojej hodnoty ostatným ľuďom. Teda chlapom. V rámci terapie sme prišli na to, že svoju vlastnú hodnotu staviam na názore chlapov. To znamená, že chlapi sú pre mňa ako takí sudcovia, ktorí svojimi názormi a komentármi, rozhodujú o tom, či som dosť dobrá a krásna. Každé jedno odmietnutie zo strany chlapca, pre mňa automaticky znamenalo jednoznačný rozsudok: nie si dosť dobrá a pekná. Bodka.

To znie ako dosť veľký prúšvih, nie? Táto téma je komplexná, a je minimálne na 10 článkov. V tomto sa teda zameriam na to, ako som sa necítila dosť pekná v rámci svojich romantických vzťahov.

Poď sa so mnou vrátiť v čase. Tak ako vždy. Za niektoré kroky, ktoré som kedy podnikla sa pred Tebou sakramentsky hanbím. Na dve minúty som si  od hanby zaliezla do svojho perinového bunkra. Ale potom som zase vyliezla, lebo sa nemôžem ďalej tváriť, že sa to nikdy nestalo. Nechcem klamať.  Ani mať múdre keci a vyzerať ako super uvedomelý človek. Nie vždy tomu tak bolo. No veď čítaj.

2005 – 2008

Posledné roky základnej školy. Ako som vtedy vyzerala? Chvíľu som vyzerala, ako „Emáčka“. Svoje krásne dlhé špinavé blond vlasy, vďaka ktorým ma vzali na konkurzy do modelingovej agentúry, som si z polovice zafarbila na červenú. Moju mamu a aj skautov z agentúry vtedy skoro trafil šľak, keď ma videli. Prečo som to urobila? Pretože sa mi páčil jeden spolužiak, s ktorým sme chodili v partii vonku a jemu sa páčilo iné dievča, ktoré také vlasy malo. A letela Avril Lavigne. Takže som sa chcela podobať na ňu a tak som sa aj obliekala. Nosila som čierne oblečenie, čierno-biele pruhované svetre, také tie skejťácke topánky, čo vyzerali ako žehlička. Na celý ksicht som si dávala ten hustý Dermacol, čo dávajú herečkám keď točia filmy, ale ani jedna by s ním v živote na ulicu nevyšla. Čierne linky pod oči k tomu. Krása strieda nádheru.

Potom sa mi zase páčil spolužiak, ktorý bol „Rastafarián“. Tak som to chcela byť aj ja. Nosila som outfity, v ktorých figurovala červená, zelená a žltá farba. Farby, ktoré dnes skoro nenosím, pretože to nie som ja. A farebné náramky. Svoje nádherné vlasy som si tentokrát ostrihala a nechala si od neho urobiť dred. Mama bola z mojich metamorfóz dosť nešťastná. Spomínam si, že mi vtedy raz povedala niečo ako: „Aďka, dúfam, že keď prídeš na strednú a uvidíš, ako sa obliekajú iné dievčatá, že sa aj ty začneš obliekať ako normálne dievča.“ Začala som?

2008

Začala. Stredná škola, prvý ročník. Nový svet a hlavne – štvrtáci. Vždy sme sa tešili na prestávku, aby sme sa popred nich mohli chodiť špacírovať. Každej z prváčok sa páčil ten jej štvrták. Aj mne sa páčil jeden a mala som šťastie, že triedu mal hneď vedľa tej našej. Aj ja som sa mu páčila. To je super nie? Tento človek ma však „dával dole“ pomerne často. Zo srandy. Napríklad, mi raz telefonoval s tým, že som ako poklad, len kopať a kopať. A podobne. Navyše mal nejaký crash na jednu druháčku. Krásnu čiernovlásku s dlhými vlasmi. Tanečníčku s nádhernými modrými očami, ktorá bola extrémne milá a sladká. Chodiaca dokonalosť. Viem, že som sa snažila na nej nájsť nejakú chybu. Žiadnu som nenašla. Vždy keď sa s ňou niekde stretol tak na mňa zabudol. Akože úplne. Na pár dní. Veľmi ma to trápilo. Myslela som si, že to je preto, lebo nie som taká pekná. Ani tanečníčka, ako ona. Časom som zistila, že ma tento človek podvádzal. Nie len raz. Ale to je na iný príbeh. Každopádne ma to veľmi ovplyvnilo, pretože to bola moja prvá veľká láska.

A vieš, čo som potom urobila? S Ragazza Rumorosa, sme sa rozhodli, že si nafarbíme vlasy. Ja som chcela stredne hnedú a ona čokoládovú. Skončilo to tak, že čokoládovú som mala ja. Ona mala vlasy úplne čierne. Pointa? Podvedome som si myslela, že budem lepšia, keď sa budem podobať tej dokonalej tanečníčke. Že sa budú o mňa chlapci zaujímať viac. Či som to vtedy vedela? Určite nie. Toto som si uvedomila až nedávno. Že už tak dávno začalo niečo, čo trvalo hrozne dlho.

2019

Prespával u mňa. Ráno som vstala skôr, pretože som si chcela umyť vlasy. Mala som ich ešte čerstvo nafarbené od kaderníka. Vyfúkala som si ich, dala som si aj čas na precíznejší make-up, než mávam obvykle. Dala si červený rúž a čierne šaty. Fakt som sa cítila pekná. Taký ten „good face“ and „good hair“ day. If you know what I mean. Usmiala som sa na seba do zrkadla. (Aj teba práve napadla scéna z Priateľov, keď si Ross dáva ego boost v zrkadle a nevie, že Bruce Willis ho sleduje z pod postele?)

Jeho prvá veta na dobré ráno keď ma uvidel, bola:. „Vypadáš jako strašidlo.“

Ďakujem veľmi pekne. Je asi najhoršie, keď jediný človek na planéte, od ktorého by som aspoň raz za život chcela počuť niečo pekné, mi nie len, že niečo pekné nikdy nepovie, ale povie mi, že vyzerám ako strašidlo. A potom mi pustí detskú pesničku Strašidýlko Emílek. Tak ju neznášam, že ak budem mať raz dieťa, nikdy mu ju na dobrú noc nepustím! Prisahám Bohu.

Dnes už by som toto (z viacerých dôvodov) určite neriešila, ale najviac ma dokázalo „dať dole“ to, keď najčastejšie v sobotu ráno po párty, na IG začal sledovať nejaké nové dievčatá, ktoré už mali  od neho „páči sa“ na všetkých fotkách. Nuž, asi preto, že nevyzerajú ako strašidlo. Možno sa pýtaš, prečo som sledovala koho si pridáva na IG? Áno viem, normálne to nebolo, ale zároveň nebolo normálne ani to, čo mi robil On. Ale o tom inokedy.

Nemám nič proti zásahom plastických chirurgov (ostatne ať i plastičtí chirurgové mají co žrát),  ale väčšinou to boli dievčatá, ktoré mali umelé prsia, vysekanú sánku, napichané pery, umelé mihalnice a predĺžené vlasy. A teda miesto toho, aby som sa na človeka, ktorému som nebola nikdy dosť dobrá vykašľala, som si zvolila tú nesprávnu cestu.

Zrekapitulovala som si: ja jeho pozornosť nemám, tie dievčatá áno. Adri vs. IG girls, 0:1. A ja predsa musím vyhrať, ako som už spomínala. To znamená, že som si naivne myslela, že keď so sebou urobím všetko možné, aby som sa čo najviac týmto dievčatám priblížila, získam jeho pozornosť a svoje víťazstvo. Extrémne som cvičila, nedala som si do úst ani jednu sladkosť, chodila som do solárka a focusovala sa na to, ako vyzerám. Všetkým naokolo som hlásala, že to robím pre seba, ale v skutočnosti som bola hrozný pokrytec, pretože som to robila hlavne pre neho. Len som sa to hanbila niekomu priznať, lebo som vedela, že je to totálna blbosť. Vďaka Bohu, že som pre neho neurobila v rámci svojho výzoru nejaké ďalšie a omnoho invazívnejšie zásahy, ktoré by som dnes ľutovala. Bohužiaľ viem, že kopec dievčat to tak robí. A z toho mi je osobne veľmi veľmi smutno. Preto píšem tieto riadky.

Miesto toho, aby som získala jeho pozornosť, ma ešte viac zosmiešňoval a ponižoval. Tie dievčatá, na ktoré som tak žiarlila, sa z jeho IG presunuli aj do náplne jeho voľného času a na jeho výlety. O tom som v tej dobe samozrejme nevedela. Tak som sa ešte viac snažila a dúfala, že to ocení. A že s tým ostatným raz prestane.

MÁJ 2022

Už spolu nepracujeme, ale za to spolu oficiálne chodíme. Pozval ma na firemnú akciu do Žofína. Tešila som sa na to, pretože to bola prvá akcia, kde ma kedy zavolal. Ako jeho partnerku. Kúpila som si nové malé čierne, urobila si pekný make-up a mala v pláne si obuť lodičky, o ktorých som veľmi dobre vedela, že ich budem po tom večeri nenávidieť. To sa samozrejme aj stalo. Takže som sa pol dňa parádila, umývala si vlasy, dávala masky na tvár a všetky tie ďalšie prkotiny, ktoré som doma mala.

Prišiel ma vyzdvihnúť a reakcia na to, keď ma uvidel bola: „Co se ti stalo? Vypadáš jako Michael Jackson.“

Ďakujem veľmi pekne. Part 343.

Je to presne to, čo som chcela počuť od človeka, pre ktorého som to celé robila. Od jediného človeka, pre ktorého som chcela byť pekná. Značnú časť večera som trávila s nemenovaným, známymi bratmi olympionikmi. Pravdepodobne im ma bolo ľúto. Neviem. Ex post, na ďalšej akcii z jeho práce, mi povedala žena, ktorá tam s manželom bola, že si ma zo Žofína pamätá. Presne vedela, čo som mala na sebe a dala mi kompliment, že mi to veľmi pristalo.  Ja som si v ten večer myslela, že som hnusná. A že vyzerám ako Michael Jackson. Česť jeho pamiatke.

No a takýchto situácií bolo samozrejme počas celého vzťahu milión a čím dlhšie sme spolu boli, tým menšie sebavedomie som mala. Prirodzene. No a keď som sa raz o tom s niekým bavila, tak mi povedal, že mi to robil naschvál. Práve preto, aby som sa pekná necítila, aby som si neverila, aby som si nemyslela, že sa môžem páčiť niekomu inému. Dodnes netuším, či to tak bolo, alebo nie. Asi to už nikdy nezistím a vlastne je to už úplne jedno. Čo ale viem celkom určite, že som sa s ním cítila vždy ako ten najhnusnejší človek na svete. Pripadalo mi to tak, že sa mu páčil každý viac, ako ja. Každé dievča mi prišlo krajšie, lepšie. Žiarlila som úplne na všetkých fakt, dokonca aj na mamičku od rodiny, ktorú sme stretli v sklípku. No v strašnom marazme som si to žila.

No a aby som tento bizár už úplne zaklincovala, tak je tu ďalšie priznanie. Zúfalé ženy, robia zúfalé činy. Chvalabohu, tenkrát naposled.

SEPTEMBER 2022

Toto som si zapísala asi tak v júni 2023: Ešte by som chcela dodať to, čo som sa včera odvážila priznať nahlas, po takmer roku. Včera som bola na zosvetlení vlasov u Olivera. Vraciam sa k blond. A cítim sa v tom tak dobre! Ale prečo som si vlastne znova zafarbila vlasy na tmavú? Dôvod, prečo som to urobila bol prostý. Neustále mi prízvukoval, že tmavé vlasy sú na mne lepšie. Že sa mu viac páčia tmavovlásky. Jedna nemenovaná osoba s čiernymi vlasmi tak dlhými, že si ich podľa mňa musí posrať, keď ide na záchod. Jedna nemenovaná osoba s čiernymi vlasmi s umelými mihalnicami. No a prekvapko, mihalnice nie sú jediná umelá vec, ktorú nosí v prednej časti tela. Voči gustu žiadny dišputát, akurát si myslím, že tých plastov na tejto planéte máme fakt viac, než dosť. A nemyslím len v oceánoch. Stačí sa pozrieť okolo seba. No ale ja už sa vraciam k blond a to znamená, že svet je zase v poriadku!

Takže aby som sa vrátila k pointe, po rozchode som sa nechala zafarbiť na tmavú. Našťastie mal môj kaderník viac zdravého rozumu, v porovnaní so mnou, a preto mi tie vlasy nenafarbil na úplne tmavú. Pretože správne predvídal, že za chvíľku sa ozvem s tým, že chcem znovu svoje prirodzené, pekné blond vlasy. Vďaka ti bože, nie len za krízový team, ale aj za kaderníka s rozumom!

A teraz to najhoršie priznanie. Po rozchode som sa nechala nafarbiť na tmavú preto, lebo som si myslela, že ma bude chcieť naspäť, keď to urobím. Veď predsa ako brunetka budem vyzerať lepšie a on zrazu zmení názor. Nuž, a toto je ten moment, kedy sa sama seba pýtam, ako som len mohla byť taká drbnutá? Nechcem byť na seba prísna, ale toto sa inak, ako drbnutosťou nazvať nedá.

Smutné. Zúfalé. Hlúpe. Zbytočné.

Presne také boli všetky moje činy, ktoré som urobila v domnení, že vyhrám. Akurát, že stále neviem o čo sa hralo.

Spätne žasnem nad tým, čo som všetko dokázala. Ako veľmi som sa chcela nasilu meniť, aby som tým zmenila svoj pohľad niekoho na mňa. Farbila som si vlasy, nie preto, že som to tak strašne chcela ja sama, ale preto, aby som sa mu páčila viac. Dlho som bojovala so zlou pleťou a vyrážkami a tak som si vždy ráno, pred tým, než sa zobudí, dala trochu make-upu, aby si tie vyrážky nevšimol a nemal ma preto menej rád. Preháňala som to s pohybom, nie preto, že by mi na tom nejak extra záležalo, ale preto, lebo som si myslela, že keď budem mať lepšiu postavu a budem krajšia, tak ma bude mať radšej. A prestane dávať „páči sa“ ostatným dievčatám. Míňala som extrémne veľa peňazí za oblečenie, ktoré nosili ostatné pekné dievčatá, aby som aj ja bola krajšia. Výsledkom je to, že dnes mám v Ikea taškách asi 30 šiat rôznych farieb a strihov, ktoré si už nikdy neoblečiem. Prečo? Pretože to vôbec nie som ja. A ľutujem, že som tie peniaze neminula na niečo iné, napríklad cestovanie. Pretože to som oveľa viac ja.

Celý čas, čo som toto robila, som mala v živote väčšinou mužov, ktorí ma dávali neustále dole. Čím viac som sa snažila, tým viac ma dávali dole. Čím lepšie som vyzerala, tým viac ma zosmiešňovali a nevážili si ma. Bola som úplne stratená. Stratila som samú seba. Kompletne. V priebehu času sa to však zmenilo. Možno aj preto sa mi zlepšila pleť. Takže dnes úplne v pohode pôjdem von bez make-upu. S tým, že saténovú pleť, ako niektoré iné dievčatá, nikdy mať nebudem, som sa už chvalabohu zmierila. Potrebujem k životu pohyb. Cítim sa tak lepšie, fyzicky a psychicky. Pohybovala som sa vždy rada a vždy som sa cítila lepšie. Fyzicky aj psychicky. Akurát dnes, dnes sa hýbem výlučne pre seba a pre svoje zdravie. Ak raz budem mať pocit, že chcem niečo na sebe vylepšiť v spolupráci s odborníkom, tak to urobím. Nie pre neho, ale pre seba. Keď budem randiť a vedieť, že môjmu chlapovi sa páčia úzke šaty, tak si ich rada oblečiem, aby som mu urobila radosť. No vo svojom voľnom čase si kľudne budem chodiť v oversize nohaviciach a svetroch, aj keď sa mu páčiť nebudú. Pretože som to ja.

Od kedy som v tomto smere úplne zmenila prístup, začali sa mi diať aj úplne iné situácie. V lete, keď bolo vonku asi tak 40 stupňov, sme s kolegyňou sedeli v Brne na terase v talianskej reštaurácii. Boli sme po celom dni v práci a po boxe, spotený zadok som mala prilepený k stoličke, vlasy mastné, make-up roztečený. V tejto chvíli mi bolo úplne jedno ako vyzerám. Kecali sme, vtipkovali, smiali sme sa a bola som sama sebou. Po chvíli si k nám prisadol kolega, čo šiel náhodou okolo. Kecali sme, vtipkovali, smiali sme sa a bola som sama sebou aj s ním. V rámci konverzácie a kontextu padla aj poznámka, že dobre vyzerám a pokukoval našim smerom aj ten Talian z kuchyne. Nemala som dokonalý make-up, super módne veci a ani som nebola opálená zo solárka. Dialo sa to preto, že som to bola proste ja. Preto, čo som vyžarovala. Nie preto, že som práve vyzerala úplne dokonale.

Na výlete s chlapom sa mi stalo, že keď som si obliekla, v mojich očiach úplne normálny outfit na večeru, a dala si po tej niekoľkohodinovej ceste autom, aspoň niečo na tvár, vyšla som z kúpeľne a civel na mňa. Fakt civel. Pretože som mu prišla krásna. A povedal mi to. Povedal mi aj to, že sa na mňa rád díva ráno, keď ešte spím, pretože mu pripadám pekná.

Stalo sa mi aj to, že sa ma chlap ráno spýtal, či som namaľovaná. Začala som sa smiať a odpovedala som, že samozrejme, že nie. Nebudem predsa chodiť spať neodlíčená. Múdre ženy totiž vedia, že každá jedna noc, kedy sa neodmaľovali, sa prejaví v neskoršom veku. Všakže? Následne povedal, že mi to pristane a že sa ani nemusím maľovať, a môžem sa tak dlhšie vyspať. A tiež mi raz povedal, keď som prišla nenamaľovaná, lebo však budeme len doma, tak načo, že mi to pristane.

Toho, po čom som vždy dúfala, že sa od chlapa dočkám, som sa dočkala paradoxne vtedy, keď som sa vôbec nesnažila urobiť na neho dojem. Iba som si tak bola. Sama sebou. Miesto toho, aby som sa snažila meniť nasilu seba aj svoj výzor a mohla sa tak s niekým porovnávať, som začala pracovať na tom, aby som sa porovnávala len so sebou samou a bola lepšia než som bola včera. Pre seba. A tým sa mi podarilo vystúpiť z bludného kruhu, v ktorom som toľko rokov žila.

Čo z toho vyplýva? Strašné klišé, ako vždy. Ale ono, tie klišé sú fakt vždy pravda. Nikdy ťa niekto nebude mať rád a oceňovať, keď nemáš rád/rada seba samého/samú. A sám/sama sa nevieš (d)oceniť. Amen. Bodka.

Niektoré veci na sebe mám veľmi rada a nechcela by som ich meniť.

Niektoré veci na sebe mám menej rada a viem, že keď ich budem chcieť zmeniť, tak môžem. Rozhodujem o tom len ja sama.

Niektoré veci na sebe mám menej rada a viem, že ich nezmením. Napríklad viem, že nikdy nebudem mať postavu v tvare „presýpacích hodín“, pretože som sa proste narodila so športovým typom postavy.

Viem, že keď budem chcieť mať väčší zadok, tak sa naň môžem zamerať v posilňovni. Viem, že ak by sa mi páčil chlap, ktorý chce ženu so zadkom, aký majú Kardashianky, tak si ju bude musieť nájsť niekde inde, pretože ja taký zadok mať nikdy nebudem. Pravdepodobne by sme si aj tak nerozumeli, pretože nechcem chlapa, pre ktorého bude na mne najdôležitejší môj zadok. Takže win, win situácia.

Viem, že ideály krásy, ktoré sa dnes prezentujú, hlavne na sociálnych sieťach, nie sú pravdivé. Nie sú ozajstné. Ľudia na sociálnych sieťach vyzerajú veľmi podobne. Pretože sa chcú podobať na ďalších iných ľudí, ktorých považujú za lepších, než sú oni sami. Keď budem chcieť byť ako niekto iný, stanem sa len kópiou. Dosť pravdepodobne nepodarenou. Ďalšia vec je, že som sa s hromadou týchto dokonalých ľudí a nádhernými ženami niekoľko krát bavila. Mnoho z nich sa cíti, že nie sú dosť dobré. Často sú na antidepresívach, pretože sa stali otrokyňami dokonalosti, ktorá neexistuje. To ma na jednej strane prekvapilo, na druhej zmenilo úplne moju optiku. Dovtedy som si hovorila presne to, čo mi povedala moja kamarátka: že si nedokážem predstaviť, aký problém môže mať niekto s ich vzhľadom. Takže by som si priala, aby každý, kto si pomyslí, že niekto iný je dokonalý, sa zamyslel nad tým, že je to iba uhol pohľadu. Jeho uhol pohľadu.

V tomto kontexte som premýšľala aj nad tým, aké by to bolo keby som mala dcéru. Dcéru v dnešnej dobe. Dcéru, ktorá bude určite na sociálnych sieťach. Dcéru, ktorej sa tiež budú páčiť chlapci (alebo aj dievčatá). Dcéru, ktorá bude chcieť, aby sa aj ona niekomu páčila. Dcéru, ktorá sa bude určite porovnávať s ostatnými dievčatami. Dcéru, ktorá to v tomto ohľade určite nebude mať jednoduché. Keby som mohla niečo zanechať svojmu minulému ja, či svojej budúcej dcére, tak to bude toto. Môj príbeh. Moja vedomosť, ktorú som si z neho vzala. A tento odkaz:

Vedz, že si originál. Pretože nikto iný na svete nie je, ako ty. Každý sme originál. S tým, čo máme na sebe radi, aj s tým, čo nie. Ak sa k Tebe niekto nespráva pekne, ponižuje ťa a poukazuje práve na tie veci, ktoré na sebe rada nemáš, takýto človek nepatrí do Tvojho života. Nájde si ťa nejaký, ktorý Ťa bude ľúbiť presne takú, aká si. Pamätaj na to, že omnoho viac záleží na tom, či si krásna a dobrá vo vnútri, nie navonok. Naše telo sa celý život mení. Nikdy nebude dokonalé. V staršom veku už nebude slúžiť tak, ako slúžilo. Už nebude také pekné, ako bývalo. Ale to, čo máš v sebe bude krásne navždy. Dokonca aj potom, čo už tu nebudeš. Pri spomienke na chvíľu s Tebou si vo finále nikto nespomenie na to, že si mala 4 vyrážky a malé prsia. Spomenie si na to, čo si hovorila a ako sa s Tebou cítil. Buď prosím sama sebou a ak sa budeš potrebovať meniť, tak jedine pre seba.

Premýšľala som aj nad tým, aké by bolo keby som mala syna. Syna v dnešnej dobe. Syna, ktorý bude na sociálnych sieťach. Syna, ktorému sa budú páčiť dievčatá (alebo aj chlapci). Syna, ktorý sa bude páčiť dievčatám. Syna, ktorý bude s ostatnými chlapcami súperiť o miesto Alfa samca v kolektíve. Syna, ktorý bude možno často nosiť ego masku, pretože inak nebude tak trendy. Syna, ktorý keď bude slušný a empatický, onálepkujú ho ako slabocha. Syna, ktorý to v tomto ohľade určite nebude mať jednoduché. Syna, ktorého by som sa snažila naučiť, ako sa má správať k ženám. Ktorého by som podnecovala k tomu, aby myslel na to, že výsmech a ponižovanie z jeho strany, môže ublížiť dievčaťu natoľko, že začne ubližovať sebe samej. Syna, ktorému by som rada svojím osobným príkladom ukázala, že to, ako niekto vyzerá, nie je to najdôležitejšie. Syna, ktorý si bude hľadať partnerku nie len preto, že má dobrý zadok, ale preto, že sa vďaka nej má chuť stávať lepším človekom. Lebo bude vedieť, že to je to, na čom záleží.

Verím, že tento článok sa týka každého jedného z nás. Aj Teba. Aj keď by som bola rada, keby nie. Verím, že si z neho vezmeš presne to, čo práve potrebuješ. A hlavne nezabudni, že aj Ty si originál.

Tvoja Adri