GAUČOVÁ PARALÝZA

Október 2022

Prvý krát zažívam taký ten rozchod, ktorý vždy ukazujú vo filmoch. Keď je tá žena úplne na dne. V totálnej depke. Kedy nepomáha nič. Ani to, že je obklopená ľuďmi, či zavalená prácou. Ani to, že sa ožerie do nemoty. Ani to, že zožerie kýbeľ zmrzliny s pizzou dohromady. Ako v Denníku Bridget Jonesovej. A ani to, že ju niekam vytiahnu kamošky a následne prespí xy hodín. Ako v Sexe v meste. Nič. Akurát v tom filme to vždy trvá tak, akoby krátko. Mne sa zdá, že to trvá celú večnosť a že to nikdy neskončí. Už je to vyše mesiaca.

Skúsila som ísť v piatok vonku. S kamarátkou z gympla a jej priateľom, ktorý je pôvodom z Latinskej Ameriky. Preto ju volajme Pequeňa (v španielčine znamená „maličká“ a toto slovo sa mi hrozne páči), a jeho volajme Papi (v španielčine sa tak oslovujú bežne všetci, ekvivalent nášho „kámo“). Takže, Papi tu mal nejakého kamaráta z USA. Prešli sme sa na Vyšehrade a potom šli na Václavák do jedného z turistických podnikov. Neviem, ako sa volá, ale tvoj drink ti privezie mini vláčik. To je asi to jediné, na čo si z toho večera spomínam. Vydržala som asi dve hodiny a potom ma naraz prepadol pocit, ktorý mi hovoril, že tam už byť nechcem. Šla som teda domov, dala si Lexaurin a pustila si Friends. (I´ll be there for you…som rada, že aspoň táto istota je tu navždy.) Tých som pozerala, až kým som už nemala síl držať otvorené oči. Ten pocit, keď sa mi chce konečne spať, je v tejto situácii na nezaplatenie.

O pár dní mal Papi narodeninovú oslavu. Tak som sa vystrojila, dala si podpätky a vyrazila do centra. Rozhodnutie vziať si podpätky som hneď po prvých dvoch minútach chôdze oľutovala. Cestou na metro som sa, už len zo zvyku, pozrela smerom k podniku, či Ho tam neuvidím. To bola ďalšia vec, ktorú som v tento večer oľutovala. Pretože tam bol. Na futbale. U mňa. V mojom hoode. Napriek tomu, že som ho prosila, nech sem aspoň nejakú dobu nechodí. V tom momente mi prišlo zle. Rozbúchalo sa mi srdce a chcela som sa rozbehnúť domov. Lenže som nemohla, pretože som mala za úlohu priniesť na oslavu tortu, ktorú som piekla. No a ešte som mala tie podpätky.

Nebolo mi dobre. Fyzicky, ani psychicky. Absolútne som nemala chuť byť charizmatickou spoločenskou bytosťou, keď som sa vnútorne cítila ako zlomená starena, ktorú už od smrti delí len posledný výdych. Poviem ti, dalo mi to zabrať.

K tomu som vedela, že budem zase čeliť len vetám typu: „Nemôžeš byť predsa len zavretá doma, musíš chodiť medzi ľudí, to ti pomôže“.

Hej, čo vy viete o tom, čo mi pomôže? Viete vôbec ako sa cítim? Presne to som chcela každému vykričať, ale asi som na to nemala síl. Nie, vôbec mi nepomáhalo chodiť medzi ľuďmi a nasilu sa usmievať, keď sa mi chcelo revať. Reálne som stála uprostred zaplnenej miestnosti plnej veselých a zaujímavých ľudí. Z rôznych koncov sveta. Tak by to vyzeralo, keby si to sledoval/a z diaľky. V mojej realite som však stála úplne sama. Sama na všetko. Prekonala som sa. Ok, dám tomu šancu, keď to má údajne pomôcť. Tak som celý večer konverzovala, v slovenskom, anglickom i lámanom „rádoby“ španielskom jazyku. Spoznala som nových ľudí, mala som aj niekoľko obdivovateľov. Jeden by sa údajne kvôli mne presťahoval aj z USA do Prahy. Vďaka Bohu, že to neurobil. Dodnes mi pravidelne píše. Niekto by si asi povedal – veď to bol úspešný večer! Pre mňa to bol len ďalší prežitý večer. No aj to som v tej dobe považovala za obrovský úspech.

Na druhý deň mi bolo strašne. Bolo mi tak smutno, až som nemala silu sa postaviť. Fakt to nenafukujem. Bolo to presne tak. Bola som extrémne hladná a nedokázala som sa postaviť, aby som prešla 200 m k Vietnamcovi a kúpila si aspoň rožok.

Pre mamu: Mami, ak to budeš čítať, viem, že ti bude veľmi smutno, z toho čo som prežívala. Možno ešte smutnejšie z toho, že som Ti to nepovedala. Prepáč mi, ale vieš, že toto som musela absolvovať len ja sama. Aj keď uznávam, že by mi bolo asi ľahšie, keby si tu vtedy bola a postískala ma.

Pretože už tu nebol nikto, kto by ma postískal. Býval tu často, ale už tu nie je. Zostalo tu po ňom len prázdno, ktoré ma paradoxne celú zapĺňa. Aj tento byt. Ktorý milujem a nenávidím zároveň.

November 2023: Dnes, už ho len milujem, ale v tej chvíli som mala zmiešané pocity.

Nazbierala som teda maximum svojich síl a odhodlala sa ísť do toho obchodu. Už ani neviem, čo som si kúpila, ale šla som ešte okolo celého bloku. Pretože som si myslela, že keď sa prejdem, tak mi bude lepšie. Čerstvý vzduch nie? Pršalo, ale šla som aj tak. Možno som dúfala v to, že ten dážď zo mňa zmyje aspoň trochu tej bolesti. Vrátila som sa domov, nevybalenú tašku položila na stôl a zvalila sa na gauč. Bolo mi asi ešte horšie ako predtým. Mala som pocit, že umriem. Neviem koľko som tam tak ležala v jednej polohe, ale určite to boli desiatky minút.

Zavolal mi Boss, volajme ho Boss, pretože tak ho mám uloženého aj v mobile. Myslím tým môjho bývalého, a zároveň budúceho šéfa. Čoskoro ma totiž čakal nástup do novej práce.

 „Jseš v pohodě?“ , opýtal sa ma.

„Nie nie som a asi ani do žiadnej novej práce nenastúpim, pretože umieram.“, chcelo sa mi odpovedať.

„Hej, hej. Všetko v pohode, len som nejaká unavená.“, odpovedala som naozaj.

„No tak jo, tak odpočívej a budu se těšit.“, prerušovane znelo z telefónu.

„Ja tiež a ďakujem.“, klamala som, pretože som sa nedokázala tešiť  vôbec na nič.

Bola nedeľa. Nedele som mala odjakživa rada. Neviem prečo, ale proste som ich mala a mám rada. Najradšej z celého týždňa. Asi preto, že nedeľa bola vždy pre mňa stelesnením kľudného dňa. Ešte v detstve, druhý deň sa už šlo do školy, no zároveň to bol stále voľný deň. Piatky boli na zábavu, soboty bol u nás doma vždy humbug a celý deň sa upratovalo. Ale nedele, tie boli vždy fajn.  

V posledných rokoch boli nedele fajn aj preto, že som ich vždy trávila s Ním. Bez ohľadu na to, či prišiel o 22:30 ožratý z piva, alebo sme predtým boli na tenise, či prechádzke.  Bolo len málo nedieľ, ktoré sme spolu netrávili.

Takže v tejto dobe som nedeľu neznášala. Logicky. Jednak preto, že mi pripomínala, že už spolu nie sme a že nedele už spolu tráviť nebudeme. V nedeľu budem zaspávať sama. Nikto už ma v noci nebude túliť a hľadať moju ruku. Tak, ako som si zvykla na nedele s ním, si budem musieť zvyknúť na nedele bez neho. Druhý dôvod, prečo som zrazu nedele nemala rada bol ten, že vždy v tento deň voláme s mamou. A ja som sa tým pádom musela pravidelne, raz do týždňa tváriť, že som úplne v pohode, pretože som nechcela aby sa naši o mňa báli. Aj keď som bola pocitovo prakticky mŕtva. A viem, že keby vedeli, ako som na tom, tak by sa báli veľmi. Možno až tak, že by po mňa prišli do Prahy a odviezli ma domov. Ktovie. Dieťa síce nemám, no asi by som poň prišla, keby mi povedalo, že umiera. Každopádne, to som nechcela, takže som to musela zvládnuť. Klamať. Veď prečo by sa mali trápiť aj ostatní? Stačí, že sa trápim ja.

November 2023

Takto som sa cítila. Dlho. Boli to hrozné pocity bezmocnosti a beznádeje. Myslela som si, že sa nikdy neskončia. A bude to znieť hrozne, pretože som sa rúhala životu, ale fakt som si miestami priala, aby som už viac nemusela žiť a cítiť to, čo cítim. Mala som pocit, že bez neho nemôžem žiť. Reálne som však nevedela žiť ani s ním. To bolo na tom celom asi to najhoršie. Každopádne sa to zlepšilo. Naozaj. Časom.

Viackrát mi povedal, áno On: „Bude to těžké, no uvidíš, že jedna velká bolest bude lepší, než spousta malých bolestí.“  Keď mi to povedal prvý krát, 19.5.2021, v deň, kedy sa so mnou prvý krát rozchádzal, tak som nechápala ako môže byť také bezcitné hovado. Rozísť sa so mnou a ešte mi k tomu povedať takú sračku. Často hovoril sračky. Za tým si stojím. Dnes si však myslím, že v tomto mal pravdu. Teda mal pravdu vo viacerých veciach, len som si to vtedy nechcela, alebo nemohla priznať. Aby som neprehrala. Možno ma štvalo práve to, že v tomto bol rozumnejší ako ja. Pretože počúval rozum, nie srdce. Ale o tom inokedy. Každopádne som si v tej dobe bola istá, že táto veľká bolesť bez neho v žiadnom prípade nemôže byť lepšia, než milión malých bolestí s ním. Dnes viem, že som pravdu nemala.

Stále si stojím aj za tým, že mi viac pomohlo to, že som v tej chvíli ležala na gauči a čumela do stropu. Nie to, že som šla nasilu von a snažila sa zabudnúť na trpkú skutočnosť, ktorá ma presne v momente, kedy so si v chodbe vyzula topánky, okamžite dohnala.

Ak si takýto rozchod nikdy nezažil/a, tak ti to príde možno celé prehnané a nafúknuté. Ak si takýto rozchod nikdy nezažil/a tak si šťastný človek! Dúfam, že ho ani nezažiješ. No ak ho niekto zažil, tak vie, aké to je. Zaujímavé je to, že som už zažila v živote niekoľko rozchodov, ale nikdy v živote som nebola konfrontovaná s takouto extrémnou bolesťou. Dnes rozumiem, prečo to tak bolo, ale o tom ti poviem niekedy nabudúce.

Každopádne, je to normálne. Rozchod a vyrovnávanie sa s ním, je totiž prirovnávaný k smrti blízkeho. Ono je to možno v podstate ešte horšie, pretože ten tvoj človek neumrel. Nerozdelila vás smrť, niečo čo nedokážete ovplyvniť. Rozdelil/a Vás on/ona a stále ďalej žije, akurát bez teba. Venovala sa tomu aj švajčiarsko-americká psychiatrička Elisabeth Kübler-Rossová. Celý život zasvätila psychológii umierania a smrti. A zistila, že proces smútenia má 5 fáz: popieranie, hnev, vyjednávanie, depresia a zmierenie. Je to proces, ktorý trvá individuálne dlho. Priemerne, podľa výskumu Journal of Positive Psychology, minimálne 3 mesiace. Tie 3 mesiace, pokiaľ je človek normálny, bez akýchkoľvek deviácií, to trvá aj tomu, kto sa rozišiel. Možno ti to trochu pomôže. Takže proces zmierenia sa s rozchodom, trvá obvykle minimálne 11 týždňov. Vstupuje do toho milión ďalších faktorov a vzťahových individualít, takže to niekedy môžu byť kľudne aj roky.

V tejto dobe som bola úplne alergická na to, keď mi niekto povedal: „Časom to bude lepšie, uvidíš.“ Nenávidela som tú vetu z celého srdca. A dodnes ma tam pichne keď ju niekde vidím, či počujem. Bohužiaľ je to pravda. Jediná vec, ktorá pomôže je čas. A láska k sebe. Robiť to, čo chceš. Čo v tej chvíli cítiš.

Keď chceš plakať, plač.

Keď chceš kričať, krič.

Rob to, čo cítiš, pretože len to ti v kombinácii s časom pomôže.

Keď sa chceš ožrať, tak sa ožer. (Len mu/jej prosím nepíš, pretože je 99% pravdepodobnosť, že to budeš ľutovať. Ver mi.).

Keď chceš byť sám/sama, tak buď.

Keď sa chceš skryť do bunkra vo svojej posteli, tak sa skry.

Keď potrebuješ objatie, tak si oň zažiadaj.

Keď sa chceš vyrozprávať a plakať s niekým, tak mu zavolaj.

Keď máš pocit, že to nezvládneš a potrebuješ pomoc, tak to niekomu povedz. Niekomu komu veríš. Rodine, kamarátke, či kamarátovi.

Keď máš pocit, že niečo akútne potrebuješ, tak to nie je pocit. Skutočne to potrebuješ, bez ohľadu na to, čo ti v tejto chvíli zišlo na um.

Keď máš pocit, že chceš umrieť, tak si spomeň na sny, ktoré máš.

Na tie krásne chvíle, ktoré v tých snoch prežívaš. Aj keď v tejto chvíli spomenúť si na ne, je pravdepodobne ťažšie ako predtým, pretože možno bol ich súčasťou niekto, kto už nie je… No oni sa stále môžu splniť. A ja ti prisahám, že sa aj splnila, keď sa preto rozhodneš. Nezabudni, že aj tá najdlhšia a najťažšia chvíľka v živote sa raz skončí. Raz sa zobudíš a uvedomíš si, že je to fajn. Znovu sa začneš tešiť z malých krás všedných dní. A aj keby si si myslel/a, že si na všetko sám/sama, tak si spomeň, že máš seba. Vždy.

Tak rob, čo potrebuješ, ako dlho potrebuješ. Buď k sebe dobrý/á. Pozri, čo všetko si už dokázal/a! A ešte toho veľa dokážeš. Toto je len „komerčná“ pauza. Ako na hokeji. Aj keď ťa bude žrať to, aká je dlhá. No nech je akokoľvek dlhá, raz skončí. Zvládneš to. Aj ja som to zvládla. A čo presne robiť v pauze? O tom inokedy. Máme čas.

Tvoja Adri