Dlho som nepísala, ale v poslednej dobe vo mne rezonovala jedna téma. Nebude to dlhé. Sľubujem.

Slová, obyčajné slová. Aký paradox.

Rozprávanie je jednou z tých najsamozrejmejších schopností, ktorú sme my ľudia dostali do vienka. Siahodlhé omáčky pre tentokrát vynechám, a prejdem rovno ku konkrétnym príkladom, pretože človek sa vždy najradšej utieka ku konkrétnemu. Náš mozog to potrebuje. Podľa mňa najmä vtedy, keď si nie sme istí, či tomu druhému naozaj rozumiememe, alebo on nám. (Ruku na srdce. Som si istá, že každý z nás má občas pocit, že nerozumie ani sám sebe. Preto je logické, že si občas nerozumieme. Sme ľudia, nebuďme na seba tak prísni.)

Zoberme si vzťah. Dvoch ľudí. Muža a ženu…muža a muža alebo ženu a ženu. Skrátka toho, koho si tam sám/sama dosadíš. Vieš ako to u mňa chodí. Začiatky bývajú nádherné. Až tak, že sa zdajú byť neuveriteľné.
Všetky tie krásne vety, ktoré nám tá druhá strana hovorí. „To predsa nemôže byť pravda. To sa mi len zdá. Mne sa nič také pekné nedeje.“, oponuje hlava.

Niektoré slová môžeme počuť aj tisíckrát, stále dokola, a aj tak im neveríme. Máme ich čierne na bielom, môžeme si ich screenshotnúť a vrátiť sa k nim aj o polnoci, keď sa nám nedá zaspať. No aj tak je ťažké uveriť.

Potom tu máme druhý extrém. Predstav si manželov, ktorí sú spolu už nejaký ten piatok. Manžel ženu udrie. Na druhý deň sa jej ospravedlní. Sľubuje, že sa to už nikdy v živote nestane, pretože predsa o ňu nemože prísť. Prosí ju, nech mu dá ešte jednu šancu. Prisahá na všetko a všetkých. Prisahá, že tentokrát to už bude fakt iné. Lenže scenár sa pravidelne opakuje. Ona mu už neverí. Nuž, koľkokrát v živote sme už počuli: Slová nič neznamenajú. Podstatné sú činy?

V taktomto prípade už slovám neveríme.

Keď slová zrania viac než čokoľvek iné

No a potom je tu ten paradox. Slová obyčajné slová.

Ale čo keď v hneve a zúrivosti povieme niečo, čo sa už nedá vrátiť spať? Čo keď to, čo vyslovíme v afekte, druhú stranu zraní natoľko, že sa jej vryje pod kožu ako inkoust? Na celé roky, možno do konca života.

Sama som bola človekom, ktorý bol horlivý. Keď som sa vytočila a dostala sa do špirály emócií, bola som schopná druhej strane slovom neskutočne ublížiť. Neváhala som vytiahnuť tú najhoršiu zbraň: niečo, o čom som vedela, že opačnú stranu zraní. V tom rauši, v tom súboji dvoch eg, mi to prišlo úplne normálne. Každý chce predsa vyhrať a je jedno ako sa k výhre dostane. 

Je pravda, že si nespomínam ani na jednu situáciu, kedy by ma to ex post nemrzelo. Priznávam aj to, že občas som mala problém to priznať a ospravedlniť sa. Nejak mi to nešlo z úst. 

Až kým som nedostala lekciu.

Stalo sa totiž to, že ja som sa zrazu ocitla v pozícii, kedy mi jeden z najbližších ľudí v živote adresoval vetu, ktorá ma extrémne zabolela. Dlho som to nedokázala odpustiť. Niekoľko rokov. Pretože mi ten človek bodol nôž priamo do chrbta. Vytiahol na mňa najväčšiu slabinu, vo chvíli, kedy som sa cítila ako vojak na fronte bez nohy, tesne pred smrťou. Potrebovala som pomoc, dostala som KO. Táto veta ma zabila. Game over.

Aha moment

Vtedy som si to uvedomila a rozhodla sa, že zmením prístup. Postupne som sa ho snažila meniť, pretože zmena nikdy nepríde ako blesk z čistého neba. To len ten aha moment príde znenazdajky. A toto bol on. Obvykle to tak býva. Aha momenty sú často bolavé. Povedala som si, že nikdy nechcem niečím odporným nikomu tak ublížiť. Nikdy nechcem aby sa kvôli mne niekto musel takto cítiť. Nehovorím, že sa mi to vždy podarilo, a že odvtedy moje slovo nikomu neublížilo. To by som bola pokrytec.

No v hádke, alebo keď mnou zmietajú emócie a ja cítim, že ich nemám pod kontrolou, radšej nehovorím nič. Vtedy viem, že nemám čistú hlavu. Veľmi dobre si uvedomujem aj to, že keď slová opustia moje ústa a rozoznejú sa v tichu, už ich nikdy nevezmem späť.

Samej sa ma mnoho slov, viet a súvetí dotklo. Aj keď boli možno vyslovené v afekte, v situácii kedy druhá druhá strana mala dosť čo robiť so sebou. Naozaj sa snažím mať pochopenie, nebrať si niektoré slová osobne. Každý máme občas slabú chvíľku a pre niekoho je to obrana a ochrana pred vlastným zranením. No je pravda, že niektoré slová nejdú vymazať z hlavy. Občas sa nenápadne ozvú a pripomenú. Sú ako malinký kamienok v topánke. Ani o ňom nevieme, no v určitej chvíli, pri ďalšom šliapnutí, naň narazíme a zrazu to pekelne omína. Tak vidíš, čo dokáže tak miniatúrny kamienok.

Jedna obyčajná veta rodinného známeho na konto telesnej dispozície, dokáže spôsobiť poruchu príjmu potravy u dieťaťa. Jedna obyčajná otázka ohľadne toho, kedy žena už konečne plánuje deti, môže byť bodnutie nožom priamo do srdca. Totiž, tá žena možno nemôže mať deti, pritom je to tá jediná vec na svete, ktorú by si priala. A potom sú tu slová, ktoré nám dajú nádej. Možno falošnú, možno krátkodobú. Tie, po ktorých obvykle zostávajú oči pre plač a zlomené srdce grátis.

Aby to nebolo tak čierne, tak mám aj pozitívne príklady. Našťastie je ich neúrekom. Vezmime si takýto článok, vetu v knihe, na plagáte v metre. Povzbudivé slová kamarátky. Pochvala od kolegu. Občas pár slov zmení človeku celý deň. V tom pozitívnom zmysle slova. Občas nám pár slov dodá motiváciu, nakopne nás. Aktivuje silu, ktorá nás prijme znovu vstať, keď už si myslíme, že to nedokážeme. Niekedy nám pár vľúdnych a láskavých slov zachráni našu sebahodnotu. Rozsypané kúsky srdca znovu zlepia dokopy. Občas k nám slová doputujú presne v ten správny čas. Správne slová, v ten správny okamih. Obyčajné slová. Až takú majú silu.

Takže ako to je? Sú slová len obyčajné slová?

Nie sú to v skutočnosti obyčajné slová, ktoré vedia mať neobyčajnú silu? 

Prečo niektorým slovám nechceme veriť a iným uveríme hneď? Prečo sa nás niektoré slová tak dotýkajú? Čo sa nás dotýka, to sa nás týka. (Prečítaj si to ešte raz. Pomaly. Dvakrát. Čo sa nás dotýka, to sa nás týka.)

Nestalo sa ti niekedy, že ti niekto povedal to, na čo nikdy nezabudneš? Bolo to pozitívne alebo negatívne? Pri akej príležitosti si na to spomenieš? 

Možno slová nie sú len obyčajné slová. Možno sú to kúsky nás, ktoré nechávame v tých druhých. Možno práve preto by sme s nimi mali narábať ako s niečím krehkým. Pretože niekedy stačí pár slov na to, aby niekoho zlomili, alebo naopak, aby ho poskladali dohromady.

Slová, obyčajné slová.

Nechaj ich doznieť. V tichu.

Tvoja Adri

The post Slová, obyčajné slová first appeared on .

Nasledovné dva odstavce patria vám, moji najbližší, moja rodina, vy, čo ma osobne poznáte a presne viete, o kom v článkoch píšem, aj keď tie osoby nikdy nenazvem pravým menom. Dopredu vás žiadam o pochopenie a nesúdenie. Viem, že budete určite naštvaní, možno ma budete odcudzovať, no a dozaista vás napadne: bože, tebe fakt nie je pomoci. Viem, že budete takto reagovať práve preto, že ma máte radi a prajete si, aby som bola šťastná. A aj preto, že ste na vlastné oči videli ako vyzerali chvíle, kedy mi tento vzťah spôsoboval presný opak. Pretože ste mi strašne chceli pomôcť, no nevedeli ste ako.

Verím, že to pochopíte a nič to na našom vzťahu nezmení. Nikto z vás nezažil to, ako to s Ním bolo, a čo sme medzi sebou mali dokážeme úplne pochopiť len my dvaja. Nikto iný, len my dvaja. Nikto z vás nie je ja, tak ako ja nie som vy. Chcem byť však už len úprimná, predovšetkým k sebe samej. Nie vždy som bola úprimná. Možno ma obviníte z toho, že som vám klamala, ale na druhú stranu, keď človek klame seba samého, a ani si to neuvedomuje, tak mu logicky ani nedochádza, že klame aj ostatných.

Beriem to ako svoje veľké uzavretie najdôležitejšej životnej kapitoly, ktorá trvala 6 rokov a 5 mesiacov. Kapitoly, v rámci ktorej som sa úplne zmenila ako človek. Je totiž o príliš osobnej známosti, ktorá zostane vo mne navždy, aj keď tu už fyzicky nebude. Bude o Ňom.

O človeku, vďaka alebo kvôli ktorému, som začala písať tieto články. O človeku, vďaka alebo kvôli ktorému, som zistila, čo je moja životná cesta. O človeku, ktorý ma dostal do takých náročných situácií, až ma zmenili natoľko, že som dnes úplne iný človek, než som bola pred šiestimi rokmi. O človeku, s ktorým som sa nedokázala nikdy úplne rozlúčiť. Vždy len na nejaké obdobie. Ktovie či sa s ním niekedy vnútorne navždy rozlúčim. Myslím si, že vždy bude mojou súčasťou. A keďže som prostredníctvom skúsenosti s ním prešla takou zmenou, tak to možno ani inak nejde.

si všade

kde už dávno

nemáš čo robiť,

v mojom srdci

v mojej hlave

v mojej posteli

prečo stále

nevieme sa

navždy rozdeliť?

Vždycky to bol On. Aj keď som si to často krát neuvedomovala a nepripúšťala. No, všetko musí mať definitívny koniec, inak by to bolo nekonečné. Logicky.

„Čo si včera robila?“, píše Mrs. Always Late

„Bola som s bývalým.“, odpovedám.

„Čo? S ktorým pre Boha?“, opýtala sa.

„S Ním. S kým asi.“, odpovedala som.

„Jáj, tak to je ok. Jeho beriem už ako súčasť tvojho života.“

On. Začalo to pred šiestimi rokmi. V rámci nich, sme asi dva spolu chodili. Zároveň sú to už dva roky, čo spolu nechodíme. Posledná pauza nášho stretávania bola počas môjho posledného vzťahu. Naša najdlhšia pauza, polročná. Po rozchode sme sa znovu stretli. Nikomu (okrem Mrs. Always Late) som to nepriznala, pretože som nechcela počuť nikoho názor na správnosť, či nesprávnosť žitia môjho života. Pretože som presne vedela, aký by bol a tiež preto, že som vedela, že to správne nie je.

Výnimka bol len môj ex, keď sa ma na to opýtal. Prečo som pravdu povedala práve jemu, vysvetľujem v ďalších riadkoch. On bol totiž vždy moja komfortná zóna, môj bezpečný prístav. Paradoxne. O tom, čo všetko sme za tých šesť rokov spolu zažili (alebo, možno presnejšie, čo všetko som kvôli nemu, za tie roky prežívala ja) by som mohla napísať niekoľko kníh. V tomto článku nebudem opisovať náš príbeh od A po Z. Nie je to jeho pointou.

Prečo? Prečo som sa s ním aj teraz stále stretávala? Otázka, ktorú si určite položíte. Otázka, ktorú som si sama položila nespočetné množstvo krát. Prečo sa s ním znova stretávam? Nemusela som sa pred ním hrať na to, čo nie som, len aby som sa mu zapáčila. Nemusela som sa s ním o nič snažiť, nič riešiť. Vedela som, čo môžem čakať, alebo skôr nečakať. Nikdy po mne nechcel aby som sa menila. (Aj keď paradoxne som vďaka alebo kvôli nemu, prichádzala na to, že sa zmeniť musím.) Vždy ma mal tak nejak divne rád presne takú, aká som.

Takže, keď sme sa videli, bola som len tu a teraz, na pár hodín vytrhnutá z reality. Neriešila som nič z toho, čo ma sralo a nedávalo mi spávať, život sa na chvíľočku zastavil a potom šiel zase ďalej. On a aj môj život. A bola som s tým úplne v mieri.

Späť k moje konverzácii s Mrs. Always Late. (Btw, ju možno budem musieť premenovať, lebo aj ona sa mení a už sa stáva, že príde včas.) Začala som nad tým premýšľať. Sama som vedela, že je pravda, že ho beriem ako takú nejakú, dosť zvláštnu, súčasť svojho života. Preto, aj keď som ho chcela vidieť, už som mu nepísala tak často. Zakázala som si to. Pretože mi došlo, že raz príde chvíľa, keď už proste nebude. Vlastne ma po toľkých rokoch prvý krát napadlo, že je dosť možné, že sa to každú chvíľku stane. Že sa to bude musieť stať. Musela som sa na to pripraviť. Písal menej a ja tiež. Pretože sme riešili v hlave presne to isté, čo som taktiež v tej chvíli netušila. Netušila, ale  zároveň cítila.

Keď sme sa videli naposledy, tak si časť večera s niekým písal. Vedela som, že to je nejaké dievča. Samozrejme, že nie prvý krát. Samozrejme na tom nie je nič zlé, koľko krát som si písala a píšem s niekým ja. Nemáme voči sebe nijaký záväzok. Ostatne to bola rovnako jedna z noriem nášho podivného vzťahu. Ale uvedomila som si, že nie je správne v tomto pokračovať. Inak sa z toho ani jeden v živote nevymotáme. Uvedomila som si aj to, že si chcem dať šancu na to, aby som pre niekoho bola len ja. A tento krát už to znovu neposrať.

Začalo to fyzickým spojením, nič iné som od neho nechcela. Časom som sa zamilovala. On nechcel vzťah. Zároveň ma nikdy nenechal tak. Nechcela som ho stratiť úplne, tak som sa uspokojila s tým, ako to je. Vídame sa, zaspávame spolu niekoľko krát do týždňa, máme sa radi, ale nie sme spolu. Keď som si uvedomila, že chcem viac, ukončila som to. Lenže potom on si uvedomil, že ma nechce stratiť a skúsil mi dať viac. Skúšali sme mať normálny vzťah, ktorý zároveň nikdy neodpovedal vzťahu, po ktorom som úprimne túžila. Snažili sme sa obaja tak, ako sme najviac vedeli.

Už je to veľmi dlho, čo som pochopila, že sme to spolu skúsili a urobili sme preto obaja 100 %, ale šťastní by sme spolu nikdy neboli. Viem, že s ním by som nikdy nemohla byť naplnená, a že potrebujem pri sebe úplne iného človeka. Človeka, ktorý mi bude blízky iným spôsobom, budem sa s ním môcť do rána rozprávať. Človeka, ktorý mi lásku bude prejavovať iným spôsobom. Parťáka, ktorý mi tak strašne chýbal. Strašne som ho chcela natlačiť do toho, čo potrebujem, no on potreboval úplne niečo iné.

Je pravda, že som nikdy o nikoho nebojovala tak dlho a tak veľmi, ako o Neho. Nikdy som pre nikoho neurobila toľko vecí, ako pre Neho. Nikdy som nikoho nemilovala takým spôsobom, ako Jeho. A bohužiaľ viem aj to, že tie posledné tri tvrdenia neboli fér voči tým druhým, ktorí za to stáli a možno by si to všetko zaslúžili a vážili oveľa viac. Teda asi určite. Ja by som sa zas nemusela toľko trápiť. Tiež som si ich mala vážiť viac.

Sedím na terapii a keď sa dostávam k poslednej, no najdôležitejšej téme, ktorú som dnes chcela prebrať, mám obrovskú guču v hrdle. Viem, že bez plaču to dnes nedám. Ostatne už dva dni ma prepadne plač v pravidelných intervaloch. Pretože tento krát už presne viem, čo všetko musím urobiť. Healing. A tak sa zhlboka nadýchnem a rozprávam. O Ňom a o tom, čo popisujem vyššie. Pre moju terapeutku je už tiež starý známy, pretože presne On bol dôvod, prečo som s terapiou, už skoro pred 4 rokmi, začala.

Trochu si z terapie odbehnem, pre ten kontext. Písanie týchto článkov, bola pôvodne moja vlastná terapia. Tiež to začalo Ním. Odkrývam svoje najzraniteľnejšie miesta a zároveň mi to samej pomáha. V reakcii na nejaký článok, sa mi ozval starý známy, ktorý má za sebou pekelný príbeh. Začali sme sa o týchto veciach trochu baviť. Ja som si znovu prečítala jeho príbeh, ktorý pred dvoma rokmi verejne zdieľal.

Stratil milovanú osobu, aj keď bojoval ako lev. Pravdepodobne bolo neskoro. Vzťah sa mu nepodarilo zachrániť a tak sa pomaly snažil posunúť ďalej, s iným človekom. Zároveň, otvorene priznáva, že svoju bývalú partnerku stále miluje, že nevie, či to niekedy úplne prestane a že nie je deň, kedy by si na ňu nespomenul. V tom som si uvedomila, že aj keď priebeh našich vzťahov bol úplne iný, ich výsledok je pre mňa možno rovnaký. Príklad toho, prečo mi dáva zmysel, že to všetko s vami zdieľam.

Sedím na terapii a ako rozprávam, počas toho, ako to všetko vlastne prvý krát v živote, nahlas priznávam nie len pred terapeutkou, ale hlavne pred sebou samou, plačem stále viac a viac. Ani neviem, prečo tak veľmi plačem. Asi mi je to všetko strašne ľúto. Všetko čo bolo, čo nebolo a mohlo byť. Všetko, čo som pokazila. Všetko, čo som si nechala. Skrátka všetko. Keď pomaly končím, tak pre slzy už skoro ani nedokážem rozprávať. Terapeutka vyzerá tak, že sa tiež každú chvíľu rozplače. Napadlo mi, že som ju za tie roky asi ešte nikdy nevidela, aby sa takto tvárila.

„Adriána, nebudem vám klamať. Viete, bohužiaľ v živote existujú situácie, kedy človek niekoho miluje, ale zároveň vie, že s ním byť nemôže. Mrzí ma, že to je práve váš prípad. Dávno som to vedela, ale sama ste si to musela uvedomiť. Človek sa skutočne v živote zamiluje niekedy len raz, maximálne dva krát, keď má šťastie. Tak to bohužiaľ je. Veľa krát sa vzťahy dajú napraviť, ale vy viete, že v tomto prípade to nemá význam.“

Jasné, že viem. Strašne som si nechcela pripustiť, že niečo takéto je reálne, že niečo také sa deje a už vôbec nie, že práve mne. Že možno stále niekoho nejakým divným spôsobom milujem ja, bez toho, aby som o to stála. Myslela som si, že je to dávno preč. Asi úplne nebolo.

To sú tie prípady, kedy sa dvaja ľudia majú extrémne radi, a to dlhodobo, no zároveň spolu nemôžu byť. Prešlo asi 14 dní, kedy som si viac krát povedala, že by som mu napísala, ale vedela som, že nemám. Nakoniec som sa mu ozvala a priamo sa spýtala, prečo sa už toľko neozýva. Potrebovala som to začať riešiť. Vedela som, že musím. Napísal mi presne to isté, čo som sama cítila a napísala by som mu ja. Že to ani pre jedného z nás nie je dobré. Pretože si nebudeme hľadať iného partnera. Že by sme sa mali stretávať menej, pretože to bude inak trvať do nekonečna. Mal pravdu.

Rozdiel medzi nami je v tom, že ja som tie veci vždy potrebovala pomenovať, počuť, vyriešiť, spracovať a uzavrieť. On to riešil naopak tak, že to neriešil a počkal, kým sa to vyriešilo samo. Aj to je jeden z mnoho dôvodov, prečo by sme spolu byť šťastní nikdy nemohli. Zároveň, to neriešenie problémov a vyhýbanie sa im, som si bohužiaľ trochu osvojila a aplikovala do svojho posledného vzťahu. To som si uvedomila až teraz.

Pre mňa bol dlhé roky moja zóna komfortu. Napriek všetkému, čo sme spolu zažili. Možno práve preto, čo všetko sme spolu zažili. Šesť rokov je extrémne veľa. Pretože sa už perfektne poznáme. Nikdy sme sa na seba úplne nevykašľali. Nikdy. Vždy sme tu pre seba tak nejak boli, aj keď si každý riešil svoj život a svoje veci. Aj svoje vzťahy.

Práve mi out of the nowhere začala hrať pesnička Disfruto. Náhoda? Náhody neexistujú. Pred dvoma rokmi sme pri nej mali jeden z najkrajších sexov, aký si pamätám. Pred rokom a pol, som pri jej počúvaní zúfalo revala na gauči. Pozerala sa smerom do postele, kde sme spolu strávili až príliš veľa času. Stretávala som sa s niekým iným, s človekom, ktorý ma mal snáď najradšej na svete, (však viete, Batmana som spomínala už veľa krát) no myslela som na Neho.

Revala som preto, lebo som bola strašne zúfala, pretože som to nechcela, no bolo to tak a nech som robila čokoľvek, bolo to silnejšie ako ja. Preto som to s Batmanom nakoniec musela ukončiť. Pretože to nebolo voči nemu fér a zaslúžil si celý svet, nie ženu, ktorá myslí na iného chlapa. Po ukončení som sa znovu stretla s Ním. Pochopiteľne. Vždycky On.

Vždy keď sa mi rúcal svet, noc s ním, strávená v mojej posteli, v jeho náručí, kedy ma držal a niekedy celú noc, ani na chvíľku vôbec nepustil, bola pre mňa únikom do bezpečia. Do mojej osobnej skrýše. Napriek tomu, že som vedela, že v momente, keď ráno zatvorí dvere a odíde do práce s raňajkami, čo som mu nachystala, som tu zase už len ja a môj život. Život, v ktorom vždy bol, no zároveň nikdy nebol. Viem, že aj ja som bola zóna jeho komfortu. Vždy keď mu bolo zle, niečo sa posralo, či už bola noc a bol niekde na mol, alebo aj nie, keď už sme boli dospelejší, to, čo som ja našla v ňom, nachádzal on vo mne.

…zároveň

v žiadnom

inom náručí,

necítila som

sa viac

v bezpečí.

Veľa mi ublížil. Veľmi veľa krát sa ku mne zachoval tak, ako som si nikdy nezaslúžila. Veľa krát si ma nevážil. Veľa krát som bola posledná voľba. Veľmi často ma to bolelo. Ani by som nedokázala spočítať, koľko krát som kvôli nemu plakala. Kvôli nikomu som nikdy neplakala tak veľa, ako kvôli nemu. V posteli, vo vani, v električke. Všade. V žiadnom prípade nechcem, aby to znelo ako ospravedlnenie, pretože, každý je zodpovedný za svoje chovanie, ale myslím si, že mi nikdy nechcel ublížiť zámerne. Proste to v tej chvíli inak nevedel. Bolo veľa zlého, čo sa medzi nami stalo. Napísala som o tom niekoľko článkov. Mám o tom vyplnených niekoľko notesov a 250 stránkový súbor vo Worde.

Vďaka alebo kvôli tomu, som musela začať riešiť svoje veľmi malé sebavedomie. Lásku k sebe samej, ktorú som nikdy predtým necítila. Bola som donútená sa vydať na tú najviac osamelú cestu života, aj keď bola zdanlivo preplnená ľuďmi. Musela som sa začať spoliehať na seba. Pochopiť, že ma nikto nikdy nezachráni a že sa zachrániť musím sama. Tak isto, že ani ja nikdy nikoho nezachránim, lebo sa musí zachrániť sám. Pochopiť to, že vinníkom v tom, čo sa mi dialo, som často krát bola ja sama. Nie tá druhá strana. A že to pramenilo niekde tu.

Na druhú stranu, vážim si, že so mnou skúsil všetko. Aby to fungovalo. Snažil sa naplniť všetko, čo som po ňom požadovala, aj keď to pre neho bolo extrémne náročné a únavné. Viem to. Proste sme neboli stvorení jeden pre druhého. Nasťahovali sme sa k sebe. Šiel so mnou na párovú terapiu. Šiel so mnou k našim. Dva krát. Zobral ma k jeho rodine. Po troch rokoch, čo sme spolu žili a nežili. Strašne sme chceli a strašne to nešlo. Robil najviac čo v daný moment vedel, no pre mňa to bolo stále nutné minimum. Obojsmerná frustrácia.

Oproti tomu, objektívne si myslím, že so svojím posledným ex sme sa k sebe hodili ďaleko viac. Mali sme rovnaké hodnoty aj smer. Boli sme parťáci. Napriek tomu všetkému, čo som doteraz napísala, som fakt cítila, že to je on, ten s kým nakoniec ostanem. Bolo treba len zmeniť naše chovanie v situáciách, ktoré sa nám v živote opakovali dokola a nevedeli sme ich vyriešiť. To je celé, ale on to nechcel. Vzdal to so mnou. To nie je výčitka voči nemu, malo to tak byť a rešpektujem, že sa tak rozhodol. Koniec koncov, keby sa so mnou nerozišiel, nepíšem dnes tieto riadky.

Chcela som tým len poukázať na rozdiel v tom, že v jednom vzťahu sa dá vyskúšať všetko a proste to nejde, zatiaľ čo v druhom to niekto radšej vzdá, aj keď by to fungovať mohlo. A fungovalo. Smutná realita. Lenže práve preto, že On to so mnou nevzdal, o to ťažšie to celé bolo. Pretože to ma držalo v ilúzii toho, že mu na mne záležalo, ako na mne nezáležalo nikomu inému. Bullshit.

A teraz niečo, čo sa mi veľmi ťažko priznáva, no je to pravda. Kým by som si to nepriznala, tak by som pravdepodobne naozaj ostala celý život zaseknutá v tejto situácii.

On bol ten posledný impulz k tomu, aby som opustila svoj päť ročný vzťah.

On bol ten človek, ktorého som nedokázala pustiť z hlavy, aj keď som aktuálne bola s niekým s kým viem, že som si rozumela v živote asi najviac, a mohli sme byť spolu šťastní. Bola som šťastná.

On bol ten človek, kvôli ktorému som nedala ani len najmenšiu šancu k tomu, aby sa ku mne niekto nový, čo in len priblížil. Emocionálne. Rozhodne nemôžem povedať, že som na chlapov nemala šťastie. Každý jeden, ktorý mi do života prišiel, bol fajn. Takže dievčatá, ktoré toho svojho ešte nemáte, sú!

On bol ten človek, s ktorým som si písala a klamala o tom svojmu poslednému ex. Rozhodne to nie je jediný dôvod, prečo spolu dnes nie sme. Toto bol prvý vzťah, kvôli ktorému som s Ním oficiálne prerušila kontakt a priznala, že som si niekoho našla. On bol prvý človek, s ktorým som na neho prestala myslieť. Fakt som to myslela vážne. Snažila som sa k tomu pristupovať najzodpovednejšie ako som mohla, nech zase niečo perspektívne kvôli tomu nepokazím. Ale áno, napísala som si s ním a klamala som, že nie. Rovno dva krát.

Myslím, že aj keby sa to nestalo, tak spolu asi nie sme. A tým sa v žiadnom prípade nechcem zriekať viny. Viem, že v tomto smere som vinná v plnom rozsahu. Lebo áno, vždy tu bol On. Vždycky On. Raz mi to môj ex povedal, presne v tej chvíli keď som mu tvrdila, že som si s Ním nepísala, no on veľmi dobre vedel, že je to lož. Povedal presne toto: vidíš, zase si si vybrala Jeho. Keď sa za tým ohliadam, viem, že svojim spôsobom pravdu mal. Len som si to v tej chvíli neuvedomila. Pretože som bola presvedčená o tom, že chcem byť s ním a že to nič neznamená. Prisahám, že som to myslela vážne.

On bol ten človek, s ktorým som chcela žiť v baráku, ktorý staval. Po ničom inom som netúžila. Bola som totiž s ním od momentu ako riešil projekt, cez návštevy predajní, kde robia dvere, alebo kuchyne na mieru, návštevy IKEY a SIKA, cez siahodlhé vyberanie batérií a konzultácie s mojou kamoškou architektkou, až po vyberanie vypínačov na svetlá. Dúfala som, že tam raz budeme žiť spolu, s našou rodinou. Ešte viac po tom, čo ukazoval vizualizácie baráku môjmu otcovi a ja som sa o ňom bavila zase s tým jeho. Nakoniec vybral voľne stojaciu vaňu, v ktorej som ležala v SIKU a strašne sa mi páčila. Aj keď bola oveľa drahšia, než tie obyčajné.

Najhoršie na tom celom je, že On nikdy s tým, že by v tom baráku žil so mnou, nepočítal. Nikdy v živote nič také nespomenul. Nikdy. Takže ak mi niekto niekedy tvrdil, že si vytváram vlastnú realitu, tak som si ju vytvárala presne v tomto prípade. Dosť dlho.

Potom prišiel môj posledný ex, ktorý mal tiež v pláne stavať barák. Ten ma do tejto témy hneď od začiatku inkorporoval. Pýtal sa ma na názory o tom, či by som si to vedela predstaviť a podobne. Už po mesiaci nášho vzťahu. Bol to absolútne odlišný prístup a ja som zrazu dostala niečo, čo som celé roky chcela od Neho. Nedokázala som to prijať, nevedela som, ako s tým naložiť a preto som sa od toho radšej úplne dištancovala. Odpovedala len na nutné otázky a mala pocit, že nemám nijaké právo sa k nim vyjadrovať.

Jeden večer keď mal barák riešiť s najlepšou kamoškou (pretože zvažovali pozemok na polovicu), urobila som si iný program, aby som neotravovala doma, dala im priestor a šla písať do kaviarne článok. Myslela som si, že som vlastne urobila to najsprávnejšie, čo som mohla. Ani ma nenapadlo, že by som mohla byť pri tom, že možno niekoho zaujíma môj názor a že by o to niekto stál. Pretože, nič také som nepoznala.

Môj ex mi raz povedal, po tom večeri s tou najlepšou kamarátkou, že má pocit, že ho v tom vôbec nepodporujem, že ma to nezaujíma a že ho to mrzí. Spomínam si, že to zamrzelo mňa. Nebola to pravda. Milión krát som si predstavovala, ako s ním bývam v baráku. Videla som už aj to, ako bude vyzerať naše dieťa. Bola to pekná predstava a ešte krajšie dieťa. Vlastne som vnútorne z toho bola nadšená. Len som sa asi viac bála toho, že budem zase pomáhať s barákom niekomu, kto v ňom bude žiť nakoniec s niekým iným. Nie so mnou.

spolu stojíme

uprostred základov

domu, v ktorom

som vždy chcela,

no nikdy nebudem žiť,

a premýšľam

prečo sme nezvládli

postaviť

základy nášho

vzťahu.

Hovorí sa, že všetko sa deje z nejakého dôvodu, no niekedy ho vidíme až neskôr. Môj posledný vzťah bol test, v ktorom som v tomto smere zlyhala. Keby neskončil, nikdy by som si neuvedomila to, čo som si uvedomila. Až spätne vidím, ako ma vzťah s Ním poznamenal a ako ovplyvňoval moje iné vzťahy. Aj keď som nebola schopná to vidieť.

Možno preto som sa nedokázala zmieriť s posledným rozchodom, lebo som niekde cítila, že to do veľkej miery ovplyvnili moje nevyriešené veci, a to, čo som v tej chvíli ešte nechápala. Ani to, že to môjho bývalého mohlo bolieť právom. Dnes viem, že mal v mnohých veciach pravdu. Aj v tých hnusných, ktoré som nechcela vidieť. Držal v rukách zrkadlo, v ktorom to všetko bolo, no ja som sa doň odmietala pozrieť. Ktovie, aké by to bolo, keby to nebolo. To už sa však nikdy nedozvieme. Ale áno, to jeho „sama si za to môžeš“, je v tomto ohľade určite pravda.

Išla som si ho odblokovať na Facebooku, aby som si prečítala niečo, čo mi raz napísal a súviselo to s Ním. Keď sa prihlasujem na PC na FB, chce to po mne bezpečnostný kód. Dvojfázové overenie. Overenie cez WhatsApp, ale keďže to mi nefunguje, musím to urobiť cez sms.

Zadejte kód, který jsme vám poslali na WhatsApp. Je tam políčko na kód a potom voľba medzi POKRAČOVAŤ, alebo SKÚSIŤ TO INAK. To všetko, čo už bolo sa vrátiť nedá. No viem, že to tak muselo byť. Bolo to nutné, aby som si konečne naozaj všetko priznala a aj v živote si zvolila možnosť SKÚSIŤ TO INAK. Pretože viem, že možnosť POKRAČOVAŤ, by bola cesta do pekla.

Asi sa mi muselo stať toto všetko, aby som bola pripravená Ho nechať ísť. Vždy som si myslela, že Ho nechám ísť kvôli niekomu inému. V skutočnosti sa to deje až keď som si uvedomila, že to musím urobiť kvôli sebe. Tentokrát neexistuje nikto iný. Žiadny iný chlap, ktorému chcem dať šancu. Žiadny človek z minulosti, ku ktorému sa chcem vracať.

Tento krát som naozaj úplne, úplne sama. Zodpovednosť už nevkladám do rúk nikomu inému. Je to zvláštny pocit. Možno to niektorí nebudete vedieť pochopiť. Viem, že ho budem mať rada svojim spôsobom vždy. Možno to je nepochopiteľné, pretože aj tu som o ňom písala veľa vecí, ktoré boli odporné, a naozaj sa stali. Mnoho ľudí krútilo hlavou nad tým, prečo pre Boha živého, si to nechám. Aj ja sama som sa tomu divila.

No všetko sa stalo preto, aby som si nič z toho už nikdy nenechala. Aby som si vyriešila všetko, čo ma v živote brzdilo a mohla sa konečne posunúť ďalej. Naozaj posunúť ďalej. Aj keď to bolo kurva ťažkých sedem rokov môjho života, viem, že sa to všetko muselo stať. Keby nie, tak by som nikdy v skutočnosti nemohla byť šťastná. Ak som si niečím v živote 100 % istá, tak týmto.

No už som za to zaplatila príliš vysokú daň, sklamala a stratila som príliš veľa ľudí. Prečo o tom píšem? Pretože som si uvedomila, že je zbytočné čakať na niečo, čo sa možno nikdy nestane. Že možno už nikdy nebudem nikoho milovať rovnakým spôsobom, ako toho človeka. Že možno do konca života bude On, moje vždycky, ale to sa zároveň nevylučuje s tým, že môžem začať nový šťastný život s niekým iným. S niekým, kto naplní všetky moje potreby a ja zase tie jeho. Že sa s tým pocitom skrátka naučím žiť. A že aj toho ďalšieho človeka budem milovať, len možno trochu inak.

Priznám sa, že som mala o svojom živote úplne inú predstavu. Čakala som, že keď už sa mi toto všetko s Ním „stalo“, musí prísť niekto absolútne waaaaau, ktorý to celé prebije. Najlepšie okamžite. Niekto, kto ho úplne vytrhne z mojej hlavy a srdca, a časom po Ňom neostane ani stopa. Nenapadlo ma, že existuje aj scenár, kedy možno nikto, ktorý to všetko urobí za mňa nikdy nepríde, že sa s tým budem musieť zmieriť a skúsiť byť znovu šťastná ja sama. A že sa to udeje úplne inak, ako som si myslela.

V poslednom článku som písala, že nechápem, ako niekto môže byť s jedným, keď má v hlave druhého. Pochopila som, že niekedy to je možno tá jediná možnosť, ako ešte vôbec niekoho mať. A vlastne, a o tom som už tiež písala, cítila som, že môj posledný ex je ten pravý, napriek tomu, že On, niekde na tom pozadí bol. Chcela a myslela som si, že bude ten posledný. Takže to ide. Len to neposrať, no. (Tým nehovorím, že on nič neposral. Of course.)

Nuž, život je plný lekcií a uvedomení. Veľa vecí ľutujem, no viem, že už s tým neurobím nič. Ako som napísala, každý je zodpovedný za svoje vlastné blbé rozhodnutia a dôsledky si musí niesť sám. V tomto smere pracujem na sebe už 6 rokov. V poslednej dobe čoraz častejšie, keď sa s niekým rozprávam, počujem niečo ako: je vidieť, aký extrémny kus práce si na sebe urobila. Je to inšpiratívne a obdivuhodné.

Áno, urobila. Viem. Je to obdivuhodné. Tiež viem. No obdivuhodné je určite aj to, koľko vecí som zvládla zároveň epicky posrať. Dostala som sa sem skrz ohromné množstvo pádov, ktoré boleli ako sviňa. Dostala som sa sem cez stovky svojich vlastných rozhodnutí, ktoré boli často chybné. Cez kvantá enormnej bolesti, kedy som si niekoľko krát hovorila, že ju už viac fakt nezvládnem uniesť. Zároveň cez oceán bolesti, ktorú som spôsobila ja tým druhým. No a v neposlednom rade, súčasťou tejto cesty boli aj veľké straty. Našťastie nešlo o straty životov ľudí, „len“ o straty ľudí v mojom živote.

Šesť rokov som na sebe pracovala, no mám pocit, že to vyústenie práce v praxi sa naplno prejavilo v období od 29.9.2024, do dnešného dňa. Všetko zrazu nabralo spád. Všetko mi docvaklo, všetko sa spojilo. Kliklo to. Celé puzzle do seba zapadli.

Nuž, život je plný prekvapení. Napríklad som si nikdy nemyslela, že budem vo fáze života, kedy si každé ráno budem púšťať Ranní komentář s Jaroslavem Brychtou, ktorý mi bude pravidelne posielať XTB. To na odľahčenie, ale fakt ma aj toto prekvapilo. Pochopila som, že cesta k cieľu fakt nikdy nie je presne taká, akú si ju predstavujeme. Nikdy dopredu nevieme, kedy sa do cieľa dostaneme, ako presne tá cesta bude vyzerať, ani to, či to v tom cieli bude také, aké sme chceli, aby to bolo. Vôbec netuším, čo so mnou bude a ako to bude, no viem, že musím len ďalej ísť. Aj keď sa priznám, že sa mi práve teraz, zas až tak nechce. Musím. Nemám inú možnosť. Verím životu.

Či sa bojím? Nebojím. Veď som toho už toľko zvládla. Každému sa z nás, sa vždy deje len to, čo potrebujeme a zároveň to, čo unesieme. Aj keď to je občas strašne nefér a bolí to. Keď však pochopíme, prečo sa to udialo, zistíme, že sa viac nemáme čoho báť. Aj keď obvykle to pochopíme až po nejakom čase. Niekedy dosť dlhom čase. Tak ako ja.

Či sa bojím? Nie, naopak sa teším, kde ma ďalšie moje rozhodnutia dovedú. Mám totiž omnoho  viac vedomostí, a tým razantne vzrástla pravdepodobnosť, že sa budem častejšie rozhodovať správne. A keď sa náhodou rozhodnem nesprávne, aspoň sa niečo nové naučím. Minimálne o sebe. Aj keď by som bola oveľa radšej, keby to nenieslo toľko obetí. No to je život. A ja mu verím.

Dnes viem, že On bol môj karmický vzťah.  Aby som vám to stručne objasnila, čo to je, spýtala som sa môjho verného priateľa z iného sveta, chatu GPT:

Karmický vzťah je spojenie medzi dvoma ľuďmi, ktoré je často veľmi intenzívne a nabité emóciami. Tento typ vzťahu vychádza z myšlienky karmy, teda konceptu, že naše skutky v minulých životoch alebo minulosti ovplyvňujú naše súčasné vzťahy a životné skúsenosti. V karmickom vzťahu sa predpokladá, že títo dvaja ľudia majú medzi sebou nevyrovnané „dlhy“ alebo nedoriešené záležitosti, ktoré si prenášajú z minulých životov, a preto sa stretli, aby ich mohli vyriešiť.

Tu sú hlavné črty karmického vzťahu:

1. Silná príťažlivosť: Na začiatku býva spojenie veľmi silné a intenzívne, čo môže viesť k pocitu, že sa tí dvaja poznajú dlhšie alebo že sú neodolateľne priťahovaní k sebe.
2. Turbulencie: Tieto vzťahy bývajú často plné vzostupov a pádov. Na povrch vychádzajú intenzívne emócie, čo môže viesť k častým konfliktom.
3. Lekcie a učenie: Karmické vzťahy bývajú často o tom, aby sme sa niečo naučili – či už o sebe, o svojich hodnotách alebo o tom, ako milovať a odpúšťať.
4. Ťažkosti pri odpútaní sa: Aj keď vzťah nemusí, byť ideálny, často je pre ľudí v karmickom vzťahu veľmi ťažké ho ukončiť, pretože majú pocit, že ich stále niečo priťahuje späť.

Karmické vzťahy bývajú považované za dočasné, kým sa lekcie nepochopia a nevyriešia. Často slúžia na osobný rast a pomáhajú pripraviť na zdravšie a vyrovnanejšie vzťahy v budúcnosti.

Tak ďakujem a zbohom, môj karmický učiteľ.

Tvoja Adri

The post VŽDYCKY ON first appeared on .

Intro

Za posledných deväť mesiacov som brala ohľad na to, čo sem napíšem a nenapíšem, pretože mi záležalo na tom, aký to bude mať dopad na človeka, ktorého som ľúbila. Pretože sa ho to proste (do)týkalo. Robila som to počas nášho vzťahu, a taktiež tri mesiace po ňom. Táto fáza končí. Už to budem zase ja, bez cenzúry, presne tak, ako to cítim. Presne tak, ako to sama vidím. Ďakujem, že ste ma v tom podporili.

Za posledný, dajme tomu mesiac, sa toho udialo mnoho. Ako vždy. Stále sa niečo deje. Okolo mňa, ale ešte viac vo mne. Celé tri mesiace od rozchodu sa tak nejak striedali fázy toho, kedy by som najradšej na všetko, čo bolo zabudla s tým, že mi je nenormálne ľúto, ako to nakoniec dopadlo. Veľký vplyv na to mali naše vzájomné interakcie a neinterakcie. Bola to pre mňa jedna veľká húsenková dráha. Emočný kokteil, ktorý nechceš piť. Tieto striedajúce sa emócie, ovplyvňovali jednak moje pocity, no rovnako moje správanie. Asi to je pochopiteľné. Trestať sa za to už viac nehodlám.

Som aká som, a preto ma veľmi mrzelo, že s človekom, s ktorým som zažila toho toľko, boli sme spolu denne, všetko sme zdieľali a mali sme sa radi, zrazu nedokážem normálne vyjsť. Stalo sa mi to totiž prvý krát. Preto som sa snažila, aby tomu bolo inak, aby sme to zvládli. Aj keď som si 100% istá, že on by tvrdil opak. Tvrdil by, že som sa nesnažila vôbec, mala sa správať úplne inak a že ja som to celé pokazila.

Úprimne som si myslela, že sme to napokon zvládli. Pred 14 dňami, keď sme sa stretli aby sme sa porozprávali, ako dvaja dospelí ľudia. Vždy som sa snažila, aby som sa správala ako dospelý človek. Boh mi je svedkom, no niekedy to skrátka nejde. S niektorými ľuďmi to proste nejde. Nech sa deje, čo sa deje. Už som sa s tým definitívne zmierila a netrápim sa preto tak, ako som sa trápila.

Premýšľala som, či sem chcem písať nasledovné riadky, preto som si na to dávala čas a priestor. Vzhľadom k tomu, o čom chcem písať neskôr a čomu sa chcem venovať vo väčšej miere, pretože cítim obrovskú potrebu, je nutné aby som to napísala. Pretože inak by to všetko potom nemuselo dávať až taký zmysel. Bolo to pre mňa ťažké rozhodnutie a musela som sa o tom poradiť aj s odborníčkou. Aby som si zbytočne neublížila.

Nebudem to rozmazávať do detailu, pretože detail až tak podstatný nie je. Skúsim to skrátiť. S ex sme sa dohodli, že si povieme, keď si niekoho nájdeme. Ako výsledok našej vzájomnej komunikácie na túto tému v priebehu porozchodových mesiacov. Aspoň som to tak pochopila. Môj bývalý priateľ, ktorý, a to sú jeho vlastné slová, s nikým nerandil, ani sa nevídal, si zázračne niekoho našiel, asi za týždeň na to, ako sme sa o tom bavili.

Nech boli veci ako boli, viem, že pravdu sa už nikdy nedozviem a vlastne je úplne jedno, pretože tá pravda môj život nijak nezmení. Či mal niekoho už na konci nášho vzťahu, či to všetko, čo mi hovoril, bola jedna veľká lož? Či robil zámerne zo mňa totálneho blázna? Neviem. V momente keď sa dvaja ľudia rozídu a ten druhý si niekoho nájde, je to už pochopiteľne len jeho vec. Preto to, že si niekoho našiel, je úplne v poriadku.

V poriadku však podľa mňa nie je to, že človek, ktorý má už nový vzťah, sa chce so mnou stretnúť z toho dôvodu, aby zistil kedy, kde a s kým, som čo robila alebo nerobila ja. V poriadku nie je to, aby miesto toho, aby mi povedal, že má nový vzťah, tak ako sme si to povedali, má okrem iného potrebu ma obviniť z toho, že som ho podľa neho klamala. Že neverí, že som od rozchodu s nikým nerandila. (Škoda, že nerandila.)

Nechápem, prečo by mal niekoho, kto má nový vzťah, zaujímať osobný život bývalého partnera. Nechápem, prečo by mal niekto, kto má nový vzťah potrebu ma informovať o tom, že jeho priateľka je úplne iná, ako ja. To, že je so mnou v kontakte jej nevadí, pretože je proste v pohode. O tom, aké to bolo so mnou peklo a najhoršie obdobie jeho života. Taktiež o tom, že si za všetko môžem vlastne sama, že ja som tá klamárka, že budem v živote veľmi nešťastná a čaká ma ešte dlhá cesta. A ďalšie iné veci, z ktorých mi je na zvracanie, len čo si na ne spomeniem. Áno, asi aj moje reakcie mohli byť iné, ale čo chceš v takej chvíli robiť? Bohužiaľ, niektorí ľudia nám vedia ublížiť natoľko, že v nás spustia všetky toxické vzorce, ktoré máme. O tom si však napíšeme niekedy nabudúce.

Mala som sa konečne dobre a nebola som to ja, kto sa zase mal potrebu vo všetkom vŕtať. Vložila som ďalšiu energiu a čas, ktorý mi už nikto nevráti, do toho aby sme aspoň nejak vedeli spolu fungovať. Zase som naletela. Zase na mňa nakydal všetky sračky sveta a išiel ďalej. Koľký krát to bolo? Prečo? Nikto nevie, ale pointa je tá, že už také správanie nikdy nehodlám tolerovať. Ani si kaziť život toxickými ľuďmi, ktorí sú vnútri tak jedovatí, že to asi nezvládajú inak, než tak, že ten jed musia chrliť na ostatných. Človek, ktorý ma mal rád. Sama si môžem hlavne za to, že som mu to znovu umožnila. No už toho bolo dosť.

V jednej z posledných správ mi písal, že som zase hrdinka. Pretože som si ho zmazala a zablokovala na sociálnych sieťach. Tak aby som sa nehrala na hrdinku, budem úprimná. Po tých správach, čo sme si vymenili, v ktorých sa odohralo to, o čom píšem vyššie, som sa totálne zložila. Nie preto, že má nový vzťah, ale preto, lebo ma strašne boleli všetky tie veci, ktoré som si musela prečítať.

V ten deň som musela zrušiť všetko, čo som mala naplánované. V hysterickom plači som volala kolegyni, či by za mňa vzala akciu v Brne, aby som tam nemusela chodiť. Ďakujem! Písala som terapeutke, aby mi dala expresný termín sedenia, že je krízový stav. Volala som domov. Bolo mi strašne zle. Strašne. Jedna kamarátka mi nahrala takú hlasovku, že som sa v momente rozrevala. Od šťastia, že ju mám. Druhá prišla za mnou a doniesla mi všetko sladké a slané mňamky, ktoré mám rada.

Ďakujem všetkým mojim najbližším za pomoc. Za to, čo ste urobili. Znovu opakujem, že mám jedno obrovské životné šťastie na ľudí, ktorých okolo seba mám. Láska má mnoho podôb. O tom som už tiež písala niekoľko krát.

Všetko zlé je na niečo dobré. Toto mi otvorilo oči. Definitívne. Raz a navždy som pochopila, že všetko, čo sa stalo v našom vzťahu, bola podľa neho moja chyba. On neurobil nikdy nič. Bodka. Takto som uzavrela náš vzťah. Navždy. Pritom som si vlastne uvedomila, že ani mňa nemá čo zaujímať to, čo robí on. A že už vôbec by ma nemalo zaujímať, čo si o mne myslí. Nesmiem mu viac dávať priestor na to, aby mi ubližoval. Musím ísť ďalej. Prečo by som sa mala zaujímať o niekoho, koho nezaujímam ja?  Po tomto uvedomení je život zrazu oveľa krajší. Všetku svoju energiu som presmerovala úplne inde. Zrazu sa rozžiarilo.

Brala som na neho ohľad a chcela, aby sme skončili v mieri. Na úkor seba. Zase raz. Bral na mňa ohľad on? Rešpektoval, čo som mu povedala? Nie. V skutočnosti som iba ja potrebovala, aby sme boli v mieri. Aj keď ma ten pokus, vždy nakoniec šialene bolel. Potom mi došlo, že jediný človek, s ktorým potrebujem žiť v mieri, som ja sama. Musela som prežiť bolestivé chvíle a urobiť bolestivé rozhodnutia, aby som ho našla. Mier.

Ďalej som tu už len ja. Môj život, ktorý si žijem podľa seba a už nedovolím nikomu, aby mi ho narušoval. Takže keby náhodou, už sa ma na môj bývalý vzťah, prosím nikdy nepýtajte a ani ho nikdy nespomínajte. Kým o ňom nebudem hovoriť ja sama. Nechcem sa ním viac zaoberať. Už nepátram po tom, ako veci boli. Nesnažím sa pochopiť veci, ktoré nechápem. Už viac nenarušujú môj spánok. Je koniec.

Túto kapitolu svojho života by som rada uzatvorila citátom, ktorý sa podľa mňa hodí pre každého z nás: For your peace of mind, do not try to understand everything. A ešte by som doplnila …or everyone. Je to zbytočná strata času, ktorý nám už nikto nikdy nevráti. V tej angličtine mi to vždy znie tak nejak lepšie, ale pre tvoj vlastný pokoj sa nesnaž všetko a každého pochopiť. Amen.

Randiť, či nerandiť? To je otázka.

No a teraz prejdem k tomu, o čom som chcela dnes písať. Kam tým vlastne mierim. Približne pred mesiacom som vás zahrnula do písania článku. Možno ste to netušili. Pýtala som sa, ako to máte vy. Či keď ukončíte vzťah, vrháte sa do randenia a nového vzťahu, tak ako môj ex, alebo si dávate čas, pretože vám to nejde, tak ako mne. Zaujímalo ma to. Nie je správna odpoveď. Sú rôzni ľudia a rôzne varianty toho, čo im vyhovuje.

Veľa z vás písalo, že to hneď nejde. Pokiaľ mal človek niekoho skutočne rád, tak si hneď niekoho iného nenájde. Písali ste, že je potreba si dať čas. Dokonca, že to považujete za nutné. Väčšina z vás, ako žien, tak mužov ste sa podelili o to, že máte vždy pauzu na to, aby ste si dali čas, prešli si tým procesom poriadne a takzvane ho „neošidili“. Tento čas venujete na to, aby ste sa stali lepšou verziou seba samého. Zapracovali na veciach, ktoré ste vo vzťahu robili zle. (Vždy sú nejaké veci, ktoré človek vo vzťahu robil zle!) Vrátili sa sami k sebe. Niektorí ste mali pocit, že ste sa vo vzťahu tak trochu stratili.

Prekvapilo ma, že si dávate pomerne dosť času. Sama som si v tomto ohľade prišla miestami strašne divná. Pretože mi to trvá vždy extrémne dlho. No vidím, že nie som sama. Ako muži, tak ženy, ste písali, že si dávate pauzu približne na rok. Viacerí z vás ste si viac ako rok po dlhodobejšom vzťahu nedokázali predstaviť, že budete s niekým iným.

Iní z vás už po skúsenostiach máte vyššie štandardy a preto si veľmi dobre vyberáte, s kým by ste sa zbližovať chceli. Jedna z vás mi napísala veľmi peknú správu: keď máš nevyriešené veci v sebe, priťahuješ rovnaké veci, ktoré nechceš. Len v inom obale. No a jeden z vás zase, že musíš byť aspoň chvíľu sám, len pre seba a nedávať energiu niekomu ďalšiemu.

Pointou článku nie je zhejtovať tých, čo začnú hneď randiť (ani môjho ex). Mám však nesmiernu radosť, že si drvivá väčšina volí tú náročnejšiu cestu, ktorú považujem z dlhodobého hľadiska ako lepšiu. Zdravšiu.

V tom najhoršom si uvedomíš mnoho

Viem, že mnoho ľudí má strach. Strach z toho, že ostanú sami. Strach z toho, že to, čo im o nich narozprával bývalý partner je pravda. Na základe toho strachu si potom radšej niekoho nájdu. Alebo už niekoho majú predtým, než sa rozídu, pretože inak by to neboli schopní urobiť. Nedajú si ten čas a priestor na liečenie. Čas sami pre seba. Ja osobne môžem povedať, že tieto tri mesiace boli pre mňa veľmi náročné, no na druhú stranu extrémne prínosné. Čo bolí to silí.

V tom, či budem alebo nebudem randiť som mala jasno hneď od začiatku. Aby som ale bola úplne úprimná, Tinder som si v zúfalstve stiahla. Mohla by som, ale nebolo by to dobré pre mňa a ani pre toho druhého. Takúto chybu som už urobila po predošlom rozchode. Ublížila sebe aj ostatným. Vedela som, že sa musím vrátiť sama k sebe. Trvalo mi to viac ako 90 dní. Keby som už samú seba v minulosti nenašla, viem, že by to trvalo ešte omnoho dlhšie. Takže som sa nepotrebovala hľadať, len sa k sebe znovu vrátiť. Stále som na ceste, no poznám sa zas o niečo viac, než predtým.

Dala som si čas na spracovanie toho, čo som v tom vzťahu pokazila, čo som urobila zle. Ešte omnoho dôležitejšie než to, čo presne to bolo, bolo prísť na to, prečo sa to stalo. At your lowest, you realize a lot. V tom najhoršom, si uvedomíš mnoho. A to je strašná pravda. Musela som sa zamyslieť nad tým, prečo sa mi v živote opakujú vzťahy, postavené na podobnom princípe. Je  jasné, že treba hľadať pravdu predovšetkým v tom, čo mali všetky tie vzťahy spoločné. To som bola ja.  

Uvedomila som si veci, ktoré som si predtým neuvedomovala. Spravila som si revíziu vzťahov, ktoré som v živote mala. Taktiež toho, ako sa ku mne daní ľudia správali. Aj keď minulosť ľutovať nemáme, nebudem klamať, že som si uvedomila, že vďaka tomu, čo som si celé roky neuvedomovala, som nechala ísť zo svojho života ľudí, ktorí ma milovali takú, aká som. S ktorými som sa necítila v neustálom chaose a strachu, ale naopak v bezpečí a podporovaná. Ľudia, ktorí sa ku mne nikdy nesprávali nepekne. Nezvýšili na mňa hlas, boli ku mne nežní, robili pre mňa krásne veci.

Asi nebol správny čas. Verím, že takého človeka znovu stretnem a na základe lekcií, ktoré som sa naučila, už nebudem opakovať svoje chyby. Myslím si, že až teraz som pochopila to, na čom v skutočnosti v kvalitnom vzťahu záleží. Viem, že som musela zažiť ešte aj tento vzťah na to, aby som si definitívne ujasnila to, ako sa chcem vo vzťahu cítiť. Sľúbila som si, že už nikdy nebudem upozaďovať svoje pocity a to, čo mi našepkáva intuícia.

Asi dáva zmysel, že s človekom, s ktorým máme byť, sa budeme cítiť dobre a budeme rozkvitať. Určite to nemá byť tak, že sa cítime každý deň ako nikto. Takýto človek nemá proti nám používať všetko, čo o nás vie. Zámerne nám ubližovať, aby si uľavil. Nemá nás pasívno-agresívne kritizovať a v každej situácii upozorniť, že sme mali niečo robiť inak. Lepšie. Meniť nás. Mal by nám pomáhať sa s tým vysporiadať. Nemáme pri ňom chradnúť. Máme vedieť problémy spoločne riešiť, nie sa len o nich dokola rozprávať, a domnievať sa, že sme vynaložili veľa úsilia na ich vyriešenie. Každý vzťah je kontinuálna práca.

Už aj vám možno niekto niekedy povedal, že je to s vami ťažké. Vzťahy nie sú ľahké, pretože jednak musíme vedieť pracovať so sebou a súčasne to ešte zladiť s osobou na druhej strane. S osobou, ktorá je úplne iná ako my. S osobou, ktorej možno nerozumieme, pretože nepoznáme históriu detstva, všetky možné traumy, a bolesti, čo si daná osoba so sebou nesie v batôžku. (Tu ma napadla zase tá múdra veta, ktorá v sebe nesie mnoho pravdu: Čo je hysterické, to je historické. Aj o tom vám budem písať.) Preto to nie je jednoduché. Ale viete čo? Keď vás niekto skutočne ľúbi, nikdy to s vami nevzdá. To je fakt, ktorý si treba uvedomiť, hlavne, keď vám bude ťažko.

Takže, keď vám niekto povie, že je to s vami veľmi ťažké, je to preto, že ten človek sa vďaka tomu, že je s vami, musí konfrontovať so svojimi chybami a nevyriešenými vecami. Otvárajú sa staré rany, staré bolesti. Pandorina skrinka. Môžete si nájsť niekoho iného. Pokojne. No nevyriešené veci raz aj tak vyplávajú na povrch. Skôr, či neskôr. Preto si myslím, že je lepšie sa s nimi vysporiadať radšej skôr, než bude zase neskoro a trebars vám preto nevyjde ďalší vzťah. Pretože v živote to funguje tak, že sa nám budú vzťahy a vzorce chovania, ako naše, tak aj ľudí voči nám opakovať dovtedy, až kým si ich nevyriešime. Raz a navždy.

Aj ja som na ceste. Za poslednú dobu som si uvedomila veľmi podstatnú vec, týkajúcu sa rodiny, detstva a to, ako ovplyvňuje môj život dnes. Raz, keď bude vyriešená, sa s vami o ňu určite podelím. Dnes by som ešte nemohla, pretože zatiaľ nemám dostatok vedomostí. Taktiež som si uvedomila, že to, akým spôsobom som nadviazal svoje posledné dva vzťahy nebolo dobré. Viem prečo, sa to stalo a viem aj to, že nabudúce musím na to ísť úplne inak. No a v neposlednej rade budem musieť urobiť ešte jednu náročnú vec, ktorú som mala urobiť už dávno, no nedokázala som. Viem, že musím. Inak sa ďalej nikdy nepohnem.

Tomu, že som si dala priestor a čas vďačím za to, že som mohla dospieť k týmto zásadným uvedomeniam. Keby som to hneď prehlušila niečím iným, niečím novým, tak na to možno neprídem vôbec, alebo až za nejakú dobu a ďalšom zlomenom srdci. A inak, často si to srdce lámeme my sami. Už nechcem strácať čas. Vyber si, čo je správne, nie čo je ľahké. Znovu sme pri tejto myšlienke, na ktorú si spomeniem často.

Telo, myseľ, duch, uzavretý kruh

Úprimne som sa cítila hrozne. Vyčerpane, unavene, bezradne. Nemohla som spávať. Asi štyri mesiace. O tom som už písala. Povedala som si, že je na čase aby som sa odrazila od dna a znovu vrátila k sebe. Veľa som si zapisovala. Aby som pochopila prečo sa cítim, ako sa cítim a čo tie pocity spôsobuje. Mala som viac terapií. Čítala som a premýšľala. Aby sa človek mohol cítiť dobre, v harmónii musí byť telo, myseľ aj duch. Tieto tri zložky na seba navzájom vplývajú. Možno ti to príde ako príliš ezo, ale je to tak.

Preto som začala pravidelne cvičiť a pravidelne a dobre sa stravovať. Tráviť čas s ľuďmi, ktorí mi energiu neberú, ale dávajú. Pokiaľ mám pocit, že taký človek aktuálne k dispozícii nie je, som radšej sama. Je to úplne v poriadku. Milujem sa prechádzať. Počas fyzickej aktivity mi vždy napadne hromada vecí.

Mám za sebou aj pár sedení na akupunktúre. Zvolila som si cestu tisícročia overenej tradičnej medicíny a prírodných bylín, miesto antidepresív. I v tomto platí, že som sa zamerala na odstránenie príčin problémov a nie len ich dôsledkov. Konečne mi je úprimne dobre. Po všetkých stránkach. Psychickej aj fyzickej. Automaticky sa mi zlepšil spánok. Priznám sa, že som už ani neverila, že sa mi niekedy v živote môže stať to, že som unavená o 22:00, ľahnem si a za pár sekúnd zaspím a zobudím sa ráno. Bez toho, aby som sa prebudila totálne vyčerpaná a deprimovaná.

Znovu sa zlepšila moja pozornosť a efektivita. Ľahšie zvládam mnoho vecí súčasne, aj keď je ich v poslednej dobe dosť. Robím veci, ktoré mi robia dobre. Keď sa na niečo necítim, tak sa do toho nenútim. Počúvam sa. Rešpektujem svoje potreby. Starám sa o seba. Snažím sa k sebe správať čo najlepšie ako viem. Pretože, keď sa sami k sebe nebudeme správať s láskou, ako by sme mohli očakávať, že sa tak bude k nám správať niekto iný?

Čas v samote je skvelý, pretože máme priestor na všetko, čo potrebujeme. Na druhú stranu, je to aj veľmi osamelý čas. Samozrejme, že mi niekedy strašne chýba človek, ktorý by tu bol pre mňa a objal ma. Niekto, kto by sa ma spýtal, aký som dnes mala deň. Niekto, s kým by som mohla zaspávať. Niekto, kto by sa o mňa postaral. Každopádne som to ja, kto sa musí teraz o mňa postarať. Tiež sa to učím. Ide mi to čoraz lepšie. Tréning robí majstra. Nie je to vždy jednoduché, ale je to proces. Verím tomu, že všetko je tak, ako to byť má. Na druhú stranu, mám skvelú rodinu a priateľov, ktorí sa ma spýtajú ako sa mám a môžem s nimi tráviť čas rovnako, ako by som trávila s partnerom.

Toxic ako Britney Spears

Vrátim sa k tomu, o čom by som chcela písať a vytvárať viac obsahu. Pretože presne to sú dôvody, prečo si prechádzam, čím si prechádzam a následne to s vami už nejakú dobu zdieľam. Vlastne o tom už píšem dávno, no nikdy som to nepomenovala. Toxické vzťahy a život s narcisom. Na základe svojich vlastných vzorcov správania sa, tráum, vzťahovania sa a aj genetickou výbavou, čo som dostala do vienka, mám predispozíciu na to, aby som si k sebe takých ľudí a vzťahy priťahovala. Kým to všetko celkom nezmením. To sú skúsenosti, ktoré môžem predať, pretože som si tým prešla a prechádzam na vlastnej koži. Aj keď áno, je to neprenosná skúsenosť. Ale presne viem, ako sa možno cítiš. Aj to pomáha.

Na druhú stranu v takých vzťahoch žije extrémne množstvo ľudí. Niektorí si to neuvedomujú vôbec,  a tak sa v tom živote len tak nejak potácajú. Iní si to začínajú uvedomovať, ale nevedia, čo s tým. Nevedia, ako z toho von. Je to totiž extrémne náročné. Hlavne keď má človek záväzky, rodinu. Potom sú tu takí, ktorí si tým prešli a buď sa z toho dostávajú, tak ako ja, alebo sa z toho našťastie už dostali. A sú tu aj takí, ktorí také vzťahy v živote musia tolerovať, lebo nemajú inú možnosť, no hľadajú spôsoby ako to robiť tak, aby to malo čo najmenší vplyv na kvalitu ich života. Toxické vzťahy nie sú len partnerské, ale taktiež rodinné, či pracovné.

Spolu sa z toho dostaneme!

Adri

The post A DOSŤ! first appeared on .