STRATY A NÁLEZY

Sedím v Brne, v Café Momenta. Hľadala som kaviareň, ktorú v nedeľu nezatvárajú pred 16:00 hodinou. Momentu mám rada. Je to prvá kaviareň, do ktorej som v Brne zavítala, keď som v Brne zostala prvý víkend po nástupe do novej práce. Vzala ma sem moja šéfka. Tak som tu a píšem článok. Rozhodla som sa, že nedeľa ostane už navždy mojim posvätným dňom, kedy si doprajem aspoň malú chvíľu pre seba. Aspoň sa o to pokúsim. Môj nový záväzok, ktorý s Tebou zdieľam, aby som mala ďalší dôvod a motiváciu na jeho dodržanie.

Stratiť sa. Stratiť sa sebe samému. Komu sa to niekedy nestalo? Niekto sa možno ešte ani nenašiel. No ale, keď už sa raz nájdeš, tak sa proste nechceš znovu stratiť. Pretože keď máš seba, môžeš sa nebáť. Tiež som to tak mala. Pred 4 mesiacmi povedzme. Aj som Ti o tom písala.

Konečne som bola spokojná. S tým, ako sa cítim. S tým, aký mám život. S tým, ako som si všetko upratala v hlave. Ničoho som sa nebála. No dobre, tak aby som neklamala, tak ešte stále sa bojím hadov. Ale pavúkov už nie. Zistila som totiž, že nie sú tak zlí. Vieš čím to je, že sa človek ničoho nebojí? Zaujímalo by ma, čo si myslíš ty. Kľudne napíš, ak si to prečítaš. Ja si myslím, že sa človek nebojí, keď vie, že nad ním nikto nemá moc a kontrolu. Zároveň ale on sám nad sebou musí mať plnú kontrolu. Musí vedieť kontrolovať svoje emócie. Nie dusi´t a potláčať. Kontrolovať. Hej, to si myslím.

V poslednom článku som písala, že som sa začala znova báť. Po svojej obľúbenej hĺbkovej analýze a odstupe, som na to prišla. Začala som mať strach a to spôsobilo, že som sa začala v stresovej situácii chovať tak, ako mi to vôbec nebolo vlastné. Sama som sa nespoznávala. Teda spoznávala. Akurát som nespoznávala tú Adriánu, o ktorej píšem v druhom odstavci, ale tú, ktorú som poznala pred pár rokmi. Tú, o ktorej som si myslela, že sa už nikdy nevráti. Samú ma prekvapilo, že sa o to snaží.

Dala som totiž veľmi veľkú kontrolu a vplyv na mňa niekomu inému a zároveň som stratila kontrolu nad svojimi emóciami. Stratila som sa, no. Začala som sa báť, že stratím človeka, ktorý začína mať na môj život, až príliš veľký vplyv. Začala som riešiť nepodstatné veci. Respektíve ani nie tak nepodstatné, než tie, ktoré sa môžu, ale nemusia stať. Zo života, kedy som konečne nežila v budúcnosti, ale v prítomnosti, som sa už zase dostala do situácie, kedy som hlavou v budúcnosti. V budúcnosti, ktorá má presne jasné obrysy a kontúry, také aké som si vymyslela ja. Na základe pospájaných indícií. Asi všetci dobre vieme, že v skutočnosti tá budúcnosť môže vyzerať ešte úplne inak, však?

Ako som spomínala, za posledné roky som trávila dosť času sama so sebou. Napríklad po týždni plnom neúnavnej socializácie, som sa extrémne tešila na víkend pre seba. Alebo aspoň jeden víkendový deň pre seba. Tam som čerpala energiu, mala priestor na to, vyčistiť si hlavu. Spracovať, prípadnee vypustiť všetky inputy, ktoré sa tam za poslednú dobu nahromadili. Práve tento čas mi umožňoval si robiť pravidelnú očistu, aby som mohla byť aj naďalej spokojná. Fungovalo to veľmi dobre.

Zmenilo sa to s novým vzťahom. Vtedy proste chceš s tým človekom tráviť čo najviac času. Máte spolu plány, prispôsobuješ sa. Vieš, že keď máš po dlhej dobe vzťah, znamená to kompromisy a to, že si sa rozhodol/a, že budeš v rámci svojich rozhodnutí a plánov, zohľadňovať aj tú druhú osobu. Už nie si len ty a on. Je tu ďalšia dimenzia – vy. Zároveň, na začiatku je to vy/my, veľmi krehké. Takže sa snažíš, aby bol ten druhý človek spokojný. Lenže niekedy sa tak snažíš uspokojiť toho druhého, až zabudneš na to, že to, čo uspokojuje jeho, neuspokojuje Teba. Naopak, robí ti to zle.

Stratiť sa. Priznávam, že som sa stratila v novom vzťahu. Stratila som sa sebe samej. Dovolila som druhej osobe, prekročiť moju hranicu. Nuž, to je presne to, o čom som už tiež písala. Majú hranice hranice? Moja hranica bola ešte veľmi krehká a zároveň flexibilná, takže to asi nie je až také prekvapivé. Nie je to jeho chyba, to určite nie. To, že sa to stalo, je jedine moja vlastná zodpovednosť.

Som typ človeka, ktorý je hĺbavý, potrebuje nad vecami premýšľať dlhšie a nechať si odstup. Som človek, ktorý na mnoho otázok odpovedá – neviem. Hlavne v tomto období, kedy sa ma partner pýta veľa otázok, nad ktorými som sa možno ešte nezamýšľala. Viem, že to niekoho môže poriadne rozčuľovať, no zároveň viem, že je to v poriadku. Je v poriadku nevedieť. Som človek, ktorý proste potrebuje odstup. Priestor. Pauzu.

Môj partner je zase ten typ človeka, ktorý má rád, keď sa veci riešia hneď a ideálne, keď sa ešte v tej chvíli vyriešia. On skoro vždy vie. Vždy vie rýchlo reagovať a dať racionálnu odpoveď, na ktorú ja, v tom danom momente, nedokážem adekvátne zareagovať. Tým pádom sa ním občas cítim totálne prevalcovaná. Pár krát sa mi stalo, že som radšej ustúpila, pretože som vedela, že bude mať navrch.

No a samozrejme, keď sa stretnú dve takéto osoby, tak to vie byť pekne náročné. Človek, ktorý je v tomto smere pomalší, a nevie reagovať okamžite, sa takto dostane pod ohromný tlak. Tlak, kedy protistrana vyžaduje odpoveď. Ty ju v tej chvilí nevieš, alebo nechceš dať. Hovorí sa, že pod tlakom vznikajú diamanty, čo nepopieram, no ja by som toto tvrdenie rada ešte upgradovala. Pod tlakom okrem diamantov vznikajú dosť často aj pekné sračky. Toto si prosím zapíš sa uši alebo aspoň do poznámok, či diára.

Bola som presvedčená o tom, že ten prístup, kedy nereagujem hneď, kedy si nechám čas na to, aby som si uvedomila, či ma niečo naozaj štve, alebo ma to v skutočnosti vlastne ani neštve, ale je za tým niečo úplne iné, je ten najlepší. Pre mňa. Pretože tak sa mi to v živote osvedčilo. Pretože aj ja som kedysi bola výbušná mína – večná bojovníčka za svoju pravdu.

No prostredníctvom skúseností som zistila, že sa mi v živote oveľa viac oplatilo byť rozvážna. Tým, že som sa snažila uspokojiť potreby partnera, na ktorom mi veľmi záleží, som z tohoto prístupu upustila. Upustila som z jedného z princípov nutných pre zabezpečenie svojej vlastnej spokojnosti. No a vieš ako to je. Keď človek nie je spokojný sám, tak je všetko ostatné v ohrození. Presne toto sa mi práve stalo.

Ešte by som sa na chvíľku rada vrátila do minulosti. Vždy som bola človek, ktorý musel na všetko okamžite reagovať. Akonáhle som cítila, že sa voči mne deje nejaká nespravodlivosť, tak som sa musela brániť. Veľa krát som druhú stranu možno ani nepočúva a ani sa nezamýšľala nad iným uhlom pohľadu. Išla som si svoje. Nevedela som inak.

Najčastejšie sa mi to stávalo s mamou. S tou som sa za život dokázala pohádať vždy úplne najviac. Do krvi. Keď jej praskli nervy, tak ma začala obviňovať z vecí, ktoré tak z môjho pohľadu neboli. Strašne ma to rozčuľovalo, lebo som mala pocit, že si vymýšľa. Cítila som sa tak, že musí silou mocou na mňa niečo vytiahnuť, len preto, aby som sa aj ja cítila zle. Nie len, aby som sa cítila zle, ale aby som sa cítila vinná. Naša vzájomná komunikácia sa obvykle tak vystupňovala, že to skončilo slzami a búchaním dverí. Uznávam, že som musela vždy mať posledné slovo. Pravdepodobne toto vždy moju mamu vytáčalo najviac. Asi tomu rozumiem.

Spomínam si na jednu konkrétnu situáciu, na ktorú asi nikdy nezabudnem. Táto situácia významne zmenila moje vnímanie správnosti bezprostrednej reakcie v momente, keď je človek rozhodený. Bola som čerstvo po rozchode zo vzťahu, ktorý trval asi 5 rokov a v určitej chvíli si asi aj moji rodičia, tak ako ja sama, mysleli, že spolu zostaneme navždy. Keď som prišla domov s tým, že sa chcem rozísť, bála som sa aká bude reakcia našich. Boli skvelí, pretože ma vo všetkom podporili. Bez ohľadu na to, čo si o tomto mojom rozhodnutí mysleli. Tak ako vždy, za čo som im nesmierne vďačná.

Keď som sa odsťahovala do vlastného bytu, na víkend ma prišla navštíviť mama so sestrou. Snažila som sa program prispôsobiť požiadavkám, tak aby bola mama spokojná. Napriek tomu, že sa mi napríklad absolútne nechcelo chodiť po nákupnom centre. Vzala som ich do podniku s výhľadom, na trhy a tak celkovo si myslím, že sme spolu strávili pekný víkend. Posledný deň, v nedeľu ráno, pred ich odchodom, sme šli ešte na kávu, kde sme sa stretli aj so sestrinými kamarátkami. Už si presne nespomínam, čo sa tam presne udialo. Viem, že som si z mamy urobila asi dva krát srandu, ktorá v tom momente asi evidentne nebola adekvátna a na mieste. Mama sa urazila a odišla z podniku. Keď som ju išla hľadať a prišla za ňou, začali sme sa hádať. Obidve sme plakali a hovorili strašné veci. Až napokon z jej úst odznela, ona inkriminovaná veta, ktorá mi ešte dlhé roky ležala v hlave: „… môže byť rád, že sa ťa zbavil, pretože s takým hrozným človekom ako si ty, by nechcel byť nikto“. Presná trefa priamo do srdca.

Viem, že to tak moja mama nemyslela. Dnes viem, že to bolo v zlosti a zúfalstve z toho, že inak nevie vyriešiť túto situáciu, ktorá jej možno zrkadlí niečo vlastné. Niečo, čo nosí v sebe zamknuté a práve v týchto chvíľkach sa to derie na povrch. Už som jej to dávno odpustila. Pravdou však je, že sa ma to vtedy nesmierne dotklo. Niekoľko rokov som si to so sebou nosila. Myslím si, že som vtedy čiastočne verila tomu, že nestojím za nič. Pravdepodobne som si povedala, že keď niečo také povie moja mama, ktorá ma pozná od narodenia, tak na tom asi niečo bude. Pretože následne prišlo obdobie, kedy moja sebadôvera klesla na bod mrazu. A tak som dovolila, aby sa niekto ku mne správal presne tak, že nestojím za nič. Ale to už vieš.

Vrátim sa však k tomu bezprostrednému reagovaniu v určitých situáciách. Predošlý vzťah mi dal v tomto strašne veľkú školu. Predtým som bola typický príklad človeka, ktorý musí okamžite reagovať a bojovať za svoju spravodlivosť a pravdu. Keď sa mi niečo nepáčilo až príliš, tak som napríklad človeka vyhodila z bytu a následne v zlosti z toho, že naozaj odišiel, po ňom hodila zo štvrtého poschodia rámik so spoločnou fotkou. Áno, aj to sa stalo. Až taká výbušná som bola. Niekedy v puberte.

Posledná vzťah ma tiež veľa naučil. Vždy keď sa mi niečo nepáčilo a trápilo ma, spustila som smršť, najčastejšie správ, pretože som nemala priestor riešiť veci osobne, a vychŕlila zo seba všetko možné, aj nemožné. Vieš čo bolo na tom celom najlepšie? Druhá strana to so mnou nehodlala vôbec riešiť. Buď ma totálne odpálila, alebo čo je horšie, odignorovala. Spomínam si, že som sa vtedy vždy cítila ako totálna krava a najradšej by som bola, všetky tie správy odvolala. Ale to už nešlo. Obvykle sa problémy vyriešili tak, že sa neriešili, no a za pár dní sa mi druhá strana ozvala, akoby nič. Nebolo to optimálne, viem.

Moja dobrá kamarátka sa ma snažila naučiť, že je lepšie, tú správu, ktorú chcem v návale emócií poslať, nakoniec neposlať. Dať si odstup. Prízvukovala mi, nech sa vždy opýtam, čo sa stane keď to pošlem? Aby som si predstavila, čo bude ďalej, aká bude reakcia druhej strany a čo tým získam. Aby moje slová prešli týmto filtrom a nechala som si čas a odstup. No a keď to budem chcieť poslať aj napriek tomu, tak až potom to mám urobiť. Väčšinou ma to totiž po tom, čo som sa samovznietila prešlo. No lenže, keď už to pošleš, tak už to nevrátiš, že?

Skúsenosti zo života a zo vzťahov s blízkymi ma naučili, že v drvivej väčšine prípadov je lepšie si dať čas. Neriešiť veci za horúca. Nechať si čas na to, aby som si sama so sebou vyjasnila, či ma nejaká vec trápi, ako veľmi ma trápi, a či ju potrebujem riešiť s druhou stranou. Niekedy som totiž v blbom rozpoložení, v PMS fáze, alebo zbytočne podráždená a precitlivelá. Niekedy sa ozve ego, ktoré si len potrebuje niečo dokázať.

Odstup slúži k tomu, aby som vždy konkrétnu situáciu od týchto vplyvov očistila. Zamýšľam sa aj nad tým, prečo ma niečo trápi. Ono väčšinou je za tým nejaký iný, zástupný dôvod a často to vlastne ani nesúvisí s tým, čo ma trápi naozaj. To sú presne tie chvíle keď si niekto myslí, že riešim úplnú krávovinu. No lenže, pokiaľ to nevysvetlíme druhej strane, nikdy to nedokáže pochopiť. Pochopiť ten primárny problém. No a tým pádom ho ani nedokáže odstrániť.

No a tu mám krásne prepojenie toho, čo sa vlastne stalo. Život ma preškolil v tom, že prehnané reakcie vo chvíli, kedy nami zmietajú emócie nie sú dobré a ublížia. Niekedy aj na roky. Zároveň som už zažila aj tú druhú stranu a frustráciu spojenú s tým, kedy niekto moje problémy so mnou odmieta riešiť. A tak, nájdi ten správny balans v novej situácii. Kedy chceš ochrániť seba, zároveň chceš aby bol v pohode aj človek, ktorého máš rád/a.

Stratila som sa. Ten balans mi tak nejak ušiel. Vrátila sa tá stará Adri, ktorá hrotí, rieši veci, ktoré sú zbytočné. Adri, ktorá zvyšuje hlas a je hysterická. Adri, ktorá sa začala správať, ako jej mama pred 5 rokmi. Kedy hovorila hnusné veci, ktoré tak ani nemyslela. Tá, ktorá sa posledné týždne necítila dobre vo svojej vlastnej koži. Pretože vedela, že niečo nie je v pohode, ale nevedela pomenovať, čo to je. Hľadala to v jednotlivých problémoch, ktoré vyťahovala na povrch. Áno, toto mi vadí, tak to idem vytiahnuť, aby sa mi uľavilo. Neuľavilo. Opak sa stal. Vo finále sa to ešte zhoršilo a spôsobilo to doma zbytočné dusno. Vedela som, že ak si okamžite nedám odstup a ak sa na to nepozriem z nadhľadu, dopadne to katastrofálne.

Našťastie som si ten odstup dopriala. Bola som sama a premýšľala. Mala som pár konverzácii s ľuďmi, ktoré ma vrátili späť k sebe. Stratila som sa. Na chvíľku som sa stratila a nechala som sa zatiahnuť niekam, kde som už bola a spokojná som tam nebola. To sa začalo odrážať do okolia a vracať ako bumerang.

Musela som si uvedomiť, že aj keď mi na niekom extrémne záleží, nemôžem sa kvôli nemu strácať. Musím najskôr ochrániť samú seba a až potom nasledujú tie ďalšie dôležité veci. Na prvý pohľad to môže znieť egoisticky, no faktom je, že ak nebudem v pohode ja, tak nebudem mať ani dobrý a kvalitný vzťah. Takže som sa vrátila späť. Dala si čas a priestor na to, aby som bola sama. Pretože to k životu bytostne potrebujem. Pretože presne vtedy, keď som sama, sa dejú tie magic veci.

Popravde si myslím, že by to mal aplikovať každý jeden človek na svete. Lebo keď si nedáš čas na samého seba, tak zistíš, že máš v živote zrazu chaos. Čím dlhšie na seba kašleš a nevenuješ sa sebe samému, tým je ten chaos väčší. A čím je väčší, tým dlhšie trvá, kým to všetko zase upraceš. Kolobeh života.

Stratiť sa. Stratiť sa nie je hanba. Veď občas sa stratíš aj s GPS keď niečo hľadáš a zle ťa navedie. Aj náš vnútorný kompas je občas citlivý a náchylnejší, pretože naň pôsobí veľké množstvo vplyvov. Stratiť sa je v poriadku, len sa musíš zase nájsť. Som rada, že som sa znovu našla tak rýchlo. S každým stratením sa, je obvykle spojené aj nájdenie niečoho cenného. Zase sa trochu viac spoznáš, obohatí ťa to. Chaos zrazu zmizne, pretože presne vieš, čo máš robiť.

Tak sa neboj strácať a znovu nachádzať.

Je to v poriadku. Každý z nás je občas tak trochu stratený.

Tvoja Adri